Nepál II.

  

Šerpský kyslík

Na výstup na Mera peak (6 476 m. n. m.) sme si v Lukle dohodli troch nosičov a Šerpu.

Pozor, Šerpa nie je nosič!

Šerpa sa hrdo nosí už len preto, že je šerpa. Ten náš sa volal Lakpa a pôsobil bucľatým Rubensovským dojmom. Vôbec nebol svalnatý a šľachovitý ako naši nosiči. Vo funkcii horského vodcu nás mal vyviesť bezpečnou cestou až na vrchol Mera. Nosiči mali dopraviť náklad do základného tábora a zostať v ňom čakať, kým sa vrátime.

Didi z lodže v Lukle nám Lakpu odporučila s tým, že bol na vrchole Mera peaku už niekoľko krát a cestu pozná ako svoje vlastné topánky. O tých bolo možné pochybovať, či sú jeho vlastné – je dosť možné, že ich „zdedil„ po účastníkovi niektorej z predchádzajúcich výprav, ako je to tu zvykom.

Ale nakoniec sme sa dali presvedčiť.

Prvé pochybnosti o Lakpovi v nás skrsli, keď ráno prišiel po nás a oblečenú mal podomácky pletenú vestičku ako keby sa chystal prijať kamarátov na partičku mariášu a nie vyliezť na himalájsku šesťtisícovku. Šerpovia, ba i nosiči boli väčšinou oblečení v serióznych horských bundách, nohaviciach a vlastne vo viac, či menej kompletnom vysokohorskom výstroji. Nebol to výstroj svietiaci novotou. Ako som už spomenul, často išlo o veci, ktoré na konci expedícií ponechali jej účastníci za odmenu chudobným obyvateľom veľhôr. Niekedy je možno pôvod takéhoto oblečenia morálne nie práve najčistejší, pretože s veľkou pravdepodobnosťou ide aj o veci, ktoré boli odňaté z nájdených tiel mŕtvych horolezcov. Ale biedne prírodné a ekonomické podmienky života prinútili chudobný nepálsky ľud racionálne využívať všetko, čo sa využiť dalo, a tak im vlastne nemožno nič vyčítať.

Šerpa si na plece vyhodil plátený batoh, aký u nás nosia do lesa hubári a vyrazili sme. Tvar jeho batoha bol čudne hranatý. Keď som sa bližšie prizrel, zistil som, že jediným obsahom batoha bola plastová, asi desaťlitrová bandaska s akousi tekutinou. Nedalo nám to a tak sme sa ho spýtali, čo nesie v batohu.

„This is sherpa oxygen.„ znela odpoveď.

To, čo nazýval šerpským kyslíkom bol už spomínaný čang. O čangu sa hovorí, že je to domáce nepálske pivo. Ale obyvateľovi krajiny, kde tečie Zlatý bažant, čang pripomína pivo asi tak, ako správička v čiernej kronike o prevrhnutí sa výletného člnku na Železnej studničke pripomína Cameronov veľkofilm Titanic.   

 

Šerpa v batohu očividne okrem bandasky nič iné nemal. Spýtali sme sa ho, či mu také vybavenie stačí na výstup na himalájsku šesťtisícovku. On sa len zasmial:

„No problem.„

Ráno sme zbalili tábor a vydali sa na druhú etapu cesty do základného tábora. Lakpa vstával akosi ťažko a nosičom sa tiež veľmi nechcelo. Čakal nás výstup do sedla Zatrwa La, vysokého štyri a pol tisíc metrov. Lakpa, upnutý vo svojej vestičke, ťažko stúpal z nohy na nohu, hoci mu (alebo práve preto?) z bandasky očividne ubudlo.

Ďalší deň, keď sme balili tábor v mieste nazývanom Tashing Ongma a vydali sa na tretiu etapu cesty do základného tábora, vstával šerpa ešte ťažšie a nosičom sa tiež veľmi nechcelo.

Hoci sme teraz už nemuseli vystúpať do vysokého sedla a terén pozdĺž dravého potoka Hinku Dranka bol pomerne nenáročný, Lakpa nás neviedol, ale plantal sa kdesi na konci karavány. Pritom batoh musel mať úplne ľahký, pretože zvyšok čangu zreteľne špliechal na dne bandasky.

