Gibraltar

 Prechádzali ste sa už po pristávacej dráhe medzinárodného letiska? Ja viem, veľmi sa to neodporúča. Väčšinou bývajú prísne strážené. Mohli by vás pokladať za teroristu a mohli by ste tiež zavadzať nejakému pristávajúcemu lietadlu.

Ak chcete navštíviť Gibraltar, a ten pokojne môžete navštíviť pešo, tak sa prechádzke po letisku nevyhnete. Hneď za colnicou križuje v podstate jedinú pešiu prístupovú cestu do mesta pristávacia dráha gibraltarského letiska.

Prekvapilo ma, aká je na nej rušná premávka. Nemám na mysli stovky turistov, ktorý chcú navštíviť tento koloniálny pozostatok, ale počty pristávajúcich a štartujúcich lietadiel.

Vymyslené to tu však majú dobre. Na semafore blikne červená a tým sa dá automobilistom i peším včas najavo, že prednosť má lietadlo prichádzajúce sprava alebo štartujúce zľava.

A automobilisti i peší červenú rešpektujú.

Nikto neprebieha na poslednú chvíľu.

Veď len uvážte, ako by vyzeral titulok na prvej strane v Novom čase:

Slovenský turista zrazený lietadlom v Gilbraltare! 

Napriek dôslednej regulácii pohybu chodcov krížom cez runway nemáte na pristávacej dráhe dobrý pocit. Nechtiac zrýchlite krok a bez toho, aby ste si to uvedomovali, sa ustráchane prikŕčate ako poľná myška, keď zbadá na oblohe krúžiť jastraba.

gibraltarské letisko

 

Podobné, chodcom voľne prístupné letisko, som zažil v Lukle, v Nepáli. Tam chaotický pohyb chodcov po pristávacej dráhe neregulujú semafory. Tesne pred príletom lietadla na plochu vybehnú strážcovia letiska, začnú zúrivo pískať na píšťalkách. Ak niekto trpí hluchotou a nepočujúc píšťalky neopustí pristávaciu plochu dostatočne svižne, má smolu. Na takéto prípady majú strážcovia v ruke trstenicu, pomocou ktorej Vás z plochy vyšibú von. 

 

Iný extrém som zažil počas cesty do Kirgizstanu na moskovskom letisku Šeremetevo 2.

V Moskve vás strážia dokonale. Akýkoľvek pohyb po pristávacej dráhe je nemožný. Celú čeliadku ľudí, čakajúcu na prestup, držia v zasklenom priestore bez aklimatizácie, vybavenom sedadlami v pomere 1 sedadlo : 30 záujemcov oň.

Keď vydýchate všetok vzduch v skleníku a chcete sa ísť nadýchnuť von, zistíte, že ste zamknutý. Pri dverách vás stráži členka početného, prevážne ženského letiskového personálu. Všetky sú oblečené v tmavomodrých uniformách, všetky majú správanie, akoby ich hodnosť bola od plukovníčky vyššie, všetky majú v ruke vysielačku veľkosti tehly, pomocou ktorej neustále s kýmsi komunikujú a všetky majú minisukne.

A všetky tie v minisukniach oblečené plukovníčky vo vás neodbytne vyvolávajú otázku, prečo vlastne potom nenosia minisukne aj štajerské chladnokrvníky.

V Moskve sa po letiskovej ploche nemôžete túlať. K lietadlu vás prepraví dlhý dvojkĺbový letiskový autobus. Keď autobus pristaví pred zamknutými presklennými dverami a plukovníčka dostane od kohosi praskavý vysielačkový pokyn na opustenie skleníka – nasadáte do autobusu.

V autobuse je ešte teplejšie ako v skleníku. Okamžite ste spotený ako myš. Okná sú síce pootvárané, ale vzduch sa nehýbe. Nehýbe sa ani autobus. Potíte sa v rozpálenom autobuse na rozpálenej betónovej ploche, vdychujete rozpálený vzduch a sentimentálne spomínate ako krásne bolo v tom prekliatom skleníku.

Ľudia sa dohadujú:

Prečo už nejdeme?

Veď sme už všetci nastúpili!?

Len ja viem, prečo nejdeme:

Neprišiel pokyn vysielačkou.

Netrpezlivo vyzeráme von z okien netušiac, ktoré z množstva lietadiel na obrovskej betónovej ploche je naše. Všetci dúfame, že to nie je niektoré z tých, ktoré sme videli na okraji letiska počas presunu z letiska Šeremetevo 1 na Šeremetevo 2. Tam stoja očividné črepy so zažltnutými trupmi, vytekajúcim olejom, ba i chýbajúcim motorom. Nezostáva než dúfať, že naše Tučko do Biškeku nebude napochytro zloženou skladačkou z nich.

Konečne sa autobus pohol. Prudká ľavotočivá zákruta (pokiaľ dvojkĺbový autobus takú môže urobiť), prešli sme necelých 50 metrov a opäť stojíme!

