Ekvádor

Staré a nové Quito

Ekvádor dostal svoj názov podľa polohy na rovníku (ekvátor = rovník). Jeho hlavné mesto Quito leží len čosi vyše 20 km južne od rovníka. Ak sa však v lietadle letiacom do Quita zdanlivo prezieravo prezlečiete do tropického oblečenia, môže vás po prílete, vzhľadom na nadmorskú výšku, prekvapiť celkom slušná zima. Priemerné teploty sa tu pohybujú v rozmedzí od 8-22o C.

Ak plánujete cestu do Ekvádoru, vykonať pár aklimatizačných výstupov v Tatrách by nebolo na škodu veci. Keď totiž priletíte do vyše miliónového hlavného mesta, razom sa ocitnete v nadmorskej výške 2 800 metrov – teda vyššie ako vrchol Gerlachu.

A zrazu s prekvapením zistíte, že preniesť batoh z odbavovacej haly k taxíku, čo vám doma nerobilo problém, tu vám spôsobí dýchavicu akoby ste práve zabehli stovku pod 10 sek.

Darmo, vzduch je tu už redší.

Ak chcete do (z) Ekvádoru niečo prepašovať, zvoľte si taký čas príchodu, keď televízia vysiela prenos z futbalového zápasu ekvádorskej reprezentácie. Futbal je tu droga. Colníci budú zaručené sledovať televízor a vy môžete cez colnicu za sebou ťahať hoci slona zapriahnutého do tanku.

Quito sa rozdeľuje na staré a nové. V novom Quite Indiána s typickým klobúkom a pončom nestretnete. Je plné výškových budov, luxusných reštaurácií, módnych obchodov, nočných klubov a dôležito vyzerajúcich mužov v dobre padnúcich oblekoch - teda toho, za čím ste nemuseli letieť cez polovicu zemegule.

Zaujímavé je staré Quito, ale údajne aj nebezpečné. Po 22,00 hod. sa už turistom neodporúča vychádzať na ulicu a pred 22,00 hod. tiež nie – aspoň tak zneli nepoužiteľné rady, ktoré sme dostali z viacerých ekvádorských zdrojov.

Keď som okolo tretej popoludní zablúdil v najrušnejšom centre Quita a požiadal akúsi paniu, aby ma nasmerovala k môjmu hotelu, zhrozene sa ma spýtala či chcem ísť vari pešo, lebo pre cudzinca je to veľmi nebezpečné.

Vrelo mi odporúča ísť radšej trolejbusom.

Tak ma zmiatla, že som si naň počkal.

Pritom, ako za pár okamihov vysvitlo, hotel bol za najbližším rohom. Na základe vlastného zážitku nemôžem teda nebezpečnosť starého Quita potvrdiť, hoci to o ňom tvrdia i uznávané bedekre.

Obťažujúco pôsobia skôr húfy vykrikujúcich pouličných predavačov, ktorí sa vám usilujú predať úplne všetko - od sódy bikarbóny až po...

Neviem si predstaviť, ako môže byť niekto taký ľahkovážny, že si cez okienko auta stojaceho pár sekúnd na križovatke na červenú, kúpi náramkové hodinky? Ale ak ich tu takýmto spôsobom predávajú, znamená to, že biznis im ide!

Na kopci zvanom Panecillo rozprestiera svoje ochranné ruky nad mestom obrovská socha Panny Márie. Panecillo však patrí tiež k nebezpečným zónam mesta a tak nenadarmo sa hovorí, že pod sviečkou býva najväčšia tma...

Na hranici medzi starým a novým Quitom leží najstarší mestský park Alameda a v ňom je ukrytá žltá budova observatória, ktoré bolo založené v roku 1873.

Pre návštevníkov z iných krajín asi nie je ošarpaná budova hvezdárne zvlášť príťažlivá, ale Slováka by mala zaujať, pretože tu v rokoch 1913-1915 pracoval náš slávny astronóm a politik M. R. Štefánik. Pripomína ho pamätná tabuľa visiaca hneď pri vchodových dverách.

 

Neviem čo Ekvádorčania ukrývajú v podzemných trezoroch centrálnej banky, pretože zlato to asi nebude.

To majú voľne uskladnené v quitských kostoloch pochádzajúcich zo španielskych čias.

V starom, koloniálnom Quite je ich - nádherných, vyčačkaných a mohutne pozlatených - okolo šesťdesiat!

V chráme La Iglesia de la Compania je zlata údajne až 7 ton! A nachádza sa tam už od 17.storočia! Obávam sa, že keby sa chrám nejakým nedopatrením ocitol len na 24 hodín na Slovensku, pribudli by na druhý deň v mnohých domácnostiach zlaté kľučky na dverách...

Najvyšší chrám v krajine – Basílica del Voto Nacional, postavený v neogotickom štýle, však bol dokončený len nedávno – v roku 1985. Hlavná chrámová loď je dlhšia ako ihrisko futbalového štadióna Slovana - 140 metrov.

Hoci zmyslom všetkých kostolov je zblíženie sa s Bohom, pokoj a rozjímanie, v tomto chráme môžete zažiť aj adrenalín. Sprístupnené je tu prakticky všetko. Po sústave rebríkov sa dostanete do každej vežičky, po úzkej drevenej lávke sa prebalansujete do priestoru nad mohutnými neogotickými klenbami, ba v najvyššej veži sa vyštveráte až na úplne najvyššie miesto nad zvonmi. No a tam chladnokrvný vyznávač adrenalínových stresov môže cez nechránené otvory vyjsť na vežičku, z ktorej máte Quito ako na dlani.

Vzhľadom na nadmorskú výšku je „rebríková túra„ slušný športový výkon, pri ktorom sa riadne zadýchate. Pre nešportovcov je v ľavej kostolnej veži k dispozícii výťah.

Srdcom mesta sú tri námestia štvorcového tvaru. Všetkým trom dominujú žiarivo biele katedrály, z ktorých tá, ktorá sa nachádza na Plaza de la Independencia, je dnes prezidentským palácom.

Väčšina kostolov je večer bohato a impozantne iluminovaná množstvom reflektorov napriek tomu, že základným problémom ekvádorského hospodárstva je chronický nedostatok elektrickej energie.

Nuž ale nádherné osvetlenie aj tak neuvidíte, pretože po 22,00 hod. nemáte už vychádzať von...

Iba, ak by ste predsa len vyšli...

A vyjsť sa oplatí!

A nielen kvôli osvetleným chrámom! Úchvatné sú aj svetlá domov postavených v okolitých strmých svahoch, ktoré vytvárajú ilúziu akoby sa ku Quitu sklonil celý vesmír a hviezdy nočnej oblohy žiarili tesne nad quitskými ulicami....

Quito totiž leží v úzkom pozdĺžnom údolí, zovreté zo všetkých strán horami impozantných tvarov. Úzke, pravidelne usporiadané ulice sa veľmi strmo šplhajú vysoko do vrchov, ktoré sú zastavané nízkymi domami. Autobusy miestnej emhádé majú čo robiť, aby zvládli odbočenie na križovatke úzkych ulíc. Nakoniec sa im to síce podarí, ale za cenu viacnásobného cúvnutia a napredovania.

Mimochodom, keď je reč o okolitých horách - asi 10 km od centra mesta sa vypína sopka s názvom, ktorý môže u človeka tušiaceho, že v španielčine sa ch číta ako č vyvolávať nemiestne asociácie - Pichincha. Sopka Pichincha má podobný osud ako slovenská SOP-ka. Naposledy dala o sebe vedieť v roku 1999.

Ku koloritu starého Quita patria Indiáni s dlhými havraními vrkočmi a s klobúkmi na hlavách, či Indiánky prebohato ozdobené zlatými náhrdelníkmi, vlečúce na chrbte náklad tovaru, či bez ostychu dojčiace niekde v kúte ulice.

Quitský ruch môžete ideálne pozorovať v niektorej z lacných reštaurácií otvorených do ulice, kde vám pohotovo pripravia čerstvú ovocnú šťavu nadpozemskej chuti z ananásu, papaye, melónu, ostružín... Šťavu takú poctivo hustú, že slamka nechce klesnúť na dno pohára... Ak sa práve topíte v mori únavy z prehliadky mesta, radi sa tej slamky chytíte...

 

Ekvádorske akné

Ekvádor by sa mal nazývať krajinou sopiek. Každá sa zdvíha z krajiny zvlášť - pôsobí preto osamotene a nápadne ako pupáky na tvári pubertiaka. Zo desať z nich, napriek tomu, že Ekvádor sa rozkladá na rovníku, je pokrytých večným ľadom a snehom.