V Tangnangu - tretej zástavky na ceste do základného tábora pod Mera peakom - bola riadna zima. V kamennej búde akejsi šerpskej rodiny sme sa zhromaždili všetci v kuchyni. Bolo to jediné miesto, kde sa dalo ako-tak zohriať. Varilo sa tu na otvorenom ohni. Lakpa sa zvítal s domácou paňou ako so starou známou, obsadil najlepšie (pretože jediné) miesto na sedenie a oddával sa zvyšku čangu. V ten večer sa mu zásoba sherpa oxygenu minula.

Ďalšie ráno, keď sme sa chystali vyraziť na poslednú etapu cesty cez kamennú morénu ľadovca Dig Glaciar, šerpa nám oznámil, že ďalej s nami nejde:

„Nemôžem! Začal som vykašliavať krv!„

Proti tomu sa dá ťažko niečo namietať. Azda len to, že drvivá väčšina našincov by po trojdňovej prechádzke po zasnežených himalájskych „kopčekoch„ oblečená len v pletenej vestičke chŕlila krv tiež.

V skutočnosti však nikto Lakpu chŕliť krv nevidel. Skôr sme sa nazdávali, že čang v šerpovej bandaske nebol pre tohto, nie práve najreprezentatívnejšieho reprezentanta hrdého národa Šerpov, šerpským kyslíkom, ale šerpským benzínom.

Benzín sa minul, šerpa ostal nepojazdný.

Ďalej sme pokračovali bez neho..

Neskôr sme sa od nosičov dozvedeli, že pani domáca v Tangnangu je šerpova..., ako by som to...

...intímna priateľka.

Bolo logické, že pre neho výprava na Mera peak skončila v Tangnangu.

Keď sme sa asi o desať dní vracali späť, šerpa v Tangnangu už nebol.

Domácej sa asi minulo všetko čaro osobnosti.

Alebo čang?

 

 

Výstup na Mera peak

V základnom tábore postavenom na mieste, ktorému domorodci hovoria Dig Kharka, nás na druhý deň ráno prekvapila záľaha snehu.

Okrem nás tam bolo len pár individualistov a mohutná talianska výprava, ktorá pozostávala z dvadsiatich členov a množstva nosičov, kuchárov a neviem koho ešte, poskytujúcich výprave kompletný servis. Keď odbila dvanásta, kuchári rozostavali kempingové stoly do radu, popridávali stoličky, rozprestreli obrusy(!), uložili kompletný príbor a servírovali obed na stôl. Taliani len prišli, sadli a jedli. Našťastie jedlo k ústam si už zdvíhali sami. 

Neviem... tento štýl návštevy Himalájí mi je akosi proti srsti. Navyše si neviem dosť dobre predstaviť, čo vlastne Taliani celý deň robili, keď sa nedalo kvôli zlému počasiu stúpať hore a bolo ho treba prečkať najlepšie v zabalenom stave v spacáku. V takých chvíľach varenie predstavuje celkom príjemnú kratochvíľu a je určite príjemnejšou činnosťou ako tupé a nečinné hľadenie na vzdúvajúce sa stanové plátno v polohe ležmo.

Na druhý deň ráno nás prekvapilo slnečné počasie. Dostatočný dôvod, aby sme sa urýchlene zbalili a začali stúpať do sedla Mera La.

 

Prvý výstup na 6 476 metrov vysoký Mera peak uskutočnil 20. mája 1953 J. Roberts so Senom Tenzingom klasickou výstupovou cestou cez sedlo Mera La. Ďalší nasledujúci výstup sa uskutočnil až v roku 1975. Dnes je tento vrchol, ako jeden z povolených trekkingových kopcov, pomerne hojne navštevovaný.

 

Klasická cesta je technicky najľahší smer výstupu na Mera Peak. Po hodine a pol stúpania snehovým poľom sa dostávame na ľadovec.

Ľadovec vyzerá pomerne bezpečne, netvorí sa na ňom množstvo trhlín. Pohľad nadol nám dáva informáciu o tom, že navrch vyrazili aj Taliani. Ak by ste náhodou práve trpeli snežnou slepotou, čo sa občas v horách pritrafí, o tom, že máte Talianov v pätách by ste aj tak vedeli. Prenasledovalo by vás typické talianske fortissimo vivace - to aby som sa vyjadril hudobne a slušne zároveň. Hukot a rýchly pohľad doľava nám zas dáva informáciu, že z hrebeňa nad Dig Kharkou sa práve spustila „slušná„ lavína. Jej hukot na chvíľu preruší i hlučných Talianov. Žiaľ nie natrvalo – minula ich.

