Ekvádor II.

 

O Rafaelovi

O Indiánovi Rafaelovi, spolužiakovi na vysokej škole, som si vždy myslel, že je to taký neogabanec z Ekvádoru.

Vždy nosil rifle o 3 čísla dlhšie, vpredu na topánke ich mal poskŕčané alebo dokonca zahnuté a vzadu si na ne šliapal. Celé ich mal poklesnuté, na nevýrazných bedrových hrboľoch sa mu držali len z posledných síl.

Pochopiteľne, aj miesto kde sa jedna nohavica stretávala s druhou, sa nikdy nedalo lokalizovať tam kde by sa lokalizovať malo, ale vyplnené nepochopiteľným prázdnom sa nachádzalo niekde na polceste medzi kolenami a rozkrokom.

Jeho dizajn dopĺňali vždy ozrutné topánky bagančovitého typu, ktoré vyzerali, akoby ich zabudol Guliver v krajine Liliputánov - Ekvádorčanov.

Hoci to bol veselý, živý a inteligentný spoločník, svojim obliekaním pripomínal dedinského bula s veľkým červených plastovým hrebeňom v zadnom vrecku nohavíc.

Uvažoval som, či pochádza z chudobnejšej rodiny a nohavice zdedil po väčšom bratovi, keďže na nové už nezostali peniaze, kvôli tomu, že ho rodina vyslala na štúdiá do Európy?

Pochopiteľne, také hodnotenie bolo odo mňa v tých časoch trúfalé, veď my sami sme nosili to, čo socialistický obchod dal...

A veľa toho nedal.

Ale aspoň sme sa usilovali kúpiť si takú veľkosť nohavíc, aká nám pasovala.

Vyššie popísaný štýl oblečenia nosili len dedinskí sedláci a Rafael.

 

Až dvadsať rokov po promóciách som sa dozvedel aká je pravda.

V Ekvádore tak chodí oblečený každý.

Je to skrátka štýl.

Je to in.

So svojimi trekovými nohavicami s mnohými bočnými vreckami a teniskami som bol sedlákom alebo autentickejšie povedané - gringom v Ekvádore ja. Prepáč Rafael.

 

Mestečko Baños sa nachádza ukryté v hlbokom údolí plnom nádherných vodopádov a horúcich prameňov. Vzdialené od hlavného mesta len štyri hodiny cesty autobusom je mekkou nielen pre domácich ale aj pre zahraničných turistov.

Tých zahraničných však láka skôr široká ponuka zádverných (aby som poslovenčil módne slovo outdoor) aktivít.

Ponúka ich tu takmer dvadsiatka zádverných agentúr sídliacich najmä na hlavnej ulici Calle Ambato. Oddať sa možno jazdeniu na koni i na motorových štvorkolkách, raftingu i kaňoningu, zdolávaniu vrchov trekingovým, horolezeckým i horskobicyklovým spôsobom. Vydať sa možno za pozorovaním exotických vtákov i dymiacej sopky nad mestom...

Lákavá je i sympatická malomestská atmosféra. Domáci návštevníci do Baños prichádzajú skôr ako pútnici za bañosskou madonou Virgin de Aqua Santa – ochrankyňou mesta, ktorej je zasvätený veľký chrám.

Prichádzajú jej poďakovať za vykonané zázraky a vypýtať si požehnanie do ďalších dní. Každoročne v októbri prepuknú v meste oslavy na jej počesť, ktoré sú sprevádzané množstvom tanca, hudby a na jej zármutok vraj aj množstvom alkoholu.

Basílica de Aqua Santa dominuje štvorcovému námestiu lemovanému vysokými palmami. Postavili ju v gotickom štýle na začiatku storočia zo sopečného kameňa. Vďaka množstvu vodopádov a termálnych prameňov na okolí je bañoská Madona kompetentná v oblasti svätých vôd.

Steny baziliky sú pokryté olejomaľbami, ktoré názorne ukazujú všetky dramatické okamihy v histórii mesta, pri ktorých Virgin de Aqua Santa zasiahla a pomocou zázraku odvrátila skazu. Skazu, ktorá sa na mesto hrnula vo väčšine prípadov v súvislosti s vulkanickou činnosťou sopky Tungurahua, ležiacej nad mestom.

Na prelome rokov 1999/2000 sa však radní mesta príliš na zázraky nespoliehali a kvôli zvýšenej vulkanickej činnosti nariadili evakuáciu mesta. Podnikatelia v oblasti cestovného ruchu si oddýchli až keď sa sopka opäť trochu upokojila a mohli svoj biznis rozbehnúť nanovo.

Sopka Tungurahua nazývaná tiež „čierny obor„ je päťtisícovka, na ktorú sa dá pomerne jednoducho vyšplhať. Plyny, para a popol z jej krátera sa v podobe dymu tiahne na kilometre ďaleko rovnomennou provinciou.

Obyvatelia mesta vykonávajú pravidelný nácvik evakuácie a aj návštevníkom mesta sa odporúča, aby si boli vedomí potenciálneho nebezpečenstva a pred návštevou mesta sa informovali v Geofyzikálnom inštitúte v Escuela Politécnica Nacional o stave sopky a o predpovedi na najbližšie dni.

 

Duchovný z Basíliky de Aqua Santa v Baños v sivých tesilkách a v hnedom semišovom kabátiku so štólou a krížom na krku kropil svätenou vodou dodávkový automobil.

Najprv karosériu, jednotlivé kolesá, potom odkrytý motorový priestor a napokon aj početnú rodinu, ktorej automobil patril. Ale rodina bola len taká bokovka, hlavnú rolu hral automobil.

Vodu naberal z päťlitrového červeného plastového kýbľa, pomocou ktorého sa asi v menej slávnostných chvíľach umývali chodby kláštora pridruženého k chrámu. Keď bola dodávka dostatočne posvätená, všetci sa prežehnali, hlava rodiny vtisla duchovnému do ruky akýsi papierový peniaz a duchovný sa dôstojne vzďaľoval. Po pár krokoch si kňaz zrazu nekresťansky chriakol a na dlažobné kocky letel veľkým oblúkom ukážkový lepkavý chrcheľ.

Uvažoval som, či je to spontánne ocenenie hodnoty ponúknutej bankovky alebo neadekvátna fičúrska reakcia vyvolaná podráždením nosovej sliznice. Po pár krokov duchovného pristavil žobravý indiánsky starček s vykrútenou, dochrámanou rukou – pahýľom.

Jeho biedne oblečenie i pahýľ hovorili za všetko.