Ekvádor je aj krajina paradoxov. Presklenné mrakodrapy bohatého Guayaquilu i Quita oproti biednym domom Indiánov z oblasti Sierra, postavených z utlačenej hliny.

Päť a šesťtisícové vrcholy pokryté večným ľadom proti dažďovému pralesu na východe krajiny v oblasti Oriente.

Len 966 kilometrov úzkorozchodnej železničnej trate, z čoho je veľká časť mimo prevádzku a pritom fungujúci úsek technicky najnáročnejšej železničnej trate prekonávajúcej najstrmšie klesanie na svete na trati z Riobamby do Sibambe.

Najvyšší ekvádorský vrchol – Chimborazo s výškou 6 310 m. n. m. bol ešte na začiatku 19. storočia považovaný za najvyšší vrch na svete. Po upresňujúcich merania himalájskych štítov prvenstvo získal Everest. Chimborazo je však paradoxne najvyššie na svete aj naďalej. Akurát treba jeho prvenstvo inak definovať: vďaka splošteniu Zeme na rovníku je Chimborazo najvyšším vrcholom sveta meraným od stredu Zeme.

Práve Chimborazo spolu s najvyššou činnou sopkou na svete Cotopaxi patrí k horolezecky najobľúbenejším cieľom. Po úspešnom zdolaní cieľa však len málokto vynechá aj návštevu dažďového pralesa. Viacdenné výpravy do pralesa ponúkajú viaceré agentúry v známom turistickom mestečku Baños, ležiacom pod stále dymiacou sopkou Tungurahua i v hlavnom meste Quite.

Na výber agentúry sme mali šťastie. Väčšina agentúr ponúka takú verziu návštevy pralesa, ktorú by bolo možné nazvať light. Ide najmä o cesty do južnej a centrálnej časti Oriente k rieke Rio Napo s ubytovaním v chatkách vybavených chladničkou a splachovacím WC.

Chlapík, na ktorého sme naďabili v Baños bol na prvý pohľad sympatický. Hovoril k veci, vyzeral skúsene a presne vytušil, že nepatríme medzi ľudí, ktorí v pralese potrebujú chladničku. Sľúbil nám, že na rozdiel od iných vodcov nás zavedie aj do primárneho pralesa, teda nielen do takého, ktorý je už poznamenaný ľudskou činnosťou. Na stole nakreslil mapu na ktorej vyznačil kam chodia iní a kam s nami pôjde on.

Stretnúť sme sa mali o 5 dní v mestečku Lago Agrio vzdialenom z Baños 12 hodín cesty autobusom. Malo to jediný háčik – chcel dopredu zálohu 350 dolárov. S ťažkým srdcom sme mu ju dali a o 5 dní neskôr sme skoro ráno na terase hotela v Lago Agrio s obavami vyzerali na cestu, či sa zjaví.

V širokom okolí Lago Agrio nebolo pred 20 rokmi nič len panenský prales. Po objavení ropy v roku 1972 sa tu začalo s ťažbou a budovaním transekvádorského ropovodu.

Nastal boom.

Do Lago Agria sa začali sťahovať pracovníci ropnej firmy Texaco, stavitelia ciest, poľovníci, drevorubači, vojaci, pašeráci, prostitútky a vykorenení Indiáni. K významnému prisťahovalectvu do Lago Agria prispeli aj enormné suchá na juhu Ekvádoru v okolí Loja v sedemdesiatych rokoch.

Vtedajší prezident Velasco Ibarra poskytol suchom trpiacim Lojančanom vojenské lietadlá na dlhú cestu do novej Loja. Preto sa dnes na mapách vedľa názvu Lago Agrio vyskytuje v zátvorke a väčšími písmenami aj nový názov Nueva Loja.

Pred cestou do Lago Agria je dobre si uvedomiť, že cestujete do mesta, ktoré je sužované najvyššou mierou kriminality v rámci celého Ekvádoru. Večerná prechádzka mestom sa tu neodporúča a ak predsa, tak nanajvýš po hlavnej ulici Avenida Quito. Vďaka blízkosti kolumbijských hraníc sa tu zločin usadil, pretože možnosti úniku za hranice sú prakticky neobmedzené...

 

Wingo - náš sprievodca do pralesa prišiel do Lago Agria načas, ale nachystané nemal nič.

Najali sme si teda taxík a začali sme nekonečnú pochôdzku po meste. Na trhu sme nakúpili melóny, banány, zeleninu. V akomsi veľkosklade šesť 50 litrových bandasiek vody. Na benzínovej pumpe 300 litrov benzínu do suda. V ďalšom obchode desať asi päťlitrových kusov ľadu. niekoľko kurčiat, v ďalšom dome sme vyzdvihli kuchynský riad, v inom moskytiéry a gumáky.

Kanoe bolo dlhé azda desať metrov a široké čosi vyše metra. Nebolo vydlabané z jedného kusa kmeňa ako sa to traduje, ale pozliepané z viacerých popraskaných dosiek, plné prasklín. Na miestach obzvlášť nedôveryhodných bolo kanoe pobité plechom. To, že do kanoe tiekla voda nebolo nič prekvapujúce. Prekvapujúce bolo to, že zatekalo len tak málo...

Wingo nám oznámil, že okolo Lago Agrio už dva týždne nepršalo a rieka je miestami plytká. Budeme sa musieť plaviť opatrne, aby sme na nejakej plytčine nerozlomili čln. A tak, hoci dolu prúdom, ale plavili sme sa ako slimáky. Dno lode napriek tomu každú chvíľu drelo o plytčinu a akoby to nestačilo, začal zdochýnať aj lodný motor, ktorý na svojej kapotáži niesol hrdé logo jednej svetovej a preto nepomenovanej značky.

Spočiatku sa motor darilo znovu nahodiť, ale prestávky medzi zdochnutím a znovunahodením sa viac a viac predlžovali až sa naštartovať motor nepodarilo. Voda nás pomaly unášala kam chcela a my sme vedeli, že cieľ našej dnešnej plavby nedosiahneme.

Napriek tomu, že my sme už dávno pochopili, že motor je prechľastaný, Wingo aj so svojim pomocníkom motor stále rozoberali, prefukovali sviečky a znovu bezvýsledne štartovali pomocou dlhého lanka.

Zdalo sa, že by v tejto činnosti pokračovali do hlbokého večera ba možno ešte aj zajtra, preto sme im oznámili, že nevidíme náš vzájomný biznis veľmi perspektívne, ak v o najkratšom čase nezoženú nový, fungujúci motor.

Wingo s pomocníkom sa chopili vesiel a ku brehu prirazili pri prvej vhodnej príležitosti akonáhle sme pozorovali známky civilizácie vo forme kotviaceho člna. Po chvíľke dohadovania sa s majiteľkou člna došlo k dohode. Náš pokazený motor putoval na breh, a do nášho člna sme premontovali požičaný motor. Nešlo to však až tak jednoducho. K požičanému motoru sme vyfasovali aj nového člena posádky - syna majiteľky motora, ktorý ho mal obsluhovať...  

Konečne nič nestálo v ceste plavbe dolu tokom rieky Rio Aguarico do Reserva de Pro produccion Faunisctica Cuyabeno.

V rezervácii zaberajúcej 600.000 hektárov dážďového pralesa sme mali mať možnosť pozorovať okrem rozličných druhov opíc, tapírov, pásovcov, kajmanov, ružových riečnych delfínov, či nebezpečných hryzúcich mravcov Conga, veľkých 2 cm aj tretinu všetkého vtáctva žijúceho v amazonskej panve. Rastie tu vyše 240 rôznych druhov stromov.

V pralesných oblastiach nachádzajúcich sa v nadmorskej výške od 180 do 300 m. n. m., ročne spadne od 3 500 do 4 000 mm zrážok. Vlhkosť vzduchu je tu najmenej 96%-ná.

V povodí Rio Cuyabeno jedstvuje 14 menších lagún, ktorých hladiny však v období dažďov rýchlo stúpajú a zväčšujú sa. Obdobie sucha trvá od decembra do marca.

 

Wingo bol sympatický, ale len do chvíle, kedy sme zistili, že je to vykuk! Nášmu vodcovi po pralese sme zverili dohodnutú čiastku dolárov s tým, že nakúpi potraviny na celý pobyt.

Pochopiteľne už tretí deň sme nemali čo jesť!