Okolo desiatej sa obloha opäť zaťahuje a začína snežiť. Podľa pôvodného plánu sme mali vystúpiť ku skalnému výbežku vo výške 6 100 metrov a postaviť tu tzv. high camp. Nepriaznivé počasie a silný vietor nás donútili zostať vo výške cca 5 900 metrov.

Rýchlo zmontujeme skladacie lopaty a odhrabujeme miesto pre stany. Odhodiť treba takmer meter snehu. Činnosť je to zdanlivo ľahká, ale po troch štyroch záberoch lopatou, ju vyčerpane odhadzujem a lapám po dychu ako Dzurinda po dobehnutí maratónu. Darmo, takmer šesť tisíc výškových metrov je už cítiť.

Sotva sme postavili stany, prichádzajú prví Taliani. Hlasno sa medzi sebou o čomsi dohadujú. Nosiči im zatiaľ pripravujú miesta pre stany. Varíme polievku a potom kvantá čaju. Plynové bomby nechcú horieť. Je to dôsledok chladu a riedkeho vzduchu. Nakoniec si poradíme. Jedným varičom zahrievame bombu druhého variča, nerešpektujúc tak výrazné bezpečnostné upozornenie na obale, že bomba nesmie prísť do styku s otvoreným ohňom. Iba tak však máme šancu, že niečo navaríme. Je to adrenalínová zábava na celý dlhý večer.

Igora trasie zimnica, Andrej trpí výškovými bolesťami hlavy, Mariánovi mrznú nohy... Noc je mrazivá. Pokúšame sa zaspať, ale veľmi sa nám nedarí. Vzduch je tu riedky a všetci sme napätí v očakávaní zajtrajšieho vrcholového útoku. Dúfame, že v noci nebude snežiť. Nové vrstvy čerstvého snehu by sa mohli stať prekážkou nášho úspešného výstupu.

Na druhý deň nás privítalo mrazivé, ale slnečné ráno. Žiaľ, cez noc snežilo. Vyhrabali sme sa spod snehu a rýchlo navarili čaj. Rasťo s Vaškom sa rozhodli vrátiť do základného tábora.

Ostatní vyrazili na vrchol. Fúka nepríjemný vietor. Sťažuje krok. Striedame sa s Igorom v prešliapavaní stopy. Boríme sa do snehu po kolená. Pred nami síce ide Marián s Andrejom, ale trochu inou cestou.

Po hodine sme dosiahli skalný výbežok v 6 100 metroch, pri ktorom sme pôvodne plánovali prenocovať. Centrálny vrchol Mera peaku je už na dohľad. Stojí na konci širokého ľadovca.

Cesta od skalného výbežku na vrchol je pokračovaním hrebeňa. Najprístupnejší je výstup na severný vrchol (6 476 m. n. m.). Za normálnych okolností na vrchol vedie pomerne bezpečná a prehľadná prístupová cesta, ktorá sa obratne vyhýba trhlinám a snehovým prevejom. Teraz, v dôsledku niekoľkodňového sneženia sú aj na relatívne bezpečných svahoch naznačené možné odtrhy doskových lavín. Kdesi medzi 6 200 – 6 300 metrami sa s Igorom rozhodujeme pre návrat. Lepší návrat po svojich a pomaly ako expresne v lavínovom rýchliku. Zanedlho po nás sa do high kempu vracajú aj všetci ostatní okrem Andreja.

Taliani vyrazili neskôr ako my, a tak ešte len stúpajú k lavinóznemu úseku presvedčiť sa o podmienkach na vlastné oči. Nemáme časovú rezervu na čakanie, kým sa snehové podmienky upravia, lietadlo nás nepočká. Nie príliš nadšene zostupujeme do základného tábora. Aj väčšina Talianov zostúpila. Zo štrnástich členov našej výpravy sme sa o vrchol pokúsili siedmi. Trinásti teraz popíjame v základnom tábore Kukri rum a s postupujúcim večerom začíname mať obavy, kde je Andrej. Až keď sa načisto zotmie, vracia sa Andrej s víťazoslávnym úsmevom na tvári a so zdvihnutými prstami v tvare písmena vé. Andrej sa na začiatku lavinózneho úseku pripojil k vodcovi talianskej výpravy, ktorým bol Paolo Marini, majúci na svojom konte už dve himalájske osemtisícovky, a spolu vystúpili na vrchol. Nikto iný z talianskej výpravy už na vrchol nevyšiel. Zagratuloval som Andrejovi a zároveň mi prišlo ľúto, že sa mi to nepodarilo. Ale možno to tak malo byť... Možno terén s naznačenými odtrhmi doskových lavín zniesol na svojom chrbte akurát len tých dvoch odvážlivcov a ak by ho zaťažili viac ako dve osoby – odtrhla by sa lavína a s hukotom aj s odvážlivcami by rýchlo zmizla v nenávratne.  