Poprosil farára o almužnu, hoci slová používať nemusel. Duchovný, ešte stále v ruke zvierajúci papierovú bankovku, milo sa na starčeka usmial, načrel druhou rukou do vrecka, dlho v ňom lovil a z minci, ktoré sa mu ocitli v ruke neomylne vybral tú najdrobnejšiu a podal ju žobrákovi.

Nuž taký je dnes svet.

Aj takto sa točia peniaze.

A že duchovní nevedia točiť peniaze.

...Slobodný trh vraj vyrieši všetko...

Ako som už spomínal v Baños sa nachádza viacero outdoorových agentúr, ktoré lákajú návštevníkov na viac či menej adrenalínové aktivity. Fotografie vo výkladoch a na vstupných dverách do agentúr ukazujú turistických „dobrodruhov v medziach únosnej bezpečnosti„ pri raftingu, horolezectve, návšteve dažďového pralesa, či pri nočnom pozorovaní Tungurahuy.

Zvlášť nočné fotografie Tungurahuy sú veľmi efektné... Šrapnely žeravej lávy vyletujúcej z krátera obkolesené do ružova sfarbenými plynmi a parami, potôčiky stekajúcej žeravej, miestami ešte horiacej, lávy...

Kto by nechcel takú atrakciu zachytiť na fotografii?

Každý večer o deviatej vyrážajú mikrobusy naplnené turistami na parkovisko nad mestom odkiaľ už šliapu po svojich až k miestu, odkiaľ možno pozorovať kráter.

Každý večer tečú tri doláry za osobu do pokladnice agentúr.

Biznis sa hýbe.

Nečudo, že i my sme prejavili záujem o nočné fotografovanie Tungurahuy.

V náhodnej vybranej outdoorovej agentúre sedel osamelý, sympatický muž so zálesáckou bradou.

Povedali sme mu o čo nám ide.

Chvíľu sa na nás zahľadel, potom sa usmial a začal čosi hľadať v zásuvke stola, za ktorým sedel. Asi sme mu boli tiež sympatickí, alebo v nás odhadol ľudí, ktorí musia každý dolár dobre prerátať, než ho vydajú z ruky.

Povedal, že môže s nami ísť k sopke. Ale veľmi nám to neodporúča! Skôr než sme sa stihli začať paprčiť, podal nám správu Geofyzikálneho inštitútu platnú pre dnešný deň. A vzápätí vytiahol z fascikla aj druhú správu, ktorá bola datovaná v niektorý septembrový deň spred roka. I bez jeho ďalšieho dovysvetlovávania sme porovnaním oboch správ pochopili, že dnes večer je sopka mŕtva ako latinčina.

Pár profesionálnych vulkanológov ju síce neustále pozoruje, ale podobne ako lekári latinčinu, ju k životu dnes nepreberú.

Poďakovali sme sa mu za seriózne jednanie a odobrali sme sa do baru, ktorý sme si podvečer všimli vďaka nádhernej černošskej barmanke gazelovitého typu s bohatou hrivou kučeravých vlasov vykúkajúcej na ulicu.

V ten večer desiatky neuspokojených turistov schádzalo z pozorovateľní Tungurahuy nahnevaní na to, že za svoje doláre nedostali to, čo očakávali.

My sme síce o tie doláre nakoniec v bare prišli tiež, ale na rozdiel od nich, sme získali presne to, čo sme očakávali.

 

Platený a neplatený rovník

Ekvádor je krajina rozkladajúca sa na rovníku. Z názvu to vydedukuje aj geograficky menej zdatný čitateľ, pretože rovníku sa hovorí aj ekvátor.

A ten rozdeľuje zemeguľu na severnú a južnú pologuľu.

Prvý krát prekročiť rovník - to je sláva.

Aspoň to bývala sláva.

Teda aspoň na lodiach to bývala sláva...

Námorníci nováčika riadne pokrstili vodou, trošku alkoholu vyliali cez palubu ako obetu Poseidónovi (krycie meno podľa agentúrneho zväzku - Neptún) a omnoho väčšie množstvo alkoholu vyliali do seba. To, že loď riadená načisto ožranými námorníkmi následne nestroskotala, možno pripísať len na vrub dotyčného nováčika, ktorý momentom krstu prešiel pod ochranu Poseidóna – boha morí, Pluta boha loďstva, morského boha Tritóna, sirén, morských oblúd, i všetkých najmenších rybičiek, nýmf a morských panien.

Mimochodom, byť pod ochranou Poseidóna nie je veľká zábezpeka - sám nedopadol najlepšie - zjedol ho vlastný otec...

Nestriedal som pologuľu, ako miesto svojho dočasného pobytu prvý raz. Po vlastných som však rovník dosiaľ neprekročil.

Doteraz sa to vždy udialo na palube lietadla. Tam tá udalosť nikoho nevzrušovala. Načisto sa stratila v monotónnom hukote motorov a rezignovanom podriemkavaní v tesnom kresle. Dokonca pasažierov ani nikto neupovedomil, že práve prelietame rovník.

Hoci rovník je len jeden, nie je rovník ako rovník.

Poznáme rovník platený a neplatený.

Platený rovník je taký, keď ho niekto namaľuje na zem a vyberá za jeho prekročenie peniaze. Ako napríklad severne od Quita na mieste zvanom Mitad del Mundo.

Vstup do areálu stráži, akože ináč v Ekvádore, samopalník v maskáčoch. Akoby sa rovník dal ukradnúť...

Vstupné je jeden dolár. Stojí tu vysoký štvorhranný ihlan, na vrchole ktorého je umiestnená zemeguľa. K ihlanu z oboch strán vedie na dlažbe namaľovaná žltá čiara znázorňujúca rovník. To je to miesto, kde sa všetci turisti dávajú rovnako nenápadito fotografovať v tej istej pozícii - rozkročení s jednou nohou na severnej a s druhou na južnej pologuli.

Neplatený rovník je nenápadný. Cestou z Quita do Otavala sme ho bez veľkej slávy smerom na sever i na juh prekročili veľa ráz. Nebyť džípíesky ani by sme nevedeli, že sme ho prekročili.

Nikde nebol namaľovaný.

Nikde žiadna upozorňujúca tabuľa.

Nič.

A tak sme ho prekračovali bez fanfár a pôct akoby sa ani nechumelilo.. Raz sme boli na sever od rovníka a raz na juh. Raz hore, raz dole... Ale veď to vlastne poznáte, načo o tom píšem... Kvôli tomu sa netreba trmácať taký kus sveta.