Wingo na nás chcel zarobiť čo najviac. Spoliehal sa na prírodné zdroje. Neostávalo nám nič iné ako po tri večery za sebou sadnúť do kanoe a pokúsiť sa niečo uloviť. Wingo nám rozdal provizórne udice, téglik s kúskami zapáchajúceho zeleného mäsa a horlivo nám povedal pár inštruktážnych slov. Napriek tomu, len ťažko môžem pristúpiť na myšlienku, že bol motivovaný čínskym príslovím:

Ak daruješ človeku rybu, nakŕmiš ho na deň, ak ho však naučíš loviť, dáš mu potravu na celý život.

Trvám na tom, že chcel na nás zarobiť!

Napichol som jeden obzvlášť odporný kúsok na háčik a skepticky som ho hodil asi meter od člna.

Nie som rybár, neviem ako zaberá kapor, šťuka, či belička, ale nasledoval záber ako hrom. Pochopiteľne z vody som vytiahol už len prázdny háčik.

Napichol som ďalší smradľavý kus mäsa a hodil s o čosi väčším záujmom do vody. Záber bol okamžitý a keď som udicou trhol, z vody opäť vyletel len prázdny háčik bez mäsa.

V prvý deň sa mi nepodarilo chytiť nič. Akurát pirane, keby mali ruky, si mohli mädliť plné bruchá. Ešte šťastie, že priatelia čosi chytili.

Na druhý deň sa už podarilo chytiť piraňu aj mne.

Bola odporná. Mal som pocit, že na mňa zlostne gáni. Zvesiť z háčika som si ju netrúfal. To som prenechal Wingovi. Wingo nám totiž včera ukázal, čo piraňa dokáže. Priložil k chytenej rybe, ktorá mala háčik ešte stále v papuli, konár tlstý ako mužský palec a ona bleskurýchlo, bez najmenšieho zaváhania cvakla zubami a konár jediným stiskom papule prehrýzla na dvoje.

Mimochodom, piraňa ako prostriedok na zahnanie hladu nie je najlepší nápad. Niežeby pečená nebola chutná, ale kostnatá je ako bulimická fotomodelka.

Čiže sa veľmi nenajete.

Priatelia sa s Wingom kvôli jedlu pohádali.

Ja nie.

Jednak som necítil taký hlad ale najmä mi bolo jasné, že v pralese ďaleko od civilizácie si netreba sprievodcu pohnevať. Ak by v noci sadol do kanoe a nechal nás tu, boli by sme v koncoch. Mali sme síce džípíesku, ale v obkolesení vysokou hradbou pralesnej vegetácie nie je jednoduché získať spojenie s navigačnými družicami.

A keby sa to aj podarilo a džípíeska by určila smer, čo s ním? Veď cesty tu nejestvujú! A keby sme sa aj vydali smerom, ktorý by nám poradila, nemáme mačety. A pižlať liany vreckovými nožmi je makačka.

Nehovoriac o tom, že by nás nemal kto upozorňovať, čoho sa môžeme a čoho nemôžeme chytať. Keď totiž kráčate dažďovým pralesom, máte neustálu potrebu niečoho sa chytať. Cesta je nerovná, rozbahnená, treba preliezať padnuté kmene stromov, nadvihovať a odsúvať visiace liany, prekážajúce konáre, rozhŕňať kríky.

Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si ani nevšimnete a máte ich v ruke.

Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si všimnete, tesne predtým, než si ich pichnete do tela.

A niektoré rastliny majú také bodliaky, že si ich všimnete včas – tie sú väčšinou neškodné.

Nie všetko zo sortimentu bodliakov je jedovaté, ale aj bodná rana bez rastlinných toxínov sa v takomto prostredí rýchlo infikuje exotickými zárodkami, ktoré sú nadržané za vnímavým a nechráneným imunitným systémom neskúseného Európana ako tropická muška za zhnitým ananásom.

Ostne niektorých bodliakov vniknú ľahko, ba takmer bezbolestne dnu, ale potom sa už držia Štúrovho: naspäť cesta nemožná...!

Niektoré rastliny nemajú bodliaky, ale pri styku s pokožkou alergizujú, pália, sú jedovaté.

Na niektorých rastlinách (teda takmer na všetkých) sa prechádza kadejaký drobný hmyz. Niektorá chrobač je len odporná (bodavé húsenice), ale niektoré chrobáky majú tie isté ľudomilné vlastnosti, ktoré som spomínal pri rastlinách o dve vety vyššie.

Viaceré veci, ktoré majú v Európe normálny rozmer, tu sú predimenzované – napr. cca 2 centimetre veľké mravce Conga. Predimenzovaná je nielen ich veľkosť, ale aj dôsledok ich pohryznutia – pohryznutím sú schopné usmrtiť menšie zvieratá. Človeku spôsobuje ich pohryznutie neznesiteľnú bolesť.

Sem-tam postretnete malú sympatickú žabku, ktorá vyzerá akoby nevedela do piatich narátať a v dobrom rozmare sa ju pokúšate chytiť.

Omyl!

Na chrbte má jedové žľazy a je plná očakávania – podobne ako každý, kto sa najedol dobrej fazuľovice - kedy nastane vhodná príležitosť a bude si ich môcť vyprázdniť.

Keď už pcháte ruky do vegetácie, aby ste čosi rozhrnuli, je dobré vedieť čo rozhŕňate. Neodporúča sa rozhŕňať naverímboha. Všetko, čo treba rozhŕňať, býva totiž dobrou skrýšou pre tarantulu.

To už nehovorím o tom, že vaše telo predierajúce sa džungľou pripomína lietadlovú loď triedy Nimitz. Nechránené časti vášho tela sú operatívne sa premiestňujúcou pristávacou plochou pre desiatky a stovky nebezpečne bzučiacich či úplne tichých hmyzích stíhačiek i ťažkých bombardérov. No a nehovorím o tom, že za najbližšou sekvojou môžu číhať také tvory ako anakondy, jaguáre, kajmany a pod.

Keby sme aj šťastnou zhodou okolností prežili dva, tri dni pochodu dažďovým pralesom, dostavil by sa smäd a hlad. V pralese visí zo stromov kadečo pekné, farebné i chutne vyzerajúce, dokonca i vodu nájdete v kalichoch kvetov. Nie všetko však možno zjesť a vypiť. Ba povedal by som, že zjesť možno len úzky okruh zvyčajne nie veľmi atraktívne vyzerajúcich plodov. Ak ste v núdzi, môžete sa pochopiteľne pokúsiť zjesť všetko, ale šance, že ešte niekedy uvidíte Slovensko sa tým prudko znižujú.

Pre človeka z Bratislavy, je skrátka dobrý sprievodca po pralese, teda človek, ktorý doslova aj prenesene vie od čoho muchy dochnú – dôležitý a netreba sa s ním pohádať.

Cotopaxi

Ekvádor je posiaty sopkami ako tvár pubertálneho chlapca zahanbujúcimi pupákmi. Sopky na rozdiel od uhrov na pleti sa však považujú za fotogenické. Súdim aspoň podľa toho, koľkí človiečikovia ovešaní japonskou fototechnikou sa motkajú okolo ekvádorských sopiek.

Jednou z najnavštevovanejších je Cotopaxi.

Nachádza sa cca 60 km juhovýchodne od hlavného mesta Quita. So svojou výškou 5 897 m. n. m. je to najvyššia činná sopka na svete.

Na vrchol ako prví vystúpili v roku 1872 Nemec Wilhelm Reiss a Kolumbijčan Angel M. Escobar. Cotopaxi sa stala obľúbeným cieľom nielen trekárov z celého sveta, ale aj školských výprav z hlavného mesta. Školáci sa vyštverajú do výšky, v ktorej sa začína ľadovec a na jeho okraji sa oddávajú v tropickom Ekvádore exotickej činnosti: guľovačke, či šmýkaniu sa po snehu a ľade.

Náhodnému, skúsenejšiemu pozorovateľovi pri tom šmýkaní tuhne krv v žilách. Pretože spustiť sa je ľahko, ale zabrzdiť už ťažšie. Školáci rozhodne nie sú vystrojení do týchto podmienok a je otázne, či majú aspoň teoretické znalosti brzdenia na ľade. (Svedkom takéhoto ľahkovážneho šmýkania sa po ľadovci som bol i na svahoch chilskej sopky Villarica a to dokonca na popud miestnych horských vodcov!)

Jedným z možných východiskových bodov pre návštevu Národného parku Cotopaxi je mestečko Lasso.

