Ostrov Jan Mayen v Arktíde
uverejnené v Plus7dní v čísle 37/2009
Zo siedmich holandských námorníkov, ktorí sa v roku 1634 prvýkrát pokúsili prezimovať na tomto ostrove neprežil ani jeden. Zomierali postupne, jeden po druhom. Jeden posediačky, s tanierom a kusom zmrznutého syra v ruke, ďalší v nej držal bibliu. O ich krutom osude svedčí dojemný denník, ktorý po nich zostal. Zapisoval doň vždy ten, čo prežil ostatných. Holandskí, či skôr nizozemskí odvážlivci pozomierali na následky mrazivej arktickej zimy a skorbutu.
Arktický ostrov, ktorý sa stal ich osudom sa volá Jan Mayen. Taký človek, ktorý by tu mal svoj dom, záhradku, rodinu, na ostrove nežije ani dnes. Nachádza sa tu len nórska vojenská a meteorologická stanica, ktorú obsluhuje 18 ľudí. Vo vojenskej časti 14 pracovníkov zabezpečuje prevádzku navigačného systému Loran – C. Okrem nich na stanici žijú štyria meteorológovia. Všetko sú to dobrovoľníci. Ich dobrovoľné vyhnanstvo nesmie trvať dlhšie ako pol roka – taký je predpis. Viac odlúčenia od civilizácie - bez viditeľného vplyvu na jeho psychiku – tu človek údajne nie je schopný zniesť.
Ostrov sa začiatkom tohto leta stal cieľom 9-člennej medzinárodnej výpravy, v ktorej boli aj dvaja Slováci. Výprava sa vydala na cestu na malej športovej plachetnici s príhodným názvom Polar bear (Polárny medveď). Na 72-hodinovú a 1000 kilometrov dlhú, nepretržitú plavbu expedícia vyplávala z osady Moskenes na Lofotských ostrovoch na severe Nórska. Plavba v týchto končinách je nie príliš očarujúci ani príjemný zážitok. Pri pobreží Nórska v pravidelných intervaloch ohrozuje menšie lode takzvaný maelstrom – najmocnejší prílivový morský prúd na svete, vytvárajúci nebezpečné víry. Nad otvoreným morom sedí takmer nepretržite nízka oblačnosť a hmla. Viditeľnosť je miestami len na 50 metrov. Našťastie, plavíte sa miestami, kde sotva stretnete inú loď, s ktorou by ste sa mohli zraziť. Zato možnosť zrážky s driftujúci kmeňmi stromov pochádzajúcich zo sibírskych riek je pomerne veľká. Zriedkavosťou tu nie sú ani neočakávané a náhle víchrice s rýchlosťou vetra až 150 km/hod. Počas trojhodinovej služby na palube premoknete a premrznete tak, že sa neviete dočkať, kedy už budete môcť zase zaliezť do spacáka vo svojej visutej posteli. Azda jediným spestrením plavby sú stretnutia s desiatkami veľrýb orca – čiže s kosatkami. Kosatky sú známe svojou dravosťou, napádajú ľudí, utekajú pred nimi aj tulene, delfíny a iné veľryby. Ak sa kosatka dostane k obeti nablízko, vytrhá jej z tela kusy mäsa.
Cieľom účastníkov expedície však nebola adrenalínová plavba arktickými vodami, ale vulkán Beerenberg nachádzajúci sa na severnej časti ostrova Jan Mayen. Tvar ostrova by sa dal prirovnať k činke. Severnú a južnú rozšírenú časť spája úzka úžina miestami len 3 kilometre široká. Práve tu sú miesta vhodné na zakotvenie jachty. Na ostrove totiž nie je nijaký prístav, ba ani mólo. Ak nechcete poškodiť kýl jachty, kotviť musíte najmenej pol kilometra od brehu. Ťažké batohy s materiálom možno na breh prepraviť len v malom gumenom člne. Zobrať so sebou treba aj kanistre s vodou, pretože na ostrove jej zdroj chýba.