Raz hore a raz dole môžete byť aj doma a pritom vôbec nemusíte pracovať ako liftboy.

 

Ako brnkať Diablovi po nose

Pre záujemcov o cestovanie s Ferrocarril transandino – transandskou železnicou ponúkam najprv zopár pokynov od skúsenejšieho, teda presnejšie a menej sebavedomo povedané – od toho, kto to absolvoval:

1. Cestovanie týmto vlakom si vyžaduje disponovať kúsočkom odvahy. Potenciálny cestujúci by nemal trpieť závratmi. Zvlášť ak plánuje sedieť na streche. A na streche plánuje sedieť väčšina cestujúcich!

2. Na cestu vlakom si zoberte teplé, nepremokavé oblečenie vrátane zimnej čiapky. Aby ste ma nepreklínali, zoberte si aj šortky, tričko s krátkym rukávom, antisolárnu pokrývku hlavy, tmavé okuliare a krém s vyšším UV filtrom.

3. Na stanicu v Riobambe príďte včas! Tapacírovaných sedadiel vo vagóne 1. triedy a drevených sedadiel vo vagóne 2. triedy je pomerne dosť, ale miesto na streche sa vám nemusí ujsť.

4. Plechová vagónová strecha je nielen tvrdá, ale skoro ráno aj studená. Ak ste sa rozhodli pre strechu, neľutujte dolár a požičajte si podušku na sedenie, ktorú ponúkajú železniční zriadenci pred staničnou budovou.

5. Počas jazdy vám nikto nezakazuje na streche vstávať, či dokonca sa prechádzať, ale neodporúča sa to robiť pri odchode zo staníc a pri prejazde cez mestečká. Rozličné káble a elektrické vedenia ponaťahované ponad trať vás môžu v lepšom prípade, ak ich včas nespozorujete, zhodiť na zem, v horšom prípade a pri správnej voltáži zmeniť v sekunde na typickú zabíjačkovú špecialitu nepatriacu do kategórie racionálnej výživy.

6. Odporúčanou danosťou pasažiera cestujúceho na streche vlaku je i schopnosť pohotovej reakcie. Konáre stromov sa zjavujú pomerne rýchlo, úplne ticho, nečakane a teda zákerne. Nie každý z nich je taký pružný, aby sa o vás len bolestivo obtrel. Na trati číha i zopár takých konárov, že vlak síce ide nerušene ďalej, ale vy sedíte na konári a vôbec vám nie je dobre, ako sa vás o tom usiluje presvedčiť Jakubisko.

Kamene padajúce zo strmých zrázov, do ktorých je trať zaseknutá, na seba aspoň upozornia lomozom, takže sa včas stihnete duševne pripraviť na to, že v nasledujúcej chvíli budete mať rozbitú hlavu takým spôsobom, že vaša šedá kôra mozgová prvý raz v živote uzrie denné svetlo.

7. Dobrá správa: na trati vašu hlavu nehrozí nijaký tunel ani nadjazd.

 

Železničná stanica v Riobambe pôsobí väčšinu týždňa opusteným dojmom. Nijaký ruch, zhon.

Nijakí cestujúci.

Na koľajach stoja tri osamelé nákladné vagóny, v staničnej pokladnici sedí od 7,00 - 16,00 unudená seňora.

Miesto, kde koľajnice opúšťajú areál stanice je dokonca uzavreté veľkou bránou z drôteného pletiva, na ktorej visí mohutná zámka. Všade naokolo stanice pulzuje čulý trhový a dopravný ruch, pretože stanica leží v samom centre 120 - tisícového mesta Riobamba.

Stanica ožíva len tri krát do týždňa. V stredu, v piatok a v nedeľu o 7,00 odchádza totiž odtiaľto vlak do Sibambe.

Kedysi vlak spájal Riobambu – hlavné mesto provincie Chimborazo a zároveň najvýznamnejšie agrárne centrum ekvádorských Ánd s najväčším ekvádorským mestom Guayaquilom, ležiacim na pobreží Pacifiku a s hlavným mestom Quitom.

Dnes už je vlak skôr turistickou atrakciou ako významným dopravným spojením. Vlakovú dopravu úspešne nahradila autobusová.

Železnica si však stále drží svetový primát ako technická rarita vybudovaná v najzložitejších horských úsekoch, prekonávajúca najväčšie klesanie zo všetkých železničných tratí sveta.

Cestujúci v drvivej väčšine obsadzujú miesta na streche troch nákladných vagónov. Vezú sa tak, ako kedysi v preplnenom vlaku cestovali Indiáni z horských oblastí Sierry, ktorí do Guayaquilu (oblasť Costa) viezli na trhy svoj tovar.

Okrem troch nákladných vagónov vlaková súprava pozostáva ešte z poštového vagóna a z vagóna 1. a 2. triedy.

Prvé úvahy o vybudovaní transandskej železnice spájajúcej Guayaquil s hlavným mestom Quitom sa objavili v roku 1860.

Prvých 34 kilometrov z Guayaquilu do Milagra bolo však dokončených až v roku 1874.

A až v roku 1895, počas funkčného obdobia prezidenta Eloya Alfara, boli nadviazané kontakty s americkou firmou Archer Harman & Edward Morely, ktorá mala záujem podieľať sa na budovaní najťažšej železničnej trate na svete.

A tak v roku 1899 začala spoločnosť Guayaquil & Quito Railway company so stavbou.

Po 130 kilometroch sa koľaje od hladiny mora dostali až k príkrej skalnej stene nazývanej Naríz el Diablo (Diablov nos).

Stavba sa nezastavila.

Aj za cenu mnohých ľudských obetí spomedzi budovateľov železnice šplhala do potrebnej výšky, aby koľaje mohli doraziť až do mestečka Alausí ležiaceho vo výške 2 607 m. n. m.

Železnica, ktorú aj dnes možno označiť ako majstrovské inžinierske dielo pomocou úvraťového systému prekonáva cik-cakovite skalný masív Diablovho nosa. To znamená, že lokomotíva dotiahne súpravu do jedného bodu v skalnom masíve, železničiari prehodia výhybku a lokomotíva pre zmenu tlačí súpravu na opačnú stranu skaliska, kde sa deje opäť to isté.

Takýmto spôsobom prekoná skalné prevýšenie cca 600 metrov. Prvý vlak prišiel slávnostne do Alausí v roku 1902 a do Riobamby v roku 1905.

Po prekonaní Diablovho nosa pokračovala stavba železnice už jednoduchšie. Koncom roka 1905 dosiahla najvyššie položené miesto zvané Urbina, ktoré leží v nadmorskej výške 3 640 metrov a 25. júna 1908 triumfálne dorazil vlak ovenčený palmovými listami a kvetmi do hlavného mesta Quita.