 

Swayambunath a marihuana

Ten deň začal veľmi dobre. S Mariánom a Andrejom sme sa rozhodli najesť v miniatúrnej káthmándskej ľudovej krčmičke s rozmermi asi dva krát dva metre. Pôvod surovín, z ktorých jedlo pozostávalo sme nedokázali odhaliť ani po podrobnej analýze. Pretože nás pred odchodom do Nepálu všetci vystríhali pred nebezpečenstvom infekčnej hepatitídy, zapili sme radšej jedlo pohárom rakši a pre istotu sme si ďalší polliter dali načapovať aj do fľašky.

Kým sme jedli, vošiel do krčmy ďalší návštevník. Sadol si k nám. Veď inde ani v krčme s podlahovou plochou 4 m2 nemohol... Pohotovejší krčmár by hneď zavesil na dvere (keby nejaké mal) ceduľku s nápisom: OBSADENÉ alebo UZAVRETÁ SPOLOČNOSŤ. 

Rozhovor s novým spolustolovníkom vyústil do pozvania k nemu domov. Podozrievam Kemala, že nás pozval najmä preto, lebo mal chuť na našu pollitrovú fľašku rakši. Jednoducho zacítil šancu ľahko prísť k opici, a tak sa na nás prilepil.

Krčma i Kemalov byt sa vyznačovali tým, že všade sme sa museli skŕčať, pretože výška miestností nevyhovovala našim európskym parametrom. Hostiteľova manželka nemala pre našu návštevu veľké pochopenie. Po krátkom, pre nás nezrozumiteľnom manželskom rozhovore, ktorý by sa však dal označiť hudobným výrazom furioso, sme sa po chvíli ocitli opäť na ulici. Kemalovi sme oznámili, že podľa pôvodného plánu chceme navštíviť buddhistický kláštor Swayambunath týčiaci sa na kopci nad mestom.

Vidieť ho takmer z každého miesta v Káthmándú, ale utrafiť na tú správnu cestu k nemu v krivolakých uliciach nie je práve najjednoduchšie. Dúfali sme, že sa ho tak zbavíme, ale on sa podujal robiť nám sprievodcu. Pomaly sme pod jeho vedením opustili rušné a turistami navštevované ulice a kráčali po uliciach, kde turistov veľmi nevidno. Podchvíľou sa kdesi v diaľke na chvíľu zjavila na horizonte nad domami hľadaná kláštorná stupa. Bola stále bližšie. Nebol teda dôvod neveriť nášmu sprievodcovi. Jeho sprievodcovská motivácia však bola stále jasnejšia - čím sme boli ku kláštoru bližšie, tým častejšie si túžil lognúť z fľašky.

Zanedlho sme došli k dlhým schodom vedúcim na vrchol kopca a do kláštora. Bol už podvečer. Ruch aj tu už pomaly utíchal. Predavači suvenírov a všetkého ostatného, za čo by rozhadzovačný turista mohol utratiť peniaze, sa už pomaly rozchádzali domov. Marián si zrazu uvedomil, že teraz je posledná šanca! Zajtra ráno už predsa letíme domov. A nemáme marihuanu! Ako vyskúšame obozretnosť našich protidrogových jednotiek?

Podobný nápad mal hneď na druhý deň po prílete do Nepálu.

A hneď ho aj realizoval.

Na ulici, neďaleko hotela Potala, v mestskej časti Thamel, kúpil od pouličného predavača gurkhských nožov balíček čohosi, čo mala byť mariška. Predavač bol síce ovešaný pestrým sortimentom nožov, ale stačilo čarovné slovko a už ťahal kdesi zo záhrenia zrolovaný šúľok papiera.