„Sajdíte iz avtobúsa!„ vydáva povel plukovníčka, ktorá by chcela vyzerať ako Pamela A., ale vyzerá ako Natália Borisovna.

Stojíme pred lietadlom, ktoré je pristavené najbližšie ku skleníkovým dverám - nejakých 30 metrov. Stačilo tú vzdialenosť prebehnúť.

Zmysel autobusového intermezza ostal nepochopený.

 

Rozloha Gibraltaru je len 6 štvorcových kilometrov. To skutočne nie je veľa. Nemožno sa preto čudovať, že kvôli ušetreniu miesta sa časť pristávacej dráhy nachádza na pilótach nad morom. V Gibraltare žije 32 000 obyvateľov a asi 250 opíc druhu makak.

Zlé jazyky tvrdia, že cez víkend je tu tých opíc trochu viac, najmä v súvislosti s bohatou ponukou whisky všetkých druhov a sieťou tradičných anglických pubov rozmiestnených najmä na exkluzívnej Main Street. Ak ste neboli nikdy vo Veľkej Británii, ale navštívili ste Gibraltar, tak do ostrovnej krajiny už ani nemusíte zavítať. Na Main Street i v priľahlých postranných kľukatých a strmých uličkách narazíte na typické anglické červené telefónne búdky, či poštové schránky i spomínané puby. Akurát poschodové autobusy tu chýbajú. Dýcha na vás londýnska atmosféra i keď cítiť tu aj vplyv Maurov, Španielov a Portugalcov.

Gibraltarské makaky sú jediné voľne žijúce opice v Európe. Obývajú rezerváciu na vrchu gibraltarskej skaly vo výške cca 400 metrov. Môžete sa sem dostať lanovkou, mikrobusmi, ktoré vám na požiadanie zastavia kde len chcete, alebo spôsobom, ktorý je pre nezámožného našinca vzhľadom na celkovú nepatrnú rozlohu Gibraltaru najprijateľnejší – pešo.

Zo skaly je nádherný výhľad na mesto, na prístav kde kotvia nielen obchodné ale aj mohutné vojenské lode a hľadieť môžete aj k brehom neďalekej Afriky.

Gibraltar mal za druhej svetovej vojny (ale má i dnes) veľký strategický význam predovšetkým kvôli svojej zemepisnej polohe. Leží na najjužnejšom cípe Pyrenejského polostrova, v Gibraltarskom prielive medzi Stredozemným morom a Atlantickým oceánom, len 20 kilometrov od pobrežia severnej Afriky.

Gibraltar je britská dŕžava a povesť hovorí, že bude dovtedy britská, dokiaľ budú v Gibraltare žiť makaky. Čudujete sa potom, že opičiu rezerváciu strážia vojaci? Územné nároky na Gibraltar si však robí aj Španielsko. Je paradoxom, že v zjednotenej Európskej únii jestvujú takéto územné spory, zvlášť, keď u nás sa EÚ nekriticky propagandisticky preferuje ako oáza pokoja, stability a prosperity.

Podľa legendy mali Angličania namále počas druhej svetovej vojny. Na Gibraltare vtedy zostalo už len sedem opíc. Vtedajší britský premiér Winston Churchil údajne situáciu vyriešil jediným telegramom, ktorým prikázal doviezť nové opice zo severnej Afriky.

Gibraltarská skala ponúka i ďalšie zaujímavosti – jaskyňu Saint Michel, v ktorej sa našli v roku 1848 kostrové pozostatky neandertálca, vojenské múzeum, či podzemné tunely v skale alebo Herkulove stĺpy, ktoré až do Kolumbovych čias boli považované za medzníky poznateľného sveta, za ktorými už nie je nič. Gibraltarská skala sa stala známa i vďaka filmu The Living Daylights z bondovskej série, v ktorom povestného neohrozeného agenta 007 hral Timothy Dalton.

Ak ste na cestách z jedného daňového raja do druhého už dlhšie a potrebujete si vyprať, v Gibraltare ste údajne na tom pravom mieste. Boom baniek je tu takmer taký ako u nás (je ich tu okolo dvadsať) a kvôli prívetivým daňovým podmienkam tu sídli takmer 28 000 spoločností. To je takmer jedna spoločnosť na jedného Gibraltarčana. Gibraltar je vraj gigantický stroj na pranie špinavých peňazí. Čo však so špinavými košeľami, to neviem. Rozhodne by som ich však nepral v morskej vode na pláži pod Gibraltarskou skalou, kde sme pod širákom nocovali. Nie kvôli fosfátom z pracích práškov, ani kvôli ochrane životného prostredia. Mohlo by sa stať, že košeľa by bola po vypratí ešte špinavšia.

Pláž je totiž neuveriteľne znečistená a more tu vyplaví nečakané veci zatriediteľné do všetkých kategórií odpadového katalógu Ministerstva životného prostredia SR.