Celá trať z Guayaquilu do Quita meria teda 464,2 km, viac ako dve tretiny trate vedú v nadmorskej výške nad 2 000 metrov, najvyšší bod trate - Urbina sa nachádza vo výške 3 640 metrov.

Mimochodom, liberálneho prezidenta Eloya Alfara, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie železnice, štyri roky po jej dohotovení, v revolučnom roku 1912 quitskí obyvatelia upálili zaživa. Túto udalosť spomína vo svojom Ekvádorskom denníku aj Milan Rastislav Štefánik, ktorý pôsobil v Ekvádore v rokoch 1913-1915.

Dnes sú mnohé úseky trate nezjazdné. Koľajnice sú zarastené trávou, miestami zanesené bahnom, ohrozené zosuvmi pôdy. Peniaze na ich údržbu nie sú. Pri cestovaní ekvádorskými vlakmi vás nesmie prekvapiť, ak vám vložia do ruky lopatu a budete odhadzovať zeminu nahrnutú na koľajnice.

Zaujímavými technickými pamiatkami sú i parné lokomotívy, ktoré vlak ťahali. Dnes žiaľ súpravu ťahá dieselová lokomotíva – romantika cestovania je tým možno trochu potlačená do úzadia, ale zas nemusíte po skončení cesty navštíviť oftalmológa so sadzou v oku.

Ale vydajme sa už na cestu...

Lokomotíva pri odchode zo stanice výdatne vytrubuje, ale nie z rozmaru. V riobambských uliciach, ktoré trať križuje chýbajú semafory, závory a akékoľvek návestidlá. A tak lokomotíva aspoň hlukom upozorňuje vodičov v rušnej mestskej premávke na svoju prítomnosť.

Výdatne však vytrubuje aj mimo miest, zvlášť v neprehľadných tunelovitých úsekoch, kde trať zvierajú z oboch strán ponuré skaliská a nemožno tušiť, či za ohybom trate nepostáva na koľajniciach pasúci sa dobytok alebo či po koľajniciach nekráčajú Indiáni uľahčujúci si cestu v inak neprístupnom teréne.

A vytrubuje i len tak - z radosti, pozdravujúc sa s vytrubujúcimi automobilistami.

Vlak síce ide len rýchlosťou nášho osobáčika, ale je ráno a na streche v poryvoch vetra je chladno. Cestujúci sa babušia do búnd a čiapok. Slnko ešte len nesmelo vylieza nad obzor. To však už stačí na to, aby sa neďaleké Chimborazo, do zlatista sfarbené slnkom, impozantne vypínalo nad okolitú krajinu a priťahovalo uveličené pohľady cestujúcich.

Chimborazo má na to právo. Jeho mohutný masív tvorí dokopy päť samostatných vrcholov, pričom najvyšší meria 6 310 metrov a je to najvyšší vrchol Ekvádoru.

Ešte na začiatku 19. storočia bolo Chimborazo dokonca považované za najvyšší vrch na svete. V roku 1823 však prevzal projekt Indického trigonometrického merania akýsi pán George Everest a zistil, že jestvuje ešte aj vyšší kopec a hoci už mal dva názvy (Čomolungma, Sagarmatha), pomenovali ho ešte aj po ňom.

Chimborazu napriek tomu, jeden primát predsa zostal.

Je možno trochu násilne vyhútaný - ale je!

Vďaka tomu, že sa Chimborazo nachádza takmer na rovníku a Zem, ako je známe, je trochu sploštená, je najvyšší ekvádorský vrchol zároveň najvyšším vrcholom sveta meraným od stredu Zeme. Od stredu Zeme je dokonca vzdialený o presne 2 056 metrov viac ako Mount Everest.

Prvá zastávka vlaku je v v mestečku Guamote.

Stanička je už obsypaná čakajúcimi Indiánmi. Málokto z nich chce však cestovať. Indiáni cestujúcim ponúkajú chutné občerstvenie v podobe vyprážaného banána, či pečeného banána plneného syrom. Ponúkajú aj tradičné oblečenie - pončá, čiapky, rukavice, svetre s typickými geometrickými vzormi, tašky, talizmany... Predavači nápojov, cukríkov, žuvačiek, sušených banánových lupienkov vyliezajú aj na strechu vlaku a zostanú tam až do konca jazdy, pričom za jazdy za pomoci natiahnutých podaných rúk cestujúcich preliezajú šikovne z jedného konca vlaku na druhý.

Železničiari v civilnom oblečení, o ktorých príslušnosti k modrej armáde svedčí len charakteristická šiltovka na hlave, sa počas zastávky v Guamote zhŕkli okolo nášho vagóna a my tušíme, že nastal technický problém. Únik tlaku z netesniaceho brzdového systému na našom vagóne vyriešil kúsok handry. Nie je to príliš povzbudzujúce, keď najstrmšie klesania nás ešte len čakajú...

Po desiatich minútach sa vlak pohýna zo stanice. Stojím na streche s úmyslom urobiť efektný fotografický záber. Zrazu ktosi zakričí:

„Pozor drôt!„

V poslednej chvíli zaregistrujem ponad trať visieť kábel. Rukou ho nadhodím ponad seba a zároveň sa skŕčam. Nechýbalo veľa a mohol som sa z prachu guamotskej stanice s dolámanými rebrami smutne pozerať za odchádzajúcim vlakom...

Míňame krajinu s úhľadnými zelenými a hnedými indiánskymi políčkami, s chudobnými hospodárskymi usadlosťami, vychudnutými kravami a pasúcimi sa prasatami a terén postupne nadobúda na dramatickosti. Vlak sa čoraz častejšie prebíja cez úzke zárezy v skalách, neprestajne sa krúti po strmých úbočiach hôr a dole pod nami sa objavuje hlbina, na dne ktorej tečie rieka. Vagóny škrípu, stenajú, v zákrutách sa nahýnajú a kývajú tak, že sa chvíľami zdá, akoby každý vagón mal iný smer jazdy.

V poslednom vagóne sedí železničiar, ktorý v každej z ostrých zákrut poriadne vyklonený z okna sleduje či kolesá jednotlivých vagónov neopustili koľajnice a dáva znamenie rušňovodičovi, že je všetko v poriadku.. Vykoľajenie vlaku na tejto trati nebýva vraj nijakou zriedkavosťou...

