Kirgizstan opäť

 

Na pokraji konfliktu?

Alajský chrbát v Pamíre nie je lokalita, kde by sa to práve hemžilo turistami. Ľudoprázdne doliny dlhé celé desiatky kilometrov, obklopené impozantnými štvor- a päťtisícovkami vyhľadávajú len zanietení horolezci a ľudia podobného razenia. Ale ani ostatné časti Kirgizstanu - najchudobnejšej postsovietskej republiky, nie sú častým cieľom záujmu cestovných kancelárií. Pritom okrem Pamíru leží na kirgizskom území aj Ťan-Šan, ďalšie úchvatné, dokonca ešte vyššie horstvo. Pozoruhodné je aj jedno z najväčších horských jazier na svete Isyk-kul s neuveriteľnou rozlohou 6326 km2. 

Jeden z najdominantnejších vrcholov Alajského chrbta meria 4937 metrov a nazýva sa Aktaš. Ak naň chcete vyliezť, musíte sa najprv prepraviť z kirgizskej metropoly Biškek do mesta Oš ležiaceho vo Ferganskej doline. Dá sa to aj letecky, pričom už dávno neplatí, že na palube lietadla vám spolucestujúceho bude robiť stádo oviec, či ťava. Letecká preprava trvá 30 minút, automobilová 15 hodín. Aj to napovedá o stave kirgizských ciest – sú plné výmoľov, zavalené kamením a asfalt sa vyskytuje len v okolí veľkých miest. 

Druhé najväčšie kirgizské mesto Oš socialistickou výstavbou z čias Sovietskeho zväzu príliš neutrpelo. Napriek tomu tu veľa pozoruhodností niet. Azda jedinou je Sulejmanova hora týčiaca sa uprostred mesta. Skalný masív s malou mešitkou na vrchole je tradičným pútnickým miestom. Hora dostala názov po zakladateľovi mesta. Kirgizské ženy trpiace neplodnosťou veria, že keď sa trikrát šmyknú po kamennej šmykľavke nachádzajúcej sa tesne pod vrcholom, otehotnejú. Neustále tu teda možno vidieť desiatky žien stúpajúcich v úmornej horúčave na vrchol a potom s veselým chichotom spúšťajúce sa v kamennom koryte hory.

Oš

 

Ak už ste v Oši, nemožno vynechať miestny trh, alebo ako sa tu hovorí - bazár. Je najväčší v Strednej Ázii, poriadne hlučný, hrá všetkými farbami a dostanete tu kúpiť všetko – od ovocia, cez drogy až po samopal.

Nás však lákali hory. Východiskom pre výstup na Aktaš je horolezecký tábor Dugoba. Ak sa tam vyberiete prenajatým autom, tesne pred cieľom sa vám do cesty postaví uzbecká enkláva Šachimardan. Na jej prechod potrebujete uzbecké vízum, ktoré je drahé a treba ho vybavovať dlho vopred alebo musíte veriť, že vojenskú hliadku obmäkčí bakšiš. Na hranici enklávy vás síce víta slávobrána, ktorú pri pilieroch po oboch stranách cesty strážia gýčovité sochy tigrov pomaľované reálnymi farbami, ale vojaci pre nás pochopenie nemajú. Tvária sa neoblomne ako generalissimus Josif Vissarionovič Stalin na mohutnom bilborde vedľa cesty.

V takmer 40 stupňovej horúčave sa pečieme v aute takmer hodinu, kým definitívne nepochopíme, že hranica zostane pre nás uzavretá. Neostáva iné, ako sa vrátiť na kirgizskú stranu. Kirgizskí vojaci napokon navrhli riešenie – obísť uzbeckú enklávu. Problém je, že náš vodič, ani nikto z miestnych cestu nepozná, respektíve tvrdia, že taká cesta ani nejestvuje. Pohraničníci nám však kážu premiestniť sa do 60 km vzdialeného mesta Ajdarken, kde nám údajne pomôžu vojaci z miestnej posádky.

 

 

Do Ajdarkenu prichádzame v podvečer. Schyľuje sa k búrke, plukovník miestnej posádky je však ochotný. Sadá si k nám do vozu a vyrážame do tmavej noci, ktorú osvetľujú len občasné blesky. Zanedlho odbočujeme z cesty 1. triedy, ktorá by však u nás nespĺňala ani normu pre IV. triedu na lesnú cestu. Vplyvom dažďa je stále klzkejšia. Motor sa namáha, niekoľkokrát sa šmykneme zo svahu mimo cestu, až okolo polnoci v najprudšej búrke šofér prenajatého auta definitívne odmietne pokračovať ďalej. Rýchlo sa rozhodujeme postaviť stany a auto sa už aj obracia na cestu späť. Plukovník na nás ešte zakričí, že ráno máme pokračovať ďalej až kým nedorazíme do osady s vojenskou stanicou. Tam vraj už o nás budú vedieť a pridelia nám dvoch samopalníkov a nákladiak, ktorým sa odvezieme ďalej.

