Z Národného archeologického múzea sme sa vďaka zlepšenému počasiu mohli presťahovať do štvrti Monastiráki. Meno tejto starej mestskej štvrte bolo odvodené od malého kláštora na námestí Plateía Monastiráki. V uličkách sa nachádza opäť množstvo pohostinských zariadení, ale v jednej časti štvrte je aj povestný blší trh, kde dostať kúpiť od starého zhrdzaveného budíka až po drahé šperky čokoľvek. Dokonca je tu aj predajnička Skalického trdelníka, i keď tu sa ten podnik volá U Hansa a Gréty a Skalický trdelník sa volá Chimney cake, čiže čosi ako Komínový koláč.
U Hansa a Gréty
U Hansa a Gréty
Aj v tejto časti sa nachádzajú viaceré významné stavebné pamiatky – mešita Fethyie, kostol Pantánassa, zvyšky Hadriánovej knižnice s rozmermi 118 x 78 metrov postavenej v roku 123 po Kr. Medzi pozoruhodné pamiatky patrí aj Veža Vetrov. Ide o kombináciu vodných a slnečných hodín s neobvyklým osembokým pôdorysom.
Hadriánova knižnica
Hadriánova knižnica
Veža vetrov
Na okraji štvrte Monastiráki sa nachádza Aténska Agora. Agora, čiže vlastne trhovisko tvorilo politické srdce starovekých Atén od roku 600 pred Kr. Išlo o komplex budov, teraz už skôr len pováľaného stavebného materiálu z budov ako boli školy, divadlá, obchody, stoye (stoa = krytý chodník pre verejné účely lemovaný stĺporadím), či mincovňa. Najlepšie zachovanou budovou v komplexe Aténskej Agory je chrám Héfaisteión vybudovaný v rokoch 449-440 pred Kr. Dlhá Attalova stoa so stĺporadím bola v polovici 20. storočia vďaka finančnej podpore Johna D. Rockefellera Jr. premenená na múzeum uchovávajúce artefakty z Aténskej Agory.
Nymphaion
Héfaisteión
Héfaisteión
Héfaisteión
Attalova stoa
Aténska Agora
Aténska Agora
Strom s barlou v Aténskej Agore
V posledný deň nášho pobytu nám lietadlo odlietalo okolo štvrtej popoludní. Zostalo nám zmysluplne využiť predpoludnie. Hoci sme doteraz všetky prechádzky po meste absolvovali peši, rozhodli sme sa pre ušetrenie času použiť metro. Manželka vymyslela, že by chcela navštíviť Národnú obrazovú galériu, v zbierkach ktorej by mali byť aj diela El Greca, Rembrandta, Brueghela, Van Dycka, Delacroixa a ďalších.
Keď sme prišli na miesto zistili sme, že galéria už dva roky kvôli rekonštrukcii nefunguje a podľa vzhľadu staveniska ešte najmenej dva roky ani fungovať nebude. A tak sme sa obrátili na cestu späť na námestie Syntagma, odkiaľ odchádzal náš autobus na letisko. Našťastie na ulici Vassilissis Sofias, kde sídli Národná galéria a ktorá vedie na Syntagmu sa nachádzajú aj ďalšie múzeá a tak sme stihli zadarmo vidieť vonkajšiu expozíciu Vojnového/Vojenského múzea (v interiéri sa odohrávala akási honosná akcia za účasti množstva vojakov v slávnostných uniformách.
A navštívili sme aj známe Múzeum Antonisa Benakisa, ktoré založil významný grécky pracháč, po ktorom nesie múzeum meno. V tomto múzeu možno vidieť pestrú zmes gréckeho umenia a remesiel, obrazov aj šperkov pokrývajúcich obdobie dlhšie ako 5 000 rokov.
Aj tu sme mali šťastie… či skôr nešťastie? Šťastie v tom, že nám umožnili vstúpiť bez platenia vstupenky, pretože v múzeu sa práve maľovalo. Nešťastie v tom, že práve z dôvodu maľovania sme si mohli prezrieť len asi polovicu exponátov.
Múzeum Antonisa Benakisa
Aténske metro nie je veľké, má len tri linky, z ktorých dve dokončili kvôli olympijským hrám v roku 2004. Celková dĺžka tratí je 52 kilometrov, metro má 48 staníc, z toho štyri sú prestupné. Tunajšie metro je atypické tým, že jazdí viac na povrchu ako pod zemou a tiež tým, že na viacerých staniciach možno v sklenenej vitríne vidieť jednotlivé vrstvy pôdy vrátane archeologických nálezov v nej, tak ako ich čas poukladal na seba.
Napriek tomu, že metro má len tri linky, orientácia v ňom nie je jednoduchá, pretože písmená gréckej abecedy sme sa síce kedysi v škole učili, ale kto si už dnes pamätá viac ako: alfa, beta, gama, delta a omega? Identifikovať názov stanice nie je celkom jednoduché, zvlášť, ak plánik metra máte len v gréčtine.
Ak sa teda chcete kamsi aténskym metrom dostať a musíte nielen prestúpiť, ale aj určiť správny smer vlakovej súpravy a do toho celý deň leje ako z konvy, takže máte všetko, vrátane mapy mokré a v ruke vám omína mokrý dáždnik – nie sú to práve najvhodnejšie podmienky na rýchle zorientovanie sa. Manželka, ako už tradične na takýchto výletoch, je v správnom orientovaní sa užitočná asi ako jadierko z tekvice pre jadrového fyzika. Väčšinou sa na mňa len zavesí a drží sa ma ako kliešť, aby sa v záľahe cestujúcich nestratila. Keď potom po blúdení chodbami aténskeho metra konečne celý mokrý identifikujete správny smer a nastúpite do správnej súpravy a manželka to komentuje slovami: „Všimol si si, že jedine my dvaja tu máme modré oči…“ ide vás picnúť!
Nie je nad to, vybrať si na cestu dobrého a nápomocného partnera!