Ďalšou zastávkou je Alausí, mestečko pripomínajúce svojim vzhľadom a terasovitým usporiadaním nepalský Namche Bazar. Nad Alausí sa vypína nedávno dokončená mohutná socha San Pedra - sv. Petra zvierajúceho v rukách kľúče.

Kúsok za Alausí sa začína najobtiažnejší úsek trate – prudký zostup po skale zvanej Naríz el Diablo.

Železničiari vo funkcii brzdárov vyliezli na strechu. Na streche každého vagóna sa nachádza mohutné brzdové koleso a začínam mať pocit, že jeho správna obsluha bude v nasledujúcich chvíľach dosť dôležitá.

Súprava so škripotom a stenaním naberá slušnú rýchlosť a rúti sa dolu skalou. Priamo pod nohami opretými o okraj strechy mám strmý, takmer kolmý, niekoľko desiatok metrov dlhý zráz a na jeho konci vidno ďalší úsek koľají, po ktorých pôjdeme o chvíľu. A za nimi ďalšia, dych zatajujúca, hlbina.

Už vidno koniec koľajníc zakončený železnými nárazníkmi, ktoré by aj tak nič nezastavili... A za nimi je už len hĺbka.

Brzdári doťahujú brzdové kolesá na doraz a vlak sa pomaly zastaví pár metrov od nárazníka. Jeden z nich zlezie zo strechy, prehodí vôbec nie dôveryhodne vyzerajúcu výhybku a lokomotíva, ktorá nás doteraz ťahala, nás tlačí do ďalšieho krkolomného zostupu. Železničiar v poslednom vagóne je vyklonený z okna takmer do pol pása a vrhá starostlivý pohľad na kolesá. Našťastie, všetky prešli cez výhybku v poriadku. Zrýchľujúc klesáme k ďalšej úvrati...

Dych zatajujúca jazda končí dole v Sibambe pod skalou Naríz el Diablo. Po krátkej prestávke nasleduje už len výstup vlaku späť do Alausí, záverečné spomienkové fotografie a šesťhodinová jazda krásnou andskou prírodou na streche vlaku jachajúcom 40 - 50 kilometrovou rýchlosťou po technicky najzložitejšej železnici sveta sa končí.      

 

Záhadné foto z Riobamby

Vracali sme sa neskoro večer z ktorejsi krčmy v Riobambe a škriepili sa o tom, či sme to dnes trochu neprepískli a či a kto si bude zajtra niečo pamätať z dnešného večera. Priateľský spor nemal východisko. Až vo chvíli, keď Martin práve prekračoval kanálovými poklop zapustený do riobambského chodníka, našiel riešenie:

„Všetci sa vyzujte a dajte nohu na kanál! Vyfotím ich a kto zajtra nebude vedieť, ktorá noha je jeho, tak ten je jasný!„ 

Nebolo nás treba pobádať.

Zakrátko sa ocitlo šesť nôh na poklope a Martin stlačil spúšť. Identifikácia nôh nám na druhý deň zabrala takmer hodinu a napriek tomu sme si s výsledkom neboli stopercentne istí. Niektorí sa k ponúknutým nohám nechceli priznať a niektorí si nárokovali nohy, na ktoré mal zálusk niekto iný. Jedine na Simoninu nohu si nikto nerobil nárok, pretože vyzerala krásne žensky a zúčastnení chlapi nemali problém so svojou orientáciou. O tom, komu patria ostatné nohy sme sa dohadovali až do konca.

Keď som kanálovú fotku ukázal doma manželke, okamžite a neomylne ukázala prstom na nohu, o ktorej som sa aj ja domnieval, že by mohla byť mojou.

Je strašne deprimujúce, keď zistíte, že vás manželka po toľkých rokoch manželstva bez váhania a na prvý pohľad identifikuje už podľa chodidla!

No ale zase má to aj svoje výhody – keď by to pri budúcej ceste lietadlom celkom nevyšlo a my by sme obhorení havarovali niekam medzi alpské končiare, tak mám aspoň istotu, že neskončím v nejakom bezmennom hrobe...

 

Dažďový prales

S Wingom som sa nehádal. Jedlo, ktoré nám chystal mi stačilo – nebol som taký hladný ako ostatní, ale hlavne som si uvedomoval, že keby sme si ho pohnevali a on by v noci sadol do kanoe a nechal nás tu, tak by to nebola nijaká sranda. Máme síce džípíesku, ale tá, aby niečo múdre vypľula na displej potrebuje sa spojiť s tromi navigačnými družicami. A to v obkolesení vysokou hradbou pralesnej vegetácie nie je také jednoduché. A keby sa to aj podarilo a džípíeska by určila smer, čo s ním? Veď cesty tu nejestvujú! A keby sme sa aj vydali smerom, ktorý by nám poradila, nemáme mačety. A pižlať liany vreckovými nožmi je makačka. Nehovoriac o tom, že by nás nemal kto upozorňovať, čoho sa môžeme a čoho nemôžeme chytať. Keď totiž kráčate dažďovým pralesom, máte neustálu potrebu niečoho sa chytať. Cesta je nerovná, rozbahnená, treba preliezať padnuté kmene stromov, nadvihovať a odsúvať visiace liany, prekážajúce konáre, rozhŕňať kríky... Nijakí macheteros vám nepresekajú cestu tak dokonale, aby ste prechádzali džungľou tak hladko ako Dzurinda tunelom pod Braniskom. Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si ani nevšimnete a máte ich v ruke. Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si všimnete, tesne predtým, než si ich pichnete do tela. A niektoré rastliny majú také bodliaky, že si ich všimnete včas – tie sú väčšinou neškodné. Nie všetko zo sortimentu bodliakov je jedovaté, ale aj bodná rana bez rastlinných toxínov sa v takomto prostredí rýchlo infikuje exotickými zárodkami, ktoré sú nadržané za vnímavým a nechráneným imunitným systémom neskúseného Európana ako tropická muška za zhnitým ananásom. Ostne niektorých bodliakov vniknú ľahko, ba takmer bezbolestne dnu, ale potom sa už držia Štúrovho: naspäť cesta nemožná...! Niektoré rastliny nemajú bodliaky, ale pri styku s pokožkou alergizujú, pália, sú jedovaté. Na niektorých rastlinách (teda takmer na všetkých) sa prechádza kadejaký drobný hmyz. Niektorá chrobač je len odporná (bodavé húsenice), ale niektoré chrobáky majú tie isté ľudomilné vlastnosti, ktoré som spomínal pri rastlinách o dve vety vyššie. Viaceré veci, ktoré majú v Európe normálny rozmer, tu sú predimenzované – napr. cca 2 centimetre veľké mravce Conga. Predimenzovaná je nielen ich veľkosť, ale aj dôsledok ich pohryznutia – pohryznutím sú schopné usmrtiť menšie zvieratá. Človeku spôsobuje ich pohryznutie neznesiteľnú bolesť. Sem-tam postretnete malú sympatickú žabku, ktorá vyzerá akoby nevedela do piatich narátať a v dobrom rozmare sa ju pokúšate chytiť. Omyl! Na chrbte má jedové žľazy a je plná očakávania – podobne ako každý, kto sa najedol dobrej fazuľovice - kedy nastane vhodná príležitosť a bude si ich môcť vyprázdniť. Keď už pcháte ruky do vegetácie, aby ste čosi rozhrnuli, je dobré vedieť čo rozhŕňate. Neodporúča sa rozhŕňať naverímboha. Všetko, čo treba rozhŕňať, býva totiž dobrou skrýšou pre tarantulu. To už nehovorím o tom, že vaše telo predierajúce sa džungľou pripomína lietadlovú loď triedy Nimitz. Nechránené časti vášho tela sú operatívne sa premiestňujúcou pristávacou plochou pre desiatky a stovky nebezpečne bzučiacich či úplne tichých hmyzích stíhačiek i ťažkých bombardérov. No a nehovorím o tom, že za najbližšou sekvojou môžu číhať také tvory ako anakondy, jaguáre, kajmany a pod.