Takmer celú severnú časť ostrova nazývanú Nord-Jan vypĺňa impozantný vulkán Beerenberg. Impozantný je najmä vtedy, keď ho zrazu zbadáte vypínať sa do výšky priamo z hladiny mora alebo máte možnosť vidieť jeho mohutné ľadovce stekať do mora. Na takýto pohľad však treba mať šťastie. Ostrov býva takmer nepretržite zahalený v nízkej oblačnosti. Podľa štatistík sa tu vyskytuje len 5-8 slnečných dní do roka. Beerenberg sa honosí primátom najsevernejšej, aktívnej, večne zaľadnenej sopky na svete.
Pre slovenskú časť expedície, motívom návštevy bol aj zámer obzrieť si ostrovnú pevninu, na ktorú by si teoreticky mohla robiť územné nároky aj Slovenská republika.
Prvou expedíciou, ktorej sa po nešťastných Holanďanoch podarilo na ostrove prezimovať a teda ho defacto osídliť, bola rakúsko-uhorská polárna výprava z roku 1882/83. Bolo to v časoch, keď na mapách sveta znepokojovalo cestovateľov a dobyvateľov ešte veľa bielych miest a omnoho menšie európske štáty než bola spomínaná mocnosť, kolonizovali často väčšie územné plochy ako bola materská krajina. Rakúsko–Uhorsko touto cestou nešlo - malo dosť vlastných problémov na Balkáne. Faktom však je, že prvotné osídlenie zohráva v medzinárodnom práve dosť silnú rolu v argumentácii o vlastníckych právach. Slovenská republika ako nástupnícky štát po Rakúsku-Uhorsku a všetkých formách Československa by teda teoreticky mohla mať nárok aspoň na časť ostrova. Zvlášť, ak v 14–člennej rakúsko-uhorskej polárnej výprave bol aj 27-ročný rodák z Bratislavy August Gratzl.
Dnes však ostrov patrí Nórsku, ktoré ho anektovalo v roku 1922. Vzhľadom na to, že v prípade úspechu expedície by obaja jej slovenskí účastníci boli nielen prvými Slovákmi na ostrove, ale aj prvými „Čechoslovákmi„ na vrchole sopky, požiadala slovenská časť expedície listom ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka, aby im oznámil aké sú štátne záujmy Slovenska a či po úspešnom výstupe na vrchol Beerenbergu majú rozvinúť štátnu zástavu a vyhlásiť „dobyté„ územie za slovenské vlastníctvo, tak ako to kedysi robili priekopníci pred nami.
Minister Lajčák však vo svojom stanovisku odpísal očakávané: Československo sa podpisom saint-germainských zmlúv z roku 1919 vzdalo akýchkoľvek nárokov na rakúsko-uhorský majetok nachádzajúci sa mimo územia Československa.„
Ale stačí sa pozrieť do histórie, ako často sa menia dohody, režimy, záväzky, územia... A tak možno raz...
Pavol Fabian z Bratislavy a Rastislav Horňák z Nitry sa teda stali prvými z našej vlasti a zástupcami len piateho národa na svete, ktorých noha spočinula na vrchole Beerenbergu. Jeho nadmorská výška sa síce nezdá byť v porovnaní s tatranskými vrcholmi závratná, ale treba si uvedomiť, že na Jan Mayene výstup na vrchol začína skutočne od hladiny mora – čiže ide o poctivé vyše dvojkilometrové prevýšenie. K tomu orientačne náročný ľadovcový terén plný nebezpečných trhlín a drsné arktické poveternostné podmienky vytvárajú z tohto výstupu slušný športový výkon porovnateľný s andskými šesťtisícovkami. Navyše pri výstupe nemožno urobiť nijakú chybu – nie ste v Alpách, či Tatrách. Horská služba, ani ktokoľvek iný vám na pomoc nepríde. Na ostrove nie je ani lekár, len zdravotná sestra v 18-člennej posádke nórskej stanice. A lietadlo nórskej armády, zabezpečujúce obmenu personálu stanice a privážajúce zásoby proviantu, prilieta na kamenité improvizované ostrovné letisko len šesť krát do roka. Na letový poriadok sa však spoliehať nedá. Letisko nie je vybavené radarom a navigačnými technickými prostriedkami ako iné letiská. Pilot pristáva len podľa svojho oka. A na také pristátie musia byť vhodné podmienky a dobrá viditeľnosť, čo na ostrove je skôr raritou. Nečudo, že prílet júnového lietadla v roku 1990 meškal až dva mesiace.