Tvoria ho desiatky domov zoradené popri rušnej Panamericane. Nie je to miesto príliš vhodné pre pokojný život. Po dopravnej tepne sa s hlasným trúbením a úžasnou rýchlosťou neprestajne rútia obrovské americké kamióny. Z hlavného mesta vás do Lassa dovezie autobus, ktorý má revolucionára Che Guevaru namaľovaného azda i na vnútornej strane krytu hlavy valcov.

Hneď pri autobusovej zastávke vyčkáva na potencionálnych klientov viacero šoférov kamionet ponúkajúcich odvoz do Parque Nacional Cotopaxi. I my sme sa pustili do vyhľadávania vyhovujúceho vozu s dobrou cenou. Po chvíli si nás však odviedol bokom tmavý päťdesiatnik:

„Seňores, nedajte sa napáliť!„

Z bundy vytiahol akýsi papier a ukazoval nám ho. Bolo to povolenie na vstup do národného parku.

„Ostatní kamionetisti ho nemajú! Odvezú vás len k bráne národného parku! A odtiaľ je to na táborisko ešte dobrých desať kilometrov.„ varoval nás.

O chvíľu sme sa presvedčili, že chlapík vraví pravdu, a tak sa Marcelo C. Araque stal našim kamionetistom.

Možno by sa zdalo, že doviezť sa autom priamo až do táboriska je príliš mastňácke, ale v tomto prípade sa za to nehanbím. Niežeby sa človek obával tých pár kilometrov navyše, ale kľukatá cesta sa od brány národného parku vinie ako had zahĺbená do terénu tak, že vám nad túto úroveň ledva trčí hlava. Skrátka, z okolitej krajiny uvidíte máločo. A šliapať tým bezútešným prachom desať kilometrov - to je naozaj lepšie použiť auto.

 

Táborisko sa nenachádzalo pri Lagune Limpiapungo ako sme predpokladali, ale asi dva kilometre južnejšie. Dominovala mu polozrúcaná chata, nechutné WC a voda vytekajúca z hadice. Miesto je prašné a veterné - nič, čo by človeka oslovilo. Radšej sme sa presunuli o päťsto metrov a stany postavili v neďalekom hájiku urastených ihličnanov. Urobili sme dobre, pretože sme tu objavili i dva veľké stany miestnych vodcov, ktoré postavili pre svojich amerických klientov.

Druhý deň sme zasvätili aklimatizácii (i keď aklimatizácii ste vydaný napospas vlastne už v momente príletu do Quita - leží približne v nadmorskej výške Gerlachovského štítu). V rámci privykania výške sme vyrazili na trojvrcholovú skalnatú Rumiñahui pozostávajúcu z Rumiñahui Norte (4712 m), Rumiñahui Central (4631 m) a Rumiñahui Sur (4696 m).

Cesta na Rumiñahui nie je nijako označená. Hoci vonkoncom nejde o technicky náročný výstup, orientačne je trochu náročnejší – najmä, ak máte za cieľ vystúpiť na najvyšší z jej troch vrcholov. Najvyšší vrchol je ten vpravo – pravda, platí to len v tom prípade, ak máte Cotopaxi za chrbtom.

Na vrchole sa dlho nezdržiavame – blížia sa búrkové mračná.

Prvé kvapky dažďa nás zastihli už neďaleko táboriska. Príjemný dáždik sa postupne zmenil na búrku s trvaním celovečerného filmu. Stany zanedlho plávali vo vode. Tekuté skupenstvo vody sa po chvíli zmenilo na tuhé. Stali sme sa terčom ľadových projektilov akéhosi nebeského ostreľovača - projektilov veľkosti fazule. Dovtedy sivé svahy Cotopaxi razom zbeleli takmer až k úpätiu.

Po búrke sa však obloha vyjasnila. Ľahli sme si spať s nádejou, že nádielka snehu a krúp nesťaží náš výstup na vrchol Cotopaxi.

 

Na počasie v oblasti Cotopaxi ma vplyv jednak relatívna blízkosť mora, osamelosť sopky týčiacej sa do výšky z okolitej pampy, ale hlavne neďaleké vlhké nížiny amazonského pralesa v provincii Oriente. Hoci obloha je v noci a ráno jasná ako úmysly podomového jehovistu, stáva sa takmer pravidlom, že už predpoludním sa vrchol Cotopaxi zahalí mračnami. Znížená viditeľnosť potom môže sťažiť orientáciu v nekonečnom poli ľadovcových trhlín na severozápadnom svahu, kadiaľ vedie normálka na Cotopaxi. Navyše intenzívne, takmer rovníkové, slnečné žiarenie môže okolo poludnia spôsobiť nepríjemnú horúčavu, so všetkými jej negatívnymi vplyvmi na nosnosť snehových mostov vedúcich cez trhliny, po ktorých ste v noci stúpali navrch... Preto sa na vrcholový útok vyráža z chaty José Ribasa okolo jednej v noci pri svetle čelových lámp.

Na druhý deň, presne v dohodnutý čas, prišiel po nás Marcelo. Jeho výrazne protestujúce auto nás dýchavične vyviezlo do výšky cca 4400 metrov a batohy ešte asi o dvesto metrov vyššie. Opäť to asi to vyzerá dosť mastňácky - dať sa voziť autom, ale z táboriska na úpätie Cotopaxi je to opäť ešte dobrých 10 kilometrov. Navyše, nerobme si ilúzie, do tejto výšky bežne vozí quitský autobus i školských výletníkov z hlavného mesta.

Ďalej sa však už naozaj pokračuje pešo.

 

Popoludní prichádzame na celoročne otvorenú chatu José Ribasa, nachádzajúcu sa vo výške 4 800 m. n. m. Vzhľadom na svoju výšku poskytuje až nečakaný komfort - tečúcu vodu, elektrický prúd, okolo 50 postelí, obzvlášť rozmaznaným záujemcom dokonca uvaria aj večeru. Kto nemá záujem o ruch na chate, môže si (a zadarmo!) postaviť stan na ideálnej plošine asi sto metrov napravo od nej. Personál chaty však dôsledne sleduje, aby jej vymoženosti využívali len tí, ktorí zaplatili za nocľah 17 USD.

Takticky sme si obsadili postele a vyrazili za svetla hľadať miesto, kde sa nastupuje na ľadovec, aby sme sa v noci nezdržiavali hľadaním. Už po prvých pár krokoch si uvedomujeme, že by z nás mal radosť každý lekár. Všetci dýchame pekne zhlboka, presne tak, ako to od nás zvykne žiadať, keď si nasadí fonendoskop na uši. Asi tu toho kyslíka bude predsa len menej...

Po návrate sme si nachystali batohy na výstup a ľahli sme si trochu zdriemnuť - veď budíček bude o polnoci! V ten večer však boli vytvorené podmienky na všetko možné, len nie na spánok. V chate bolo pomerne dosť hostí, dupotali ťažkými topánkami po drevených schodoch, trieskali ešusmi a smiali sa štýlom: „...♫ Ten Jackův smích, ten divnej řev, při kterým v žilách tuhne krev, divnej smích, krutej smích ♫ ...„

Namiesto spánku teda počúvam a znepokojujem sa zo silnejúceho vetra, ktorý lomcuje so strechou.

O jednej v noci sme vyrazili. Nástup na ľadovec sme našli bez problémov. Ľadovec nás prekvapil množstvom trhlín. Hneď na jeho začiatku vytvárame dve lanové družstvá. Našťastie, napriek včerajšiemu sneho- a krupobitiu dá sa rozoznať aká-taká stopa. Ak by to tak nebolo, mali by sme problém vyznať sa v tej spleti trhlín bez miestneho vodcu. So stúpajúcou výškou rástla aj sila vetra. Obloha bola jasná, ale silný vietor strhával so sebou ihličky snehu i včerajšie krúpy. Kryštáliky snehu pichajú ako akupunktúrne ihly, ľadové krúpy bolestivo udierajú do tváre ako malé a biele obdoby veľkého a čierneho Mike Tysona. Stúpam a nerozumne dychčím s otvorenými ústami. Akúsi zablúdenú krúpu mi vohnalo až do hrdla - skoro som sa zadusil. Uvedomujem si, že by to bola dosť zahanbujúca noticka na záver spravodajskej relácie niektorej z komerčných televízií – zadusený krúpou tesne pod vrcholom Cotopaxi - a tak to radšej rozdýcham.

Okolo pol ôsmej sa nachádzame cca 100 metrov pod vrcholom. Je to slušný čas, pretože podľa všetkých dostupných informácií treba na výstup rátať so 7 – 9 hodinami.