Šúľok sme slávnostne priniesli do izby a večer malo byť hlavným bodom programu obradné fajčenie ušúľanej cigarety. Posadali sme si na postele, Marián prichystal videokameru a zapálená cigareta sa vydala na svoju púť ako úradný obežník. Z balíčka sa dali ušúľať dve hrubé cigarety, takže na každého vyšlo najmenej po päť šlukov.

Napriek tomu, že nefajčím a neviem šlukovať, usilovne som sa o to pokúšal. Výsledkom bol nielen môj úporný kašeľ, ale aj fakt, že dym zo mňa vychádzal takmer všetkými telesnými otvormi. Napriek usilovnému šlukovaniu som nijaké zvláštne pocity nemal. Cigarety sme dofajčili, v malej izbe bolo dymu ako v ópiovom brlohu niekde v Karáčí, ale aj ostatní príležitostní spolunarkomani potvrdili, že to s nimi absolútne nič nerobí. Možné vysvetlenia boli tri:

1.     predavač nám predal krmivo pre králiky

2.     Slovákov vytrénovaných dvojdňovým pitím kvalitnej slivovice, ktorá mala skrátiť dlhú cestu do Nepálu a zahnať strach z bangladéšskych lietadiel, len tak nič nezloží.

3.     marišky bolo málo.

Ktoré vysvetlenie bolo správne neviem dodnes. Ak si však niekto pozrie s odstupom času Mariánovu videonahrávku nášho pofajčievania, na základe „tváriacich sa„ zúčastnených sa musí celkom prirodzene nazdávať, že sleduje unikátne zábery najťažších pacientov MUDr. Ľubomíra Okruhlicu CSc. z bratislavského Centra pre liečbu drogových závislostí.

Ak teda Marián vymyslel, že by sme mali opäť kúpiť marišku neprotestoval som. Kemal nám sprostredkoval kúpu od chlapíka, ktorý sa ani trochu neusiloval tváriť sa ako predavač nožov, či iných suvenírov. Už z diaľky bol jasný. Napriek tomu som v účinok „sušenej trávy„ veľmi neveril. Vystúpali sme schodmi do kláštora a sadli sme si na múrik. Náš sprievodca, hoci sme sa s ním už chceli rozlúčiť, zaňuchal šancu. Viac ako kláštor, či my, ba dokonca viac ako rakši, ho zaujímal náš balíček marišky. Z Kemala sa vykľul zručný šúľač cigariet a pravdepodobne aj pravidelný konzument marišky. Opreli sme sa o múrik a každý sa v tichosti začal oddávať svojej cigaretke. Pofajčievali sme a pozorovali mesto pod nami. Mal som pocit, že opäť sa nič nedeje. Dosť ma to rozladilo. Čo je to za šmejd?

Rozhodol som sa pozichrovať účinok marišky hltom rakši. Kemal ma zhrozene pozoroval:

„Rakshi no good.„

Pokúšal sa mi vysvetliť, že táto kombinácia nie je práve najšťastnejšia. Nič som však na to nedbal a spolu s Mariánom sme si opäť uhli z fľaše. Keď sme dofajčili, Kemal sa zrazu sám od seba zdvihol zo zeme a povedal, že už musí ísť. Rozlúčili sme sa a on podozrivo voľným rozvláčnym krokom a so šťastným výrazom tváre sa „vzniesol„ a zmizol za rohom. Závidel som mu, pretože ja som necítil absolútne nič! Vydali sme sa na obchôdzku kláštora.

Swayambunath je jednou z najznámejších pamätihodností káthmándského údolia. Nazývajú ho aj Monkey temple, čiže Opičí chrám. V areáli chrámu a v jeho okolí žijú stovky opíc. Je vhodné si na ne dať pozor, pretože vás dokážu veľmi pohotovo okradnúť. Ak vám zoberú nejaké jedlo, dá sa to akceptovať. Veď aj tie opice musia z niečoho žiť! Horšie si zdôvodníte stratu iných vecí. Videli ste už nejakú opicu fotografovať, prekračovať hranicu s cestovným pasom v paprči, či zdobiť si uši náušnicou? Napriek tomu, že ste nič podobné nevideli, tunajšie opice sú ťažkí materialisti a všetky spomenuté veci nevyhnutne potrebujú.