Z nákladiaka na druhý deň nebolo nič – vraj odišiel s vojakmi do hôr, ale dvoch samopalníkov sme dostali. Nastal azda najstrastiplnejší deň celého nášho pobytu. V neskutočnej horúčave, s dvadsaťpäťkilovými batohmi na chrbtoch sme sa presunuli k ďalšej vojenskej stanici, kde pôvodných samopalníkov vymenili dvaja čerství. Odtiaľto však už skončila akákoľvek zmysluplná cesta. To, čo mladí ozbrojenci v maskáčoch nazývali cestou, bol len slabo rozpoznateľný chodník, ktorý vyšliapal pasúci sa dobytok. Chodník sa nejasne predieral pomedzi stromy a kríky rozličných druhov. Všetky sa vyznačovali tým, že mali ostré tŕne zadrapujúce sa do všetkého. Naše karimatky upevnené na povrchu batohov sa po chvíli začali podobať zástavám rozkmásaným divokými vetrami. Ruky a nohy sme mali doškriabané tak, že v jednom momente sme mali končatiny súvisle zaliate krvou. Na rany sadali neodbytné muchy a nedali sa odohnať. Pokoj nám nepridávali ani sprevádzajúci samopalníci. Rozmýšľali sme, či je nám ich spoločnosť na prospech alebo môžeme mať kvôli nim problémy. Hranice uzbeckej enklávy, ktoré v 90. rokoch Uzbeci zamínovali totiž nie sú presne dané a ak náhodou vstúpime na cudzie územie a v našej výprave budú dvaja ozbrojenci, obávali sme sa reakcie popudlivých Uzbekov -  konflikt by mohol vypuknúť každým okamihom. Vtipkovali sme na tému, či sa na druhý deň v našej bulvárnej tlači nezjaví titulok: Ozbrojení narušitelia hraníc zo strednej Európy vyvolali nové kolo uzbecko-kirgizskej vojny. Veď len pred dvomi rokmi si nepokoje medzi oboma etnikami vyžiadali stovky obetí a o vojenskom zásahu vtedy uvažovali nielen Spojené štáty, Ruská federácia, ale aj OSN. A taxikár, s ktorým sme sa v Oši zaplietli do rozhovoru nám tvrdil, že vzťahy sú aj naďalej napäté: „V každej uzbeckej rodine je v skrini schovaný aspoň jeden kalašnikov, ak by bolo potrebné, sú schopní do 24 hodín postaviť mocnú domobranu!“

Po strastiplnom dni sme v podvečer dorazili k ďalšej vojenskej stanici nachádzajúcej sa na opačnej strane uzbeckej enklávy Šachimardan – teda dorazili sme na miesto, ktoré (keby nás Uzbeci pustili) sme mohli dosiahnuť autom bez námahy za 40 minút. Usmievajúci sa kirgizskí obrancovia vlasti nám ponúkli, že naše batohy za mierny bakšiš vyvezú do horolezeckého tábora Dugoba gazíkom. Neboli sme proti. Mali sme toho v ten deň už dosť. Navyše sa opäť schyľovalo k búrke a čakalo nás päťkilometrové stúpanie. V tábore sme však nakoniec boli skôr ako gazík, pretože vojenské vozidlo vzhľadom na svoj technický stav bolo predurčený na všetko iné, len nie na to, aby zabezpečovalo bojovú pohotovosť štátu.

Horolezecký tábor, tzv. alpláger Duboga – tvorí zopár spustnutých chát, drevená budova akejsi prírodu ochraňujúcej organizácie a táborisko, ktoré na malej plošinke poskytuje vlastné táborenie alebo prenájom veľkých tunelových stanov za 100 somov na noc (cca 1,5 EUR). 

Po ďalších dvoch dňoch putovania, počas ktorých sme nestretli človiečika (ak nerátame ruský tábor, v ktorom sa pravdepodobne konal horolezecký kurz, pretože dvojice navracajúce sa z hôr vítala vždy kompletne nastúpená osádka stanov trojitým hlasným: „Urááá!“ a ráno krúžil okolo spiaceho tábora pravoslávny pop s dymiacou kadidelnicou a vysväcoval ho) – sme dorazili pod Aktaš – cieľ nášho putovania. Na druhý deň východným hrebeňom vystupujeme na vrchol a kocháme sa úchvatným pohľadom na ľadovec Duboba a na impozantný Pik Uzbekistan (5232 m).