Keby sme aj šťastnou zhodou okolností prežili dva, tri dni pochodu dažďovým pralesom, dostavil by sa smäd a hlad. V pralese visí zo stromov kadečo pekné, farebné i chutne vyzerajúce, dokonca i vodu nájdete v kalichoch kvetov. Nie všetko však možno zjesť a vypiť. Ba povedal by som, že zjesť možno len úzky okruh zvyčajne nie veľmi atraktívne vyzerajúcich plodov. Ak ste v núdzi, môžete sa pochopiteľne pokúsiť zjesť všetko, ale šance, že ešte niekedy uvidíte Bratislavu sa tým prudko znižujú.

Pre človeka z Bratislavy, je skrátka dobrý sprievodca po pralese, teda človek, ktorý doslova aj prenesene vie od čoho muchy dochnú – dôležitý a netreba sa s ním pohádať.

 

Pirane

O piraniach som vedel, že jestvujú – veď kto by nevedel. Máloktorý dobrodružný film z prostredia latinskoamerickej džungle sa zaobíde bez scény s piraňami. Videl som, ale skutočne len omylom, aj film, v ktorom tieto ryby nedosahujúce veľkosť vianočného kapra hrali dokonca hlavnú rolu. Pravdu povediac, všetky tie scény som bral s rezervou. Hovoril som si: iste sú tie potvory dravé, veď aj naša šťuka je dravá, ale toto je azda príliš prehnané... Poznáte to - nádherné dievča v miniatúrnych bikinkách na pozadí zapadajúceho slnka a za tónov romantickej hudby pomaly vchádza do rieky osviežiť sa po celodennej štrapácii džungľou... Chvíľu sa nič nedeje, potom dramatická hudba, výkrik a dievča zmizne pod hladinou! Hladina je chvíľu nepokojná, na povrch vystupujú bubliny a červená (dúfam, že potravinárska) farba. A o chvíľu je hladina opäť pokojná - to v tom lepšom prípade. V horšom prípade (a spravidla ide aj o kvalitatívne horší film) obeť tiež zmizne pod hladinou, ale jej ruka sa ešte chvíľu bezmocne pokúša nad hladinou čohosi sa zachytiť. Hlavný hrdina zvyčajne dobehne včas, aby ruke podal svoju ruku, ale po chvíli naťahovania sa s piraňami, hrdina vytiahne z vody len čosi, čo sa podobá tomu, čo sme na základnej škole nosili z prírodopisného kabinetu hrkotajúce a zavesené na tyči, aby učiteľ mohol lepšie demonštrovať stavbu ľudského tela. Počul som však, že ani toto ešte nie je vrchol v oblasti „piraňových„ filmov! Jestvuje vraj aj film o lietajúcich piraniach. Akoby už samotné jestvujúce pirane neboli dostatočne hrôzostrašné...

Mimochodom, aj Rolf Blomberg, autor serióznych cestopisov z latinskoamerického prostredia popisuje prípad brazílskeho vojaka, ktorý spadol opitý z mosta do rieky, kde ho okamžite napadli pirane. Kamaráti mu vraj hneď hodili laso, ktorého sa chytil, ale zase ho s bolestným revom pustil, lebo sa pokúšal rukami brániť pred týmito netvormi. Čoskoro sa potopil v nerovnom boji s útočiacimi dravcami. Keď sa kamarátom napokon podarilo hodiť mu laso na hlavu a vytiahnuť ho z vody, zostala z vojaka temer len holá kostra s niekoľkými zdrapmi rovnošaty. Cynik by o brazílskom vojakovi mohol povedať, že známu povedačku: nahí sme na tento svet prišli, nahí z neho aj odídeme, dotiahol do absurdnej dokonalosti.

Piraňa (piraja, piraya, piranha – Pygocentrus nattereri) nie je vôbec sympatická ryba. Jej ploskonosý výraz pripomína namosúreného boxera. Nie je veľká. Dorastá do dĺžky 30 cm. Papuľu ma plnú hrôzostrašných trojhranných zubov, podľa ktorých dostala aj svoje meno. Názov pochádza z indiánskeho jazyka kmeňa Tupi – pira je ryba a anha zub.

O piraniach som vedel, že jestvujú – kto by nevedel. Počas zaujímavej, ale predsa len trochu úmornej osemhodinovej plavby po rieke Rio Aguarico vo východnej časti Ekvádoru zvanej Oriente v prvý deň našej plavby do primárneho dažďového pralesa som okrem vyvažovania kolísajúcej sa loďky z akéhosi pocitu nudy pod chvíľou rozmarne ponáral pravú ruku cez okraj lode do vody a pozoroval som ako moje prsty rozrážajú vodu, ktorá v dvoch efektných oblúkoch strieka okolo môjho prsta.