Swayambunath je síce budhistický chrám, ale je posvätný ako pre budhistov tak aj pre hinduistov, čo nebýva bežné. Archeológovia predpokladajú, že stavebné práce začali niekedy v roku 460 n. l. Jeho význam vzrástol v 13. storočí, kedy sa kláštor stal významným budhistickým strediskom. V minulosti bol kláštor zdrojom záujmu moslimských vojakov, pricestovavších z Bengálska za účelom vykonania geologických prác na netradičných miestach. Hľadali totiž zlato. Názov chrámu v preklade znamená: To, čo vzniklo samé zo seba. Chrám tvorí viacero malých stavbičiek, pagody a miniatúrne stupy, ktoré ukrývajú sošky Buddhu. Z najväčšej stupy, ktorá je postavená na kopulovitej mohyle sa na nás pozerajú Buddhove oči, ktoré hľadia do štyroch svetových strán. Medzi nimi je tretie oko boha Šivu, o ktorom sa traduje, že na koho pozrie, ten zomrie. Okolo stupy stoja do kruhu rady modlitebných mlynčekov. Ak nimi pokrútite, jedno otočenie mlynčeka sa rovná vysloveniu modlitby na ňom napísanej. Na podobnom princípe pracujú i modlitebné vlajočky s menami bohov či s modlitbami, ktoré sa za dotyčného modlia tým, že sa trepotajú vo vetre.

Areál kláštora sa postupne vyľudňoval. Na mesto padala tma. Len mnísi odetí do oranžových jednoduchých habitov sa ponáhľali na bohoslužbu. Dnu sme sa však nedostali. Cez drobné okná sme ukradomky pozorovali modliacich sa mníchov, sediacich vo svetlách sviečok na zemi a z útrob budovy k nám doliehalo monotónne mrmlanie svätých textov. Ohromná biela kopula stupy bola efektne osvetlená a nás sa zmocnilo čosi zvláštne, čosi ako stav splynutia s nekonečnom. Marián to nazval stavom osvietenia duše. A naozaj čosi ho zjavne osvietilo.

Zbadal totiž dve mladé holandské turistky, ktoré vo večerných hodinách ešte odvážne zablúdili na toto odľahlé miesto a nezadržateľne sa vydal k nim. Neviem čo ho k tomu inšpirovalo. Ešte pred chvíľou rozprával o splynutí s nekonečnom. Je teda dosť možné, že ho inšpirovalo práve to splynutie. Zvlášť, ak sme v Nepale boli „nasucho„ už vyše mesiaca. Holanďanky však zatiaľ ešte nedosiahli stav osvietenia a na splynutie s nekonečnom či s kýmkoľvek iným mali diametrálne odlišný názor. Na naše prekvapenie odmietli aj ponúkanú cigaretku a radšej rýchlo zbehli po schodoch späť do mesta. Pociťovali sme to ako krivdu. Sadli sme si opäť na múrik a ušúľali si nové cigarety. Pofajčievali sme si a hľadeli na mesto. Napriek Kemalovym výstrahám som si opäť poistil účinok hltom rakši. Marián odmietol.

Dodnes mu to mám za zlé.

Asi už niečo cítil.

Asi už vedel, že je zle.

Neupozornil ma.

Sedeli sme na múriku, okolo nás občas prešiel dohola ostrihaný mních v oranžovom hábite, z modlitebne sa tiahlo monotónne mrmlanie a prenikalo mihotavé svetlo sviečok. Pod nami, už v nočnej tme, žiarili svetlá Káthmándú, nad mestom sa trblietali milióny hviezd a hmlovín a v diaľke v poslednom zlomku denného svetla sa beleli nádherné zasnežené vrcholky Himalájí. Úžasný neopísateľný pocit pokoja, mieru, slobody, nekonečnosti a straty uvedomovania si vlastnej telesnej hmotnosti...

Krásne...

Potom sa zrazu čosi pokazilo. Svetlá mesta sa zliali s hviezdami a ja som mal pocit, že Swayambunath je kozmická loď rútiaca sa kamsi ako vo Vesmírnej odysey 2001 od Stanleya Kubricka.

Ďalej si už pamätám (a aj to len matne) iba jeden obraz z toho večera.

Sedel som uvoľnene rozvalený v akejsi rikši. Rozpažené ruky mi voľne viseli do priestoru. Rikša ma unášala neznámo kam a mne to bolo v podstate jedno. Z každej strany rikše, pri jej bočnom kolese bežal jeden Nepálec a dával pozor, aby sa mi ruky nezaplietli do kolies. V ten deň sa svet pre mňa definitívne skončil.