Rozvidnieva sa. V diaľke sa formujú prvé mraky. Silný víchor s nami lomcuje. Krúpy letiace vzduchom sú nepríjemné. Morálka upadá. Zastavujeme sa. Po krátkej vzrušenej debate sa rozhodujeme zostúpiť. Nie sme jediní, ktorí sa v ten deň takto rozhodli. Záverečný hrebienok je predsa len exponovanejší a vystavený prudkému vetru. Napokon som súhlasil so zostupom aj ja. Samozrejme s vidinou, že o deň, o dva pokus zopakujeme. Žiaľ, mojim kolegom chýbal dostatok vôle pokus zopakovať.

A tak nám Cotopaxi odolalo. Neostáva iné, než sa sem čo najskôr vrátiť... Nielen Cotopaxi, ale najmä celý Ekvádor so svojimi zvykmi, indiánskou kultúrou, vulkánmi, horami, amazonským pralesom i raritnými horskými železničkami za to stojí...

 

List z Quita

Do Ekvádoru ma pritiahla v prvom rade možnosť vystúpiť na najznámejšie vrcholy Cotopaxi a Chimborazo. A lákala ma aj možnosť spoznať tropický dažďový prales.

Ale nemohol som vynechať ani návštevu najstaršieho quitského mestského parku – Parque Alameda. Leží uprostred medzi starým a novým Quitom a na jeho okraji sa nachádza nenápadná budova observatória. Založili ho v roku 1873. Jeho prvý riaditeľ, nemecký jezuita Juan Bautista Menten ho vybudoval podľa vzoru bonnskej hvezdárne. Pochopiteľne aj mechanika a optika celého zariadenia je nemecká a dodnes je zachovaná v pôvodnom stave.

Keď som, ako jediný Slovák v našej výprave, oznámil svojim českým kolegom úmysel navštíviť observatórium, nenašiel sa nikto, kto by sa ku mne pridal. A to ani po tom, keď som ich informoval, že v budove hvezdárne je inštalovaná pamätná tabuľa M. R. Štefánika – jedného zo zakladateľov aj ich štátu.

Prvý pokus dostať sa do hvezdárne skončil neúspechom. Napriek tomu, že na bráne sú zverejnené návštevné hodiny a ja som prišiel včas - bolo zavreté. Nespokojne som nazeral cez zamknuté vchodové dvere do prítmia chodby a hneď na protiľahlej stene som zbadal pamätnú tabuľu s nápisom:

EN MEMORIA DE MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK *21. 7. 1880 - †4. 5. 1919 PROCER DEL SURGIMIENTO DEL ESTADO CHECO-ESLOVACO INDEPENDIENTE. SU PRIMER MINISTRO DE DEFENSA NACIONAL. CIENTIFICO QUE COLABORO DESDE 1913 HASTA 1915 CON EL OBSERVATORIO ASTRONOMICO DE QUITO.

(Známy činovník pri vyhlásení slobody česko-slovenského štátu a prvý minister národnej obrany. Vedec, ktorý pracoval od roku 1913 do 1915 v Quite v tejto hvezdárni).

Pamätná tabuľa bola do steny osadená v roku 1990.

Po chvíli bezvýsledného nakúkania prišiel z ulice pracovník hvezdárne a začal dvere odomykať. Poprosil som ho, či by som si mohol tabuľu vyfotografovať, ale neobmäkčilo ho ani moje patetické oznámenie, že Štefánik i ja sme príslušníci jedného a toho istého národa. Odišiel som s dlhým nosom.

Deň pred odletom z Ekvádoru som vykonal druhý pokus. Tentoraz boli dvere hvezdárne dokorán a nikde ani noha. Vošiel som dnu a s výčitkami svedomia som si začal obzerať historické exponáty – astronomické, seizmografické, meteorologické, chronografické prístroje.

Až po hodnej chvíli sa zjavil akýsi mladík. Za pol dolára vstupného bol ochotný sprevádzať ma po hvezdárni. Nanešťastie jeho angličtina bola rovnako biedna ako moja španielčina. Napriek tomu som pochopil, že meno Štefánik mu vôbec nič nehovorí. A tak som sa nedozvedel, koho má zobrazovať busta vyčnievajúca zo steny nad Štefánikovou pamätnou tabuľou, pretože náš dejateľ to rozhodne nebol! Keďže mladík nemal o Štefánikovi ani šajn, nerobil som si nádej, že by som dostal pozitívnu odpoveď na otázku, či hvezdáreň vlastní nejaké dokumenty, ktoré by sa vzťahovali k Štefánikovi, či k Slovensku vôbec. A naozaj – opäť nasledovalo len rozpačité pokrútenie hlavou.

Neuspokojený mladíkovými odpoveďami som začal prezerať chrbty zaprášených spisov poukladaných v starodávnych skriniach. V jednej z nich som našiel záložku s nápisom Checoslovaquia. Ale pod záložkou bolo len zopár meteorologických zborníkov Univerzity Komenského z rokov 1970 – 71. Možno je škoda, že kontakty a tým pádom ani povedomie o Štefánikovom pobyte sa neudržiavajú. Usudzujem tak z toho, že novšie slovenské zborníky som nenašiel.

Inak, pravda je taká, že quitskí hvezdári majú asi dosť problémov aj bez Štefánika. Budova hvezdárne je v zlom stave. Na mnohých miestach zateká, opadáva omietka. Počítač, na ktorom mi mladík, na moju žiadosť, nasimuloval mapu južnej oblohy určite pamätal časy, keď Bill Gates ešte len začínal byť nekresťansky bohatý.

Mimochodom, aj Štefánik si po svojej prvej návšteve v quitskej hvezdárni zapísal:

„Hvezdarňa dosť biedna„.

I keď som sa v hvezdárni o Štefánikovom pobyte nedozvedel nič, zažil som tu - po návšteve jeho rodného domu v Košariskách a po zdolaní vrcholu Mont Blancu - po tretí raz zvláštny, cez takmer storočie vzdialený, a predsa intímne blízky pocit, keď som prikladal oko k tomu istému ďalekohľadu, pomocou ktorého vykonával svoje pozorovania aj náš veľký astronóm a dejateľ.

Štefánikovým pravým poslaním v Ekvádore však nebolo štúdium hviezd, ale presadenie francúzskeho bezdrôtového telegrafného systému T.S.F. a francúzskeho vplyvu vôbec, čo sa mu napokon aj podarilo. O budúcnosti tejto rovníkovej krajiny hovoril:

„... záujmom Francie je, aby existovalo silné, frankofilné Equador, ktoré by zastavilo výbojné Spojené štáty na jejich ceste k juhu...“

 pretože:

„...Spojené štáty sú prirodzeným nepriateľom Equadoru. Jednou rukou ho objímajú, druhou čiahajú do kapsy...“

   Nuž, Ekvádor sa nadlho spod vplyvu USA nevymanil. V 60.rokoch 20. storočia patril k typickým banánovým republikám, kde o osude nielen exportu banánov, ale aj iných komodít a udalostí rozhodovali United Fruit, General Electric, Standard Oil a ďalšie severoamerické koncerny.

Hospodársky vývoj posledných 12 rokov sprevádzali krachy bánk, vývoz kapitálu z krajiny rôznymi nepoctivcami, viedol k sérii devalvácií miestnej meny sucre. Až napokon v roku 2000 vláda vykonala dolarizáciu ekvádorskej ekonomiky. V praxi to znamená, že v obchodoch platíte ošúchanými, skrkvanými dolárovými bankovkami, ktoré si každý obchodník pozorne poprezerá a požmolí medzi prstami v obave pred falzifikátmi a vydá vám ekvádorské centavos.

Dolarizácia údajne viedla k stabilizácii ekonomiky a makroekonomické ukazovatele sa podľa centrálnej ekvádorskej banky postupne lepšia. Skutočnosťou však je neustály odchod ekvádorského obyvateľstva do zahraničia a rastúca chudoba, ktorá zasiahla už 80% obyvateľstva. Program ekvádorskej vlády, ktorá bola pri moci počas môjho pobytu, vychádzal vraj z neoliberálnych pozícií, s cieľom znižovať štátny vplyv, privatizovať a rozširovať priestor pre zahraničné investície. Údaje o ekonomike som si naštudoval pred cestou, nesmiernu chudobu, najmä vidieckeho obyvateľstva, som však videl na vlastné oči...