Na spiatočnej ceste som už prsty do rieky neponáral. A rovnovážnu polohu nášho kanoe som strážil ešte pozornejšie s náznakmi ťažko ukrývanej hystérie. Zoznámil som sa totiž s pár Indiánmi, ktorí na rukách nedisponovali kompletnou súpravou prstov a zúčastnil som sa rybačky. Niežeby som bol vášnivý rybár. Dovtedy som za celý svoj život bol na rybách len dva razy. A aj to som upodozrieval tie ryby, že ma kdesi spod hladiny zhovievavo pozorujú a navzájom si svojimi nemými ústami hovoria: kolegyne, všimnite si len toho blázna, ktorý prišiel k rieke vykúpať dážďovky. Samozrejme, nikdy som nič nechytil.

Na rieke Rio Cuyabene to však bolo ináč. Ryby som tu nechytal preto, že sa ma opäť raz niekto usiloval presvedčiť, aký je to úžasný odpočinok, ale preto, aby som prežil! Wingovi, nášmu vodcovi po pralese sme zverili dohodnutú čiastku dolárov s tým, že nakúpi potraviny na celý pobyt. Pochopiteľne už tretí deň sme nemali čo jesť! Wingo bol vykuk - chcel na nás zarobiť čo najviac. Spoliehal sa na prírodné zdroje. Neostávalo nám nič iné ako po tri večery za sebou sadnúť do kanoe a pokúsiť sa niečo uloviť. Wingo nám rozdal provizórne udice, téglik s kúskami zapáchajúceho zeleného mäsa a horlivo nám povedal pár inštruktážnych slov. Napriek tomu, len ťažko môžem pristúpiť na myšlienku, že bol motivovaný čínskym príslovím: Ak daruješ človeku rybu, nakŕmiš ho na deň, ak ho však naučíš loviť, dáš mu potravu na celý život. Trvám na tom, že chcel na nás zarobiť!

Napichol som jeden obzvlášť odporný kúsok na háčik a skepticky som ho hodil asi meter od člna. Netrvalo ani toľko, aby ste Wingovi povedali vyčítavú vetu o tom, že nás chce cielene vyhladovať a cítil som záber. Neviem ako zaberá kapor, šťuka, či belička, ale toto bol záber ako hrom. Pochopiteľne z vody som vytiahol už len prázdny háčik. Napichol som ďalší smradľavý kus mäsa a hodil s o čosi väčším záujmom do vody. Záber bol okamžitý a keď som udicou trhol, z vody opäť vyletel len prázdny háčik bez mäsa. Tak sme lovili asi hodinu – do zotmenia. Po zotmení akosi prestali brať. Nechytil som nič, ale Wingo chytil tri a Martin jednu piraňu. Tá Martinova mala síce z nepochopiteľných príčin háčik namiesto papule zapichnutý v chrbtovej plutve, ale aj taký úlovok sa ráta. Štyri chytené kusy sa však vzhľadom na intenzívny záujem piraní napichávať sa na háčik nedali veru považovať za svetoborný úlovok. No aspoň pirane z rieky Cuyabene išli v ten večer spať s plnými bruchami, keď už my nie...

Na druhý deň sa už podarilo chytiť piraňu aj mne. Bola odporná. Mal som pocit, že na mňa zlostne gáni. Zvesiť z háčika som si ju netrúfal. To som prenechal Wingovi. Wingo nám totiž včera ukázal, čo piraňa dokáže. Priložil k chytenej rybe, ktorá mala háčik ešte stále v papuli, konár tlstý ako mužský palec a ona bleskurýchlo, bez najmenšieho zaváhania cvakla zubami a konár jediným stiskom papule prehrýzla na dvoje. Už chápete, prečo som si prsty na spiatočnej ceste vo vode nemáčal a úporne ba až hystericky som vyvažoval každé nepatrné naklonenie nášho kanoe?

Mimochodom, piraňa ako prostriedok na zahnanie hladu nie je najlepší nápad. Niežeby pečená nebola chutná, ale rozhodne sa s piraňou nedá robiť to, čo od nás na vojne chceli lampasáci aby sme robili so samopalom - zborku a rozborku na čas. Rozborka pečenej, neuveriteľne kostnatej pirane, a oddelenie mäsa od kostí aj tým najšikovnejším trvala vyše hodiny. Kým ste aspoň čosi zjedli trafil vás šľak. A na zborku už nebolo dosť materiálu.

 

Zaujímalo by ma ako je na tom taká piraňa - penzistka... Bezzubý chrup – jej musí spôsobovať ťažkú psychickú ujmu...

 

Kajman

Na tretí deň už lov piraní prestal byť atrakciou.

Stal sa nevyhnutnosťou.

Takmer otázkou prežitia.

A na tretí deň, hoci nám pirane usilovne ďalej kradli mäso z rybárskych háčikov, sme ich chytili najmenej.

Vôbec nehrozilo, že by sme si nimi žalúdky zaplnili dosýta.

Medzi posádkou kanoe očividne klíčili semiačka vzbury. Koniec – koncov, väčšina lodných vzbúr známych z histórie mala prvotnú príčinu v nedostatku proviantu. Znepokojivú situáciu si uvedomoval aj Wingo.

Stál na prove ako kapitán a skúmavo nás sledoval. Po očku s obavami hľadel najmä na Martina, ktorý sedel najbližšie a bol najnahnevanejší. Dobre si uvedomoval, že Martinovi by stačilo švihnúť po ňom udicou a spáchal by tak prostredníctvom cuyabenských piraní ideálnu vraždu. Takmer akoby podľa Agathy Christie - bez akéhokoľvek corpus delicti.

Wingo bol poloindián a okrem toho inteligentný človek.

Vzdelaný.

Ako sám tvrdil, študoval biológiu na univerzite v Quite, v Hamburgu i v Texase. Rýchlo si uvedomil situáciu.

Nemal nič materiálne, čím by nás nakŕmil, tak pohotovo vymyslel potravu duševnú, ktorá by zahnala myšlienky na hlad – pristaneme na brehu, počkáme na úplnú tmu a vyrazíme na lov kajmanov!

Nápad zaujal, rebélia sa utlmila.

Veď kto by nechcel vidieť kajmana čierneho, najväčší druh svojho rodu, dosahujúceho až 5 metrov dĺžky.

Pristáli sme pri najbližšom brehu a ľahli si do piesku.

Tma rýchlo padala na prales.

Wingo so svojim pomocníkom Milom naznášal ku brehu rieky zoschnuté kmene stromov a založil obrovskú vatru.

Bolo nám čudné, že čakáme na tmu a vyrábame svetlo.

Mário mal naporúdzi vysvetlenie - nachádzame sa len zo desať kilometrov od kolumbijskej hranice a vatra je signál pre kolumbijskú gerilu, s ktorou je Wingo dohodnutý. A aby sme si nemysleli, že jeho vysvetlenie je pritiahnuté za vlasy, potešil nás historkou o svojom známom – biológovi. Pred dvomi rokmi bol v tejto oblasti na vedeckej expedícii a prepadla ich akási veselá kolumbijská chasa.