Na druhý deň ráno ma zobudilo silné mykanie za plece:

„Vstávaj, o dve hodiny odlietame do Dháky!„ 

Pochopil som dôležitosť tejto informácie, akurát som nechápal prečo sú všetci naokolo takí pokojní, keď sa s nami tak knísa podlaha - zemetrasenie! Len veľmi pomaly som sa dostával do reality. Bolo mi tak zle, ako dovtedy a odvtedy už nikdy. A to ma čakal ešte let do Dháky. A lietadlá ja tiež veľmi nemusím...

V letiskovej hale som zúfalo sedel na svojom lodnom vaku a tíško úpel. Káthmándská letisková hala je vybavená množstvom veľkých zrkadiel. A ja som sa videl v každom z nich. Vyzeral som ako Jean Marais.

Mohli by ste namietnuť, že to bol predsa veľký fešák. Áno, ale ja som vyzeral ako pán Marais, keď hral Fantomasa - zelený ako sedma. Bol som Fantomas, s tvárou skrivenou od bolesti, neustále prichystaný vyštartovať do maličkej miestnosti s panáčikom.

Marián sa tváril akoby mu nič nebolo. To on mi zabezpečil odvoz do hotela. Tiež bol trochu bledý, ale neúpel. A bledý bol možno aj z toho, že v batožine mal schovaný zvyšok marišky a previezť do Európy chcel aj približne päťmetrový kus bambusu, ktorý deklaroval ako príručnú batožinu.

Marišku previezol bez problémov, bambus sa cestou stratil.

 

                                                 NEPAL – Never Ending Peace And Love

Viacero českých, ale aj jedna či dve slovenské cestovné kancelárie ponúkajú návštevu Nepálu s jeho Strechou sveta. V dôsledku toho túto hornatú krajinu navštevuje stále viac turistov z bývalého Česko - Slovenska. Úmerne s tým stúpa počet komerčných expedícií, v ktorých na rozdiel od bývalých športových nerozhoduje o účastníkoch ich výkonnostná úroveň, ale hrúbka peňaženky. To predstavuje potencionálnu hrozbu pre úspech expedície, ale i pre životy jej účastníkov. Tej jesene zostalo v Himalájach navždy šesť Slovákov. Skutočnosť, že išlo vo väčšine prípadov o skúsených lezcov len potvrdzuje, že pri rozhodovaní o ceste do Himalájí by mal každý potencionálny účastník zájazdu zvážiť svoje fyzické schopnosti, skúsenosti z ľadovcovej vysokohorskej turistiky a najmä postaviť si reálny cieľ a nesnažiť sa ho dosiahnuť za každú cenu, napriek nepriazni počasia a pod vplyvom časového stresu. Ak účastník splní tieto podmienky stane sa mu návšteva Himalájí nezabudnuteľným zážitkom.

 

Nepálska vizitka

Nepál sa svojou rozlohou približuje bývalému Česko - Slovensku. Viac ako tretinu jeho územia predstavujú veľhory s výškou väčšou ako 6 500 m. n. m. Je pochopiteľné, že možností na výber pobytu je tu viacero. Od nenáročnej návštevy Národného parku Chitwan na juhu Nepálu s možnosťou navštíviť džungľu a pozorovať z chrbta slona kúpuce sa krokodíly a množstvo vtáctva, cez trek do Langtangu – skrytého himalájskeho údolia s množstvom rododendrónov, po trekingové trasy pod Everest alebo do oblasti Annapurny.

Pre fyzicky zdatnejších a skúsenejších sa ponúka možnosť vystúpiť na niektorý z  osemnástich trekingových vrcholov, ktorých výška sa pohybuje od 6 000 – 7 100 m. n. m. Cena povolenia na výstup sa pohybuje okolo 300 US dolárov a platí sa i povolenie za vstup do konkrétnej oblasti tzv. trekking permit (okolo 30 US dolárov). Najobľúbenejšie a najznámejšie trekingové vrcholy sú Mera Peak 6 437 m. n. m., Island Peak 6 189 m. n. m., Gokyo peak 5 480 m. n. m. a Tukuche Peak 6 920 m. n. m.