Nápadná podobnosť (zaiste len čisto náhodná) s jednou nemenovanou stredoeurópskou krajinou sa týka aj ďalších skutočností – Ekvádor má nádhernú prírodu, má vysoký podiel rímskokatolíkov (95%), je rozdelený na tri oblasti: na západe je to rovinatá, bohatá a liberálna Costa s najväčším ekvádorským mestom Guayaquil, v strede hornatá, chudobná a konzervatívna Sierra s hlavným mestom Quitom a na východe chudobná, málo obývaná oblasť dažďových pralesov Oriente.

Už z tejto stručnej charakteristiky oblastí je zrejmé, že východ a stred krajiny sa so západom veľmi neráčia, pretrvávajú nevraživosti obyvateľov, rozpory politické a ekonomické, ktoré neraz takmer viedli k rozdeleniu krajiny.

 

Návštevníka Ekvádoru prekvapí prílišná politizácia života. Volebný plagát či skôr nástennú maľbu podporujúcu toho či oného prezidentského alebo poslaneckého kandidáta nájdete aj na tej najposlednejšej rozpadávajúcej sa chatrči na samote vysoko v horách, či hlboko v pralese, kde pre ich agitačné posolstvo chýba publikum.

Spýtal som sa Winga – nášho sprievodcu po dažďovom pralese - čím to je? Očakával som, že v krajine, ktorá je jednou z ekonomicky najslabších v Latinskej Amerike bude motiváciou vylepovania plagátov viera v zmenu. Viera, že podpora tých „správnych„ politikov pomôže odstrániť biedu.

Alebo azda Ekvádorčania vylepujú plagáty na svoje domy za nejaký bakšiš od volebných štábov?

Wingova odpoveď bola omnoho prozaickejšia: pred voľbami občana navštívia ľudia z volebného štábu a ak má občan zamestnanie, tak mu pohrozia, že oň príde, ak nepodporí ich kandidáta, resp. ak zamestnanie nemá, tak mu sľúbia, že po úspešných voľbách mu ho onen politik dá. Nuž demokracia na seba môže zobrať rozličné podoby...

Nečudo, že v krajine s vysokou mierou chudoby a nezamestnanosti je „Che„ Guevara stále živý symbol. Vidno ho zobrazeného na oblečení, na plagátoch i vymaľovaného na karosériách linkových autobusov.

V čom táto krajina nie je Slovensku podobná, je skutočnosť, že Ekvádorčania sú omnoho pohotovejšie a uvedomelejšie ochotní biť sa za zlepšenie svojho sociálneho statusu.

Väčšie či menšie sociálne motivované indiánske demonštrácie v hlavnom meste sú na programe takmer denne.

Na námestí Plaza de la Independencia, na ktorom sa nachádza prezidentský palác (Palacio de Gobierno) dennodenne stoja vodné delá a policajné obrnené transportéry, povrch ktorých hrá všetkými farbami a čmudmi od Molotovovych a iných, podobne sympatických, koktailov.

Ozbrojené zložky majú v Ekvádore tradične silné postavenie a takmer niet ulice, na ktorej by ste nestretli uniformovaného ozbrojenca. Od vojakov, cez rozličné druhy polície až po súkromné bezpečnostné služby, ktoré so samopalmi či s americkými vojenskými puškami M-16 v rukách strážia každú banku a každý väčší obchod.

Ozbrojenci tu teda majú tradíciu – veď už Štefánik si ich všimol a vo svojom Ekvádorskom zápisníku napísal, že mnohí zo smutných vojakov nedosahujú výšku pušky.

Nuž, buď sa dnes dĺžka pušiek skrátila alebo sa na výber ozbrojencov kladie väčší dôraz – v každom prípade rešpekt vzbudzujú!

Nie každému sa však takýto trend a výdaje na ozbrojené zložky páčia. Jestvuje tu viacero revolučne orientovaných zoskupení, akurát neviem či majú aj nejaký iný program než sprejovať nápisy na múry a príležitostne demonštrovať. V každom prípade s jedným z nápisov zo stien možno vrelo súhlasiť:

mas pan, meno armas – viac chleba, menej zbraní...

Pýtal som sa Winga na smer vtedajšej ekvádorskej vlády vedenej bývalým plukovníkom a terajším prezidentom a premiérom v jednej osobe Luciom Gutiérrezom?

Je pravicová, ľavicová, centristická?

Neodpovedal v zmysle tradičného rozdelenia politickej scény - vláda je vraj revolučná.

Mám však pocit, že tak v tejto krajine samú seba charakterizuje každá nastupujúca vláda...

Isté však je, že jeden, takmer revolučný krok sa Ekvádorčanom v posledných rokoch podaril.

Využívanie veľkých ropných nálezísk v pralesnej oblasti Oriente prešlo z rúk amerického Texaco-Chevronu, ktorý vedome nedbal na ochranu životného prostredia (nemilosrdné klčovanie jedinečného dažďového pralesa, časté úniky ropy a degradácia životného prostredia) do rúk domáceho konzorcia Petroecuador. Bohatstvo prestalo odtekať do cudziny a dažďový prales dostal šancu sa spamätať.

Jeden zo suvenírov, ktorý si cudzinec pri návšteve exotickej krajiny často kúpi je tričko. Väčšinou ho potom síce nikam nenosí a oblieka si ho len pri špinavých domácich prácach, ale kúpi ho vždy znovu.

Výber je v Ekvádore naozaj bohatý. Vyobrazenia na hrudi sa tematicky dajú zaradiť do troch okruhov: Andy a vulkány, Amazónia a jej zvieratá, inkské symboly.

Niektoré tričká sú príliš krikľavé, iné boli celkom prijateľné, ale potom som zrazu objavil štvrtý tematický okruh: reprodukcie diel najznámejšieho ekvádorského maliara Oswalda Guayasamina.

A to bola skutočná bomba!

Najviac ma fascinovali reprodukcie z jeho cyklu Las Manos - Ruky.

Guayasamin, ktorý bol veľkým priateľom Fidela Castra i Gabriela Garcíu Márqueza, vystavoval v roku 1973 aj v Národnej galérii v Bratislave. S jeho 120 metrov veľkou nástennou maľbou pozostávajúcou z dvoch častí, venovaných Španielsku a hispánskej Amerike, sa možno stretnúť aj na madridskom letisku Barajas.

Guayasamin je v Ekvádore veľmi obľúbený.

Je priam legendou.

Možno i preto, že považoval Južnú Ameriku za zásobáreň ľudskosti, kde ešte city a inštinkty niečo znamenajú a staval ju do protikladu proti USA a Európe, ktoré sú vraj precivilizované, s nadvládou strojov, šialenstvom techniky, ktorá chce zabiť ľudstvo a hrozí privodiť koniec sveta. 

Neviem si dosť dobre predstaviť, že by niekto zo slovenských maliarov získal takú popularitu, že by niekto na Slovensku začal vyrábať či dokonca nosiť tričká s Benkovými či Fullovými reprodukciami...

V súvislosti s mojou cestou do Ekvádoru mi nedá opätovne nespomenúť webovú stránku slovenského ministerstva zahraničných vecí. Na informácie z nej čerpané sa totiž spoľahnúť nedá! Už pred časom som upozornil pracovníkov MZV SR na mylnú informáciu o vízovej povinnosti občanov SR pri vstupe do Kirgizstanu. Tá dezinformácia tam visela ešte rok. potom

V prípade Ekvádoru webová stránka informovala, že prezidentom tejto rovníkovej krajiny je Gustavo Noboa Bejarano. Je síce pravda, že Ekvádor je krajina kde sa prezidenti i vlády v nedávnej minulosti striedali pričasto (od roku 1918 stihlo Slovensku prezidentovať 11 hláv štátu, Ekvádoru 45!), ale vtedajší prezident Lucio Gutierrez bol vo funkcii už takmer 2 roky a to je dosť času na to, aby to zaznamenali aj slovenskí diplomati...

A tak si treba nevyhnutne položiť otázku: na čo je súca opticky dobre vyzerajúca, obsiahla webová stránka MZV SR, keď hodnota informácií na nej sa približuje k faktografickej úrovni ľudových rozprávok?     

 

Raj - krajina chudobných Indiánov

Ekvádor sa neoficiálne delí na tri oblasti hoci úradne ho tvorí 22 provincií. Na západe je to rovinatá a bohatá Costa s najväčším ekvádorským mestom Guayaquilom a s mnohými banánovými plantážami. V strede sa nachádza hornatá a chudobná Sierra s hlavným mestom Quitom a s mnohými andskými vulkánmi. A na východe sa terén opäť zvažuje do roviny pokrytej dažďovým pralesom s výdatnými náleziskami ropy.