Nič im neurobili – to nie!

Nič im nezobrali.

Akurát im podpálili džíp - čo hlboko v pralese m§že byť v niektorých situáciách horšie ako keby vás rovno zaklali.

Vatra pukotala a mohutne ožarovala breh. Po Máriovom diskusnom príspevku všetci a úplne bez povelu prešli do stíšeného hovoru a podchvíľou načúvali, či z tmy neprichádzajú zvuky zakrádajúcich sa krokov kolumbijských gerileros ozbrojených samopalmi....

Až doma som si o kajmanoch prečítal v Brehmovom Živote zvierat:

„...nielen vo vode útočia, ale v noci aj na zemi šarapatia, napríklad pokúšajú sa uchytiť psov, čo sa príliš vzdialia od táborového ohňa „.

Tma bola už taká, že oslepení žiarou vatry sme nevideli ani na dva metre od ohňa. Wingo s pomocníkom však nerušene sedeli na opačnej strane vatry a my ostentatívne na tej druhej.

Nerozprávali sme sa.

Ticho pred búrkou.

Okolo pol deviatej však naši guidi vstali a začali v bandaskách nosiť z rieky vodu a hasiť oheň.

Oheň bol veľký, vody bolo treba veľa.

Nepomohli sme im.

Ostentatívne.

Keď nastala úplná tma, zistili sme, že je naozaj úplná. Bolo zamračené, hviezdy schované za oblakmi a mesiac len občas pohŕdavo vystrčil nos z vysokej spoločnosti cumulonimbusov.

Nalodili sme sa do kanoe, ale kormidelník nenahodil motor. Wingo si priložil prst k ústam na znamenie, že máme držať hubu a možno aj krok. Spolu s kormidelníkom sa chopili vesiel a opatrne, aby čo najmenej spenili vodu, veslovali vpred.

Kanoe sa pomaly šinulo po vodnej hladine. Vtáky už stíchli, bzučal len hmyz. Čelovými lampami sme svietili na breh a sledovali, či nezazrieme odraz svetla v kajmaních očiach. I keď kužeľ svetla vydávaný čelovkou nie je príliš prudký, osvetlený kajman by mal zostať nehybne stať ako zhypnotizovaný. Za neprestávajúceho svietenia do očí by sme sa mali loďou nehlučne priblížiť ku zvieraťu.

Spočiatku sa nám nedarilo.

Buď na okamih kužeľ svetla skĺzol z kajmanovej hlavy alebo sme plaza hlučným veslovaním vyplašili a on sa ponoril pod vodu.

Napokon sa našiel jeden, ktorého naša svetelná show ohúrila asi podobným spôsobom ako laserový svetelný park návštevníkov koncertu istej ruskej rockovej hviezdy na Sibíri - navždy pripravil o zrak asi 50 ľudí.

Priblížili sme sa ku brehu, Milo vyskočil na breh, a pomaly sa zakrádal k oslepenému kajmanovi. My sme zatiaľ z vody, asi z 5 metrovej vzdialenosti svietili zvieraťu do očí s vytrvalosťou gestapáckych vyšetrovateľov Júliusa Fučíka. Zrazu pomocník prudko skočil dopredu a v rukách držal kajmana!

Samozrejme nijaký súboj na život a na smrť - náš kajman nebol dospelý! Taký môže merať aj 5 metrov. Ten náš bol asi štvormesačný a meral približne pol metra.

Pomocník sa s ním nalodil do kanoe a nastalo to, čomu sa pri veľkých samitoch politikov hovorí fototermín.

Všetci sme vytiahli fotoaparáty a vykonali nevyhnutné zábery. Každý sme si kajmánka pohladkali. Znášal to všetko so stoickym pokojom akoby ani nebol živým tvorom ale gumenou hračkou. Po uplynutí vymedzeného fototermínu Milo kajmana vrátil zase späť do cuyabenskej vodnej ríše.

Doma všetci s pýchou ukazovali fotografie kajmana a hovorili o úlovku, ako keby to bol ich osobný úlovok.

Len ja nie.

Ale nie preto, že by som bol charakternejší a nechcel si prisvojovať cudzí úlovok.

Nemal som čo ukázať.

Tri dni predtým mi fotoaparát spadol na zem a poškodilo sa zaostrovanie. Na fotke mám len akúsi hnedastú, načisto mierumilovne vyzerajúcu škvrnu umiestnenú v žltej.

 

 

Ochutnajte vyprážaný banán!

Tvrdšie banány rozkrájajte na tretiny a každú ešte rozkrojte pozdĺžne. ½ hrnčeka pšeničnej múky, ¼ hrnčeka ryžovej múky, lyžičku prášku na pečenie a štipku soli dajte do misy, potom vmiešajte hrnček vody a jedno vajce. Nechajte stáť aspoň 15 minút. Potom jednotlivé kúsky banánu obalte v cestíčku a vyprážajte na oleji do zlatista. Pred konzumáciou dajte vypražené kúsky odkvypkať alebo ich osušte papierovou utierkou. Namiesto ryžovej múky možno použiť pšeničnú, ale bude to poznať na chuti!)

 

 

 

 

Výstup na Chimborazo (6 300 m. n. m.)

Ten sa vlastne ani neuskutočnil.

Dorazili sme na Whymperovu chatu (cca 5 000 m. n. m.), ktorá bola úplne prázdna. Zvrchu sa práve vrátil horský vodca so svojim americkým klientom. Z rozhovoru s nimi sme sa dozvedeli, že sa im nepodarilo vystúpiť. V dôsledku sopečnej aktivity neďalekej sopky Tungurahua bol vrchol Chimboraza už niekoľko týždňov pokrytý vrstvou sadzí a tmavá farba údajne spolu so slnečným svetlom spôsobila roztopenie snehovo-ľadovej lávky, kľúčového miesta pre výstup normálkou na Chimborazo.

A naozaj, aj od chaty bolo vidieť, že ono miesto (v porovnaní s fotografiami z minulých rokov) je bez snehu.

Na iné náročnejšie trasy výstupu sme nemali vybavenie a u väčšiny členov chýbali aj skúsenosti.

Takže nakoniec sme v Ekvádore vystúpili len na vrchol Caryhuayrazo (5 050 m. n. m.) a cca 100 metrov pod vrchol Cotopaxi (5 897 m. n. m.).