 

 

Tajomstvo šéfkuchára

V Nepále sa jedná o ceny prakticky všade okrem stravovacích zariadení. Pod takéto označenie treba zahrnúť všetko - od pomerne slušných reštaurácií s nepálskou, indickou, čínskou, thajskou, kórejskou kuchyňou v hlavnom meste až po takzvané lodge t.j. drevené, či kamenné búdy na trekingových trasách, kde hygiena prípravy jedál je dosť pochybná. O tom, že hygiena pokrivkáva, sa môže presvedčiť každý, pretože kuchyňa v lodgi je často aj jedálňou a niekedy i spálňou a vy ste očitý svedok prípravy jedla. Otvorený oheň, ktorý voľne čmudí do miestností (Nepálci nestavajú komíny) sa udržuje prikladaním sušeného jačieho trusu a kuchár spravidla tými istými rukami prikladá na oheň i miesi cesto na tradičnú placku čapátí. V prípade, že v kuchyni pomáhajú aj deti, čo je takmer pravidlo, rovnako ako je pravidlo, že deťom v chladných Himalájach sople tečú až na bradu, môže mať vaše čapátí i rôzne ďalšie prímesi, lebo vreckovky sa v Nepále príliš neuznávajú.

 

Bhaktapur

V Káthmándú by ste rozhodne nemali vynechať prehliadku Bhaktapuru – zrekonštruovaného stredovekého mestečka s Kráľovským palácom so zlatou bránou a s množstvom pozoruhodných drevorezbárskych stavebných prvkov na budovách v celom meste.

Pretože Bhaktapur je od centra vzdialený asi 10 kilometrov, máte štyri možnosti ako sa tam prepraviť. Taxíkom, cyklorikšou (tu hrozí, že sa budete musieť s domorodcom striedať v bicyklovaní zvlášť, ak sedíte v rikši dvaja priemerne urastení chlapi), trolejbusom mestskej hromadnej dopravy (vraj doživotný zážitok) alebo si môžete, ako autor týchto riadkov, požičať v požičovni bicykel. To však urobte len vtedy, ak ste sa rozhodli skoncovať so životom! Ak sa nezabijete kvôli technickému stavu bicykla, nepadnete do výmoľa na katastrofálnej ceste a nezrazí vás niektorý zo zásadne tesne predbiehajúcich autobusov, určite umriete neskôr na rakovinu pľúc v dôsledku neuveriteľného množstva vdýchnutých nekatalyzovaných výfukových plynov. Pri kontrole technického stavu požičaného bicykla treba najväčšiu pozornosť venovať funkčnosti zvončeka, pretože jediná možnosť ako prejsť cez rušné križovatky je zavrieť oči a za neustáleho cinkania štýlom kamikadze šliapať vpred.

 

Pašupatináth

Ďalším miestom, ktoré by ste v Káthmándú nemali vynechať je chrám Pašupatináth ležiaci na brehu rieky Bagmátí.

Toto miesto je obzvlášť významné pre nepálskych hinduistov, pretože tunajší chrám pokladajú za najsvätejší. Každý nepálsky hinduista si pokladá za česť, keď môže prísť zomrieť práve sem. Známa Matka Tereza tu zriadila akési zariadenie na doopatrovanie starých hinduistov. Záujem o pobyt je veľký.

V prípade úmrtia chovanca tohto zariadenia je to jednoduché. Smútočný obrad sa koná len pár metrov od útulku pre starých hinduistov na brehu rieky Bagmátí. Je to praktické, pretože podľa hinduistickej viery sa telo musí spopolniť do štyroch hodín po smrti. A tak nie je žiadna zvláštnosť, že v Pašupatináthe sa na jednom brehu rieky Bagmátí konajú súčasne tri pohrebné obrady a na druhom brehu čulo frčí obchodovanie so suvenírami, svätí muži sa za bakšiš dávajú fotografovať s turistami, neďaleko indickí fakíri vyhrávajú tancujúcim kobrám, ba vyskytujú sa tu vraj aj povestní dvíhači ozrutných balvanov uviazaných na vlastnom penise. Na kameňozdvíhačov som však šťastie nemal. A ani ma to nemrzelo. Už pri pomyslení čo je to za divadlo, som cítil nepríjemný pocit v podbrušku.

Rieke Bagmátí v Pašupatináthe dominuje na jednom brehu smrť, na druhom život.