Indiáni sa podieľajú na zložení obyvateľstva dvadsiatimi percentami a mestici (miešanci belochov s Indiánmi) ďalšími 35 percentami.

Osobitnú skupinu tvoria Indiáni z Otavala. Otavalo sa nachádza približne 100 km severne od hlavného mesta na úpätí sopky Imbabura, ktorej strmé svahy sú takmer do polovice obrábané.

Otavalskí Indiáni pochádzajú zo starého rodu Inkov. Sú si vedomí svojej viactisícročnej histórie. Od ostatných Indiánov sa odlišujú vyššou ušľachtilosťou a sebavedomím. Muži nosia dlhé vlasy zapletené do vrkoča. Ich havrania farba ostro kontrastuje s bielym oblečením - košeľou, trojštvrťovými nohavicami a bielymi plátenými topánkami.

Vlasy žien sú kratšie, voľne splývajúce. Otavalské ženy nosia biele haleny so širokými rukávmi, ktoré sú bohato vyšívané pestrofarebnými kvetinovými vzormi. Zahaľujú sa do dlhých tmavomodrých sukní z ťažkej látky. Plecia si zakrývajú vlneným šálom, ktorý si zväzujú na prsiach. Ak majú malé dieťa, slúži šál namiesto kočíka. Dojčiť sa nerozpakujú kdekoľvek na ulici. Na výzdobe svojho krku nešetria. Zlaté perly im ovíjajú šije v niekoľkonásobných radoch i keď je zrejmé, že už nejde o pravé zlato ako v časoch, keď ešte boli Indiáni neohrozenými pánmi krajiny.

Vyfotografovať Indiána v peknom detaile sa rovná takmer zázraku. Akonáhle zbadajú, že sa k nim blíži „gringo„ s fotoaparátom v ruke odchádzajú, odvracajú sa alebo do vás dokonca hodia zemiak či niečo iné.

Otavalo je vyhľadávané kvôli trhu s ľudovoumeleckými výrobkami (po španielsky artesanías). Na štvorcovom námestí Indiáni v desiatkach stánkov ponúkajú pestrofarebné alpakové pončá, svetre a tašky s typickými geometrickými vzormi, šále, húpacie siete - hamaky, indiánske klobúky, vkusné vlnené rukavice a ponožky, košele a nohavice s jemným prúžkom ušité zo vzdušnej látky, indiánske hudobné nástroje...

Trh je zaujímavý, ale živšie je na vedľajšom trhu. Tu sa predáva ovocie a zelenina. Tovar porozkladaný na zemi i na pultoch hrá všetkými farbami. Človek odchovaný na „európskych„ banánoch sa nestačí čudovať, koľko a akých druhov banánov tu možno kúpiť. Ale nečudo – Ekvádor, ležiaci na rovníku, je najväčší svetový exportér banánov. Pestuje sa ich tu údajne až 18 druhov. Niektoré sú veľké ako mužské predlaktie a vážia i dve kilá. Sú sýto zelené i žlté. Neznalý turista sa však nesmie chamtivo vrhnúť za najväčším. Tie sú určené na pečenie a po tepelnej úprave chuťou pripomínajú zemiaky. Rozumná trhovníčka vám radšej za smiešnu cenu ponúkne celý trs obsypaný malými žltými banánmi, ktoré dosahujú dĺžku sotva 10 centimetrov. Na chvíľku možno zapochybujete, či vám nechce vnútiť niečo, čo by v žiadnom prípade nesplnilo normu EÚ platnú pre banány, ale keď odstránite trochu ťažšie zlúpnuteľnú tenkú šupku a ochutnáte, zistíte, že lepší banán ste v živote ešte nejedli.

A to ešte na vás čakajú červené banány, ktorých mierne červenkastá dužina chuťovo vzdialene pripomína pomaranč.

A ďalšie vynikajúce špeciality - banán vyprážaný v cestíčku a banán pečený na rošte na drevenom uhlí, ktorý sa po upečení nareže a vloží sa doň plátok neslaného syra podobného tvarohu.

Mňam!

 

Kúsok od Otavala sa nachádza Reserva ecologica Cotacachi-Caypas. Pod takmer päťtisícovým štítom Cotacachi sa pokojne vlní Laguna Cuicocha. Uprostred jazera sa vynímajú dva malebné ostrovčeky.

Hoci sa pohybujeme v prírodnej rezervácii, oba ostrovčeky majú ešte prísnejší režim - noha turistu na ne nesmie vkročiť! Žijú tu vzácne morčatá, podľa ktorých sa Laguna Cuicocha nazýva - Jazero morských prasiat (v jazyku kečua znamená cuy morča a cocha jazero).

 Jazero s dvoma ostrovmi je vlastne kráter - pozostatok po obrovskom vulkáne, ktorý pred 3000 rokmi skolaboval po mohutnej erupcii. O vulkanickom pôvode jazera svedčí skutočnosť, že na niektorých miestach i dnes z vody vystupujú bublinky plynu a nie je to v dôsledku zažívacích problémov kúpajúceho sa spoločníka.

Ak by ste si brúsili zuby na miestnu gurmánsku špecialitu, iste už tušíte, že by vám ponúkli práve mäso morčaťa. U našinca môže morča na tanieri vyvolať rozpaky, pretože ho pečú zásadne nestiahnuté z kože, s hlavou, očami i s vnútornosťami. Ako oblohu pridávajú varené zemiaky, pečené kukuričné zrná, plátky avokáda, varené slepačie vajcia, huby a zeleninu. Ak sa za týchto okolností ukáže, že pre vás nie, tak pre Indiánov je morča určite tá najväčšia pochúťka. Jedia ho pri slávnostných príležitostiach a prinášajú ho k náhrobkom svojich mŕtvych vo výročne dni ich úmrtia.

 

Ďalšou, turistami vyhľadávanou lokalitou, je mestečko Baños ponúkajúce množstvo outdoorových aktivít a turecký med.

Výrobou tureckého medu sa zaoberajú najmä deti, preto som sa v prvom momente nazdával, že sa len hrajú s akousi gumou podobnou tej, akú u nás používajú dievčatá omotanú okolo nôh na preskakovanie.

Priamo na ulici na zárubni dvier majú pripevnený drevený klinec, či hák a na ňom je zavesená žltkavá hmota. Tú najprv holými rukami skrúcajú na jednu stranu a zároveň ju naťahujú na vzdialenosť štyroch, piatich metrov do ulice. Keď je hmota dostatočne natiahnutá, šikovne - ako keď kovboj chytá do lasa teľa - vrhnú slučku na drevený klinec. Omotajú ho ešte raz a hmotu začnú opäť naťahovať a skrúcať, tentoraz na opačnú stranu.

Netušil som o čo ide, až kým mi malý, územčistý chlapík neúnavne naťahujúci nielen hmotu, ale aj moju zvedavosť, špinavými rukami neodtrhol kúsok na ochutnanie.

Turecký med!

Teda vlastne ekvádorský, v tureckej licencii.

Až teraz som si všimol, že vedľa dverí s hákom stojí stôl prehýbajúci sa pod ťarchou medových kociek rôznej veľkosti i farby, zabalených v celofáne. Ak teda v Baños zavesia prácu na klinec, neznamená to, že majú fajront. Potravinový kódex SR hovorí, že turecký med je polotvrdá až tvrdá šľahaná cukrovinka vyrábaná z cukrosirupového roztoku, sušených vaječných bielkov alebo iných penotvorných látok.

Neviem z čoho vyrábajú turecký med v Baños, ale predpokladám, že na jeho výrobu používajú ľahko dostupnú cukrovú trstinu alebo aspoň šťavu z nej. Trstinu narezanú na 20 centimetrové klátiky dostať kúpiť kdekoľvek na trhu. Trhovníci klátiky v pravidelných intervaloch polievajú vodou, aby na prudkom slnku príliš nevyschli. Ochotne vám predvedú ako pomocou špeciálneho lisu získavajú z trstiny šťavu. Na požiadanie načrú do hrnca a za pár centavos vám do obchytkaného pohára nalejú dve deci sladkého nápoja.

Ak vyzeráte odhodlane, ponúknu vám aj pálenku rovnakého pôvodu.

V cudzine zásadne ochutnávam všetko - šťava bola osviežujúca a chutná. A pálenka?

Tá chutná rozhodne nebola! A osviežujúca, najmä vo väčších množstvách, asi tiež nie... Zato ekvádorský, teda turecký® med si ako populárny suvenír odnáša z Bañosu takmer každý jeho návštevník. Podozrievam „lojzáka„ M. Kochanského, či svoju Baladu o tureckom mede nenapísal inšpirovaný práve pobytom v Baños.