Návšteva ostrova, ktorý je 54 kilometrov dlhý a široký 5 – 13 kilometrov je však zaujímavá aj pre človeka bez lezeckých ambícií. Príroda je tu divoká, čarokrásna a nedotknutá. Päťsto až sedemsto metrov vysoké zasnežené skalné masívy v južnej časti ostrova nazývanej Sør–Jan, pôsobia dojmom alpských velikánov. Úbočia hôr sú vyfarbené ladnou kombináciou čiernej a sivej farby lávových vyvrelín, bielych plôch snehových jazykov a rôznych najsviežejších odtieňov zelene tvorenej hustým machom. Mach je taký vysoký že vás priam láka chodiť po ňom bosou nohou. Zabárate sa do neho, ako do vysokého snehu a stopa po vás zostáva viditeľná niekoľko dní. Žiaľ, je ho tu toľko, že sa mu nedá vyhnúť. Drobné skromné kvietky spestrujú ten koberec intenzívnej zelene (najmä fialová Silenka bezbyľová z čeľade Caryophyllaceae).
Dňom i nocou neprestáva škrekot množstva vtákov, z ktorých sa najpočetnejšie vyskytujú čajka bledá, fulmar ľadový, rybár dlhochvostý a pomorník príživný. Tento huriavk dotvára typickú janmayenskú atmosféru. Zriedkavo sa tu vyskytujú polárne líšky, v minulosti sa v zimnom období po zamrznutom mori zatúlal aj polárny medveď.
Hoci ostrov leží ďaleko na severe a takmer nikto o ňom ani netuší, že jestvuje, aj oň sa obtrela 2. svetová vojna. Počas nej bol ostrov zaujímavý ako vhodné miesto na získavanie meteorologických informácií potrebných pre vojenské transatlantické konvoje. Nemci vysadili na ostrove (teda na nórskom nepriateľskom území) automatickú meteorologickú hlásku. Informácie odovzdávala Nemcom bez porúch od septembra 1944 do marca 1945. Vďaka tomu, že ju Nemci umiestnili na severovýchode ostrova v zálive Krossbukta, kde bola ukrytá za sopečným kužeľom Beerenbergu, Nórom sa jej signály nepodarilo odhaliť. Zachytila ich až iná spojenecká stanica pracujúca na Islande.
Na Jan Mayene možno dodnes nájsť aj pozostatky dvoch lietadiel nemeckej Luftwaffe s hákovými krížmi na chvostovej časti, ktoré sa pravdepodobne pokúšali umiestniť na ostrove ďalšie automatické meteostanice a pri plnení svojej úlohy havarovali.
Krása sopečného ostrova Jan Mayen je jedinečná, príroda človekom takmer nedotknutá, ale či tento arktický prírodný raj budú môcť obdivovať občasní návštevníci ostrova naveky, je otázne. Vulkán, ktorý naposledy explodoval v rokoch 1970 a 1985 len drieme. Zo dňa na deň sa môže prebudiť a počas obrovskej kataklizmatickej erupcie sa Jan Mayen môže stratiť z hladiny mora. Bola by ho škoda.