Na zostupe z hory sa nám do cesty postavila rozvodnená ľadovcová rieka Arča-kanyš. Našťastie, ako v rozprávke, sa zjavil jazdec na koni – pastier, ktorý bol na obhliadke roztrúsených stád a na chrbte svojho koňa nám pomohol prebrodiť sa, i keď ani zvieraťu sa do besných hučiacich vôd príliš nechcelo. Po úspešnom prebrodení rieky sa naša výprava delí. Jedna časť zvolila jednoduchší a kratší zostup dolinou Kok-su až do mestečka Daraut Kurgan, kde ju miestne bezpečnostné sily okamžite zadržali. Neďaleko mesta sa totiž nachádzajú zlaté bane a členov výpravy považovali za špiónov. Všetko sa vyjasnilo, až keď na druhý deň mohli predložiť bumažku s menovitým zoznamom účastníkov a s povolením vstupu do oblasti. 

Naša skupina zvolila zostup dolinou Arča-kanyš. Bol úmorný a nekonečný. Dolina je však jednou z najkrajších na svete. Ráz prírody sa tu prekvapujúco a nečakane strieda: hlboké kaňony so strmými stenami, desiatky mohutných vodopádov, na sútoku s riekou Surma-taš sa rozkladá čosi ako vnútrozemská delta uprostred hôr, ohurujú vás bludné kamene ozrutných rozmerov, úchvatný Pik Leningradec (4980 m), zneisťujú vás provizórne, nebezpečne vyzerajúce mosty z kmeňov stromov zviazané drôtom a pokryté kameňmi, prekvapuje vás nespočetné množstvo svišťov, nad hlavou tiché plachtenie supov bielohlavých s obrovským 2,5 metrovým rozpätím krídel, stredoázijské kozorožce... Chýbal už len snežný tiger... A k tomu všetkému nejestvujúci chodník, takže len intuitívne kráčate raz na jednom, potom na druhom brehu rieky a často sa musíte vracať späť, lebo váš zostup je riadený metódou pokusu a omylu.

Keď sme ani po dvoch dňoch schádzania z hôr nedorazili do civilizácie, celkom sme sa potešili, keď sme naďabili na pastiersku rodinku vybavenú autom. Dozvedáme sa od nich, že do najbližšej dedinky Maydan je to ešte ďalších 36 kilometrov a aj tam ťažko zoženieme ďalší odvoz či ubytovanie. Vyvíjame všetko úsilie v snahe presvedčiť ich, aby nás teda odviezli do mesta Kyzyl-kia. Bolo založené v roku 1898 a je najstarším centrom kirgizského uhoľného priemyslu. Je to však takmer 70 km, takže majitelia auta sa zdráhajú, ale navýšenie bakšišu ich predsa obmäkčí.

Pastieri nás, tak ako väčšina Kirgizov, pre naše európske črty tváre považovali za „amerikáncov“, darmo sme im hovorili, že nie sme. Nečudo, že nás zaviezli priamo pred najlepší hotel v Kyzyl-kia. Cena za jednu noc v jednoposteľovej izbe 500 somov (cca 7,5 EUR) bola prijateľná a vidina teplej sprchy lákavá. Hotel pred časom prešiel rekonštrukciou, to znamená že na všetkých dverách pre istotu ponechali odchlípujúce sa ochranné fólie. Komfort na izbe dopĺňa televízor, chýbajú však k nemu akékoľvek káble, takže je nefunkčný. Omietka v kúpeľni a vo WC je ošarpaná a zatečená, ale - aké prekvapenie – záchod nie turecký, ale európsky, splachovací! Akurát, že nesplachuje. Vedľa misy stojí kýbeľ s vodou a naberačka, aby ste mohli za sebou spláchnuť. Nad umývadlom je páková batéria a nad ňou, na stene lepiacou páskou prilepený papier informujúci vás, že ak ju posuniete doľava potečie horúca, ak doprava studená voda. Samozrejme, posúvať môžete koľko chcete – tečie len studená. A ak naivne hodíte použitý toaletný papier do misy splachovacieho záchoda a nie do priloženého druhého kýbľa, definitívne ho upcháte. V tej chvíli sa síce potešíte, že ste zišli z hôr do civilizácie, ale ešte viac sa tešíte domov.