 

Horskí Indiáni z oblasti Sierra patria k najchudobnejším obyvateľom Ekvádoru.

Nevlastnia nič.

Bývajú v biednych domcoch utlčených z hliny. Na políčku pestujú fazuľu a zemiaky. V akýchsi zemľankách prikrytých slamenou strieškou chovajú králiky a morčatá. Spoznáte ich podľa tmavých tvarí ošľahaných vetrom a zimou, podľa dlhých vrkočov a typických klobúčikov, ktoré ani na chvíľu neodkladajú z hlavy. Ženy sú často až neuveriteľne nízke, takže výškovo podpriemerný Európan si tu môže úspešne liečiť svoj komplex - bude si pripadať ako Guliver v krajine Liliputánov. Krása týchto žien spočíva skôr v tom ako majú všetky svoje životné peripetie zapísané v tvári, než v ladnosti čŕt. Navyše, mnohé z nich majú – čím staršia, tým katastrofálnejší stav chrupu.

 

V dažďovom pralese, v okolí riek Rio Aguarico a Rio Cuyabeno, ktoré patria do povodia Amazonky, žijú Indiáni kmeňa Cofánov.

Živia najmä lovením zveriny a rýb. Pestujú však aj manioky, banány kukuricu a chontu, čo je palma s výživným ovocím. A dostávajú aj nie príliš vysokú podporu od štátu.

Sú vraj odborníkmi na zhotovovanie šípového jedu curare a dokážu namiešať aj účinné halucinogénne nápoje.

Z toho celkom logicky vyplýva, že si ich netreba pohnevať.

Vzrastom sú vyšší ako Indiáni zo Sierry. Žijú v domoch postavených na koloch, stlčených z drevených dosiek. Domy nemajú okná. Je to vlastne akási veranda otvorená na všetky svetové strany. Veľká časť „obývačky„ je zaprataná sušiacimi sa kukuričnými klasmi.

Vďaka poruche motora na kanoe, sme navštívili v jeden večer cofánsky dom. Papier formátu A4 pri vchode do domu hrdo oznamoval: Walter Andres Gomez Velez – Jefe de Familia.

Walterova manželka a šéfova žena v jednej osobe nás nakŕmila chutným kuracím mäsom s pečenými banánmi a čerstvo pripravenou hustou ananásovou šťavou. Jedla bol nadbytok a tak to, čo sme nedokázali zjesť jednoducho vrhla z verandy dolu. Tam už čakali členovia Walterovho hospodárskeho dvora: hydina, psy a čierne ošípané, ktoré boli také vychudnuté s vysokým zubatým chrbtom, že vyzerali ako kapor na nožičkách.

Psy tu nemajú postavenie domáceho miláčika ako u nás. Túto funkciu a vstup do domu má povolený len aguti. Je to hlodavec o čosi väčší ako morča. Walterove deti nám hanblivo predviedli svojho agutiho pripevneného na vôdzke. Bol nesmierne plachý, neustále sa usiloval uniknúť a trhal sa na vôdzke tak, že som sa obával, či si nezlomí väzy.

Druhým domácim miláčikom bol ospalý a znudený zelený papagáj ara. Sedel na tráme nad kuchynským stolom, nič ho nezaujímalo, nezobudil ho ani fotografický blesk, do rozhovorov sa nezapájal. Tváril sa ako tvor, ktorého nemôže už nič prekvapiť.

Simonu, jedinú ženskú účastníčku našej výpravy, však čosi prekvapilo - v horúcej džungli paradoxne na ňu doľahlo akési anginózne ochorenie. Antibiotiká príliš nezaberali, a tak sme sa rozhodli, že navštívime cofánskeho šamana.

V pralesnej oblasti Ekvádoru má každý šaman svoj obvod a územie nášho „obvodného šamana„ bolo vymedzené povodím rieky Aguarico. Cofánsky šaman je veľmi navštevovaný a úspešný. Domorodci mu za služby platia darčekmi, alebo mu pomôžu s domácimi prácami, ale od cudzincov vraj príjme aj peniaze.

Že rád prijímal dary bolo isté - na každej ruke mal jedny náramkové hodinky. A okrem nich aj pekné farebné náramky. Ďalšími ozdobami bola červenožltá čelenka a veľký náhrdelník z pralesných plodov vynímajúci sa na bielej košeli siahajúcej až po kolená.

Šaman bol starší pán, asi päťdesiatnik.

Prvý čarodejnícky úkon, keď sme mu oznámili s čím sme za ním prišli bolo, že si vypýtal cigaretu a labužnícky si pripálil.

Trochu ma zneistilo, že uhýbal priamemu pohľadu. Potom pomocník priniesol Simone malý drevený šamlík do leskla ošúchaný mnohými trpiacimi pacientmi. Šaman si potiahol z cigarety a druhou rukou začal Simonu sediacu k nemu chrbtom ometať akýmisi vetvičkami. Čosi si pri tom mrmlal a občas hlučne odfukoval ako keď sa vám dostane kus tabaku do zubov.

Keď Simonu dostatočne poometal, začal rukami z jej hlavy, uší, krku a pliec zbierať či skôr stierať čosi neviditeľné a s hlasným fuknutím do dlaní to odstraňoval z jej blízkosti.

Potom sa procedúra zrazu skončila, Simona mu dala dolár a večer sa jej výrazne priťažilo - dodnes neviem, či dala málo alebo bolo Simonino ochorenie nad jeho sily?

Tá druhá možnosť sa mi však zdá dosť nepravdepodobná, pretože náš šaman bol starý praktik. Na šamanskú výučbu ho rodina vyslala keď mal 13 rokov. Výučba pozostávala zo štúdia rastlín, pitia rôznych halucinogénnych gebuzín a podľa mňa aj z intenzívneho pestovania vlastnej drogovej závislosti.

Približne po 10-11 rokoch „štúdia„, ak sa chcel skutočne stať šamanom, musel zložiť skúšku – musel odísť do pralesa, vypiť tam nejakú supersilnú halucinogénnu zmesku, ktorá spôsobila, že o sebe najbližších 24 hodín nevedel.

Hovorí sa tomu, že sa odobral do nebies - opustil svoje telo.

V nebeskom raji ho niekto (neviem kto, asi skúšajúci profesori) ozdobili čelenkou a náramkami a on sa potom vrátil na zem ako šaman.

Ale neurobil zle, že sa z nebeského raja vrátil!

Veď nádherný Ekvádor vyzerá ako raj na Zemi. A až teraz som zistil, že v raji nežijú anjeli. Žijú tam ekvádorskí Indiáni. I keď si ako anjeli, žiaľ, (alebo našťastie?) nežijú...

 

                                                                         Opilec

Na jednej z najrušnejších ulíc hlavného mesta ma zaujal obrázok: opitý chlap, tuho spiaci, leží na chodníku s košeľou nedbanlivo vykasanou akoby sa hral na Detvanca a vedľa neho stojí policajný stejšn s dvomi policajtmi sediacimi vnútri.

Automobil mu stojí kolesami takmer na nohách.

Policajti sa v aute zhovárajú a opilca ignorujú.

Môj čuch amatérskeho fotografa zavetril: bolo by zaujímavé na jednej fotke zobraziť nečinnú neprístojnosť a nečinnú zákonnosť v obkolesení masovej nečinnej ľahostajnosti.

Zobral som do rúk fotoaparát a začal som sa naštelovávať tak, aby fotografia zachytila situáciu čo najlepšie.

Už-už som chcel stlačiť spúšť, keď mi niekto jemne poklopkal na ruku.

Odvrátil som hlavu od fotoaparátu a s okom ešte stále prihlúplo prižmúreným som zbadal menšiu zavalitú tmavšiu Quiťanku... Hlavou pokynula smerom k opilcovi, potom sa pozrela na môj fotoaparát a vyčítavým hlasom povedala:

„Esto no es nuestro país! Nuestro país muy lindo! – Toto nie je naša krajina! Naša krajina je veľmi pekná!„

Zahanbene som sklopil oči, vložil fotoaparát do tašky a povedal:

oukej.

Z miesta kde sa stretla neprístojnosť, zákonnosť a ľahostajnosť ona odchádzala ako morálny víťaz a ja ako porazený. Pretože tá pani mala pravdu - Ekvádor je krásna krajina a pseudodetvanec bol jediný opilec, ktorého som tam za celý mesiac videl.