Petrohrad 2 - Okolnosti ulovenia záhadnej krásky v Petrohrade

Byť v Petrohrade a nenavštíviť Ermitáž by bol hriech. Do Ermitáže chodia aj takí turisti, ktorí doma galériu nenavštívia, ako je rok dlhý.

Boris Filan hovorí, že ak by človek chcel počas jednej prehliadky vidieť všetky diela Ermitáže a každému venovať hoci len 30 sekúnd, trvalo by mu to, bez občerstvovania a odpočinku, dlhých deväť rokov.

Je to možné.

My sme boli v Ermitáži (Zimnom paláci) dve hodiny, z toho polovicu času sme prestáli na nádvorí v rade a čakali kým otvoria pokladnice. Keď sme sa napokon prebili dovnútra, vydržal som tam presne hodinu, kým som manželke nepovedal tú bohorúhačskú vetu:

„Vypadnime odtiaľto!“

Ani slovkom neprotestovala, len nemo prikývla.

Čo sa teda stalo?

Skôr než to vysvetlím, musím napísať, že v žiadnom prípade nie som xenofób či šovinista. Nemám nič proti ľuďom z Ázie. Nepálčania, ako som ich spoznal, patria k najpriateľskejším ľuďom na svete. Čašníčka v mojej domovskej krčme je polovičná Vietnamka a vychádzame spolu nadmieru dobre. Trikrát do týždňa chodím do saigonského bistra na Starej Vajnorskej, aby som si dal vynikajúcu vietnamskú polievku pho, ktorú vám nikde inde v meste takú dobrú neurobia. Som tam pečený, varený. Šéf podniku ma víta so širokým úsmevom už zďaleka. Skrátka, nemám nič proti Aziatom. Lenže v tej Ermitáži sa so mnou muselo čosi stať. Akási vnútorná zmena charakteru.

Zistil som, že šikmookých mám plné zuby.

Boli všade. Dole v šatniach, na toaletách, na chodbách, schodiskách a vo výstavných sieňach. Bolo ich tam toľko, že Tokio so Soulom museli byť v ten deň totálne vyľudnené!

To by mi samozrejme až tak neprekážalo, rátal som s tým, že ľudí v Ermitáži bude veľa. Lenže to, čo tam stvárali sa do galérie nehodilo. Boli neuveriteľne hluční, valili sa galériou ako kobylky, ako Dunaj po pretrhnutí hrádze v šesťdesiatom piatom. Pokrikovali na seba krížom cez miestnosť, ktorá mala okolo dvesto metrov štvorcových, tlačili sa bezohľadne, používali lakte a najlepšie zo všetkého boli tie ich fotopapeky, či ako sa tyčka na selfie volá. Fotili sa s každým obrazom (nefotili obraz, ale seba s obrazom), ale nielen s každým obrazom, ale aj so závesom na okne, či s požiarnym hydrantom. Vôbec neskúmali, čo za obraz visí na stene – to ich nezaujímalo, jednoducho išli z miestnosti do miestnosti a fotili sa rad za radom so VŠETKÝM! Jeden Aziat dokonca kráčal dlhou chodbou, kde po oboch stranách viseli obrazy a bez toho, že by zastal, si ich fotil raz naľavo, raz napravo. Jeho fotoaparát bol možno špičkový, ale kvalita takto nasnímaných fotiek musela byť napriek tomu nevyhnutne biedna, pretože boli robené za pohybu a pri nedostatočnom svetle.

Nechápem, na čo ázijským turistom všetky tie fotky budú. Možno doma sadnú ku kompjútrom a až dodatočne budú analyzovať, čo za skvosty to tam vlastne v tom Peterburgu viseli. Alebo fotky budú v Tokiu či Soule ukazovať tým zopár nešťastníkom, ktorí museli zostať doma, aby vyľudnené metropoly udržali v chode...

Spočiatku som to všetko toleroval a keď som mal vstúpiť niekomu do záberu, radšej som ho obišiel. Lenže keď som našiel (takmer) prázdnu miestnosť a postál v zadumaní pred akýmsi obrazom, dovalila sa horda Kórejcov, bez okolkov sa postavili medzi obraz a mňa a fotografista mi ešte nespokojným kývnutím naznačil, že mám vypadnúť. To už bolo priveľa aj na mňa.

Vždy som si myslel, že do galérie sa chodí nasiaknuť atmosférou obrazu, postáť pred ním, zhodnotiť techniku maľby, čakať na vnem, ktorý príde... V Ermitáži to neplatilo, tam sa v ten deň prišli ľudia len vyfotiť zo všetkých strán a so všetkým, s čím sa dalo - rýchlo prebehnúť a urobiť si čiarku do cestovného itinerára.

A tak sme teda po hodine znechutení odišli. Prešli sme krížom cez Palácové námestie a vstúpili do budovy Generálneho štábu, kde sú umiestnené ďalšie zbierky tohto svetoznámeho umelecko-historického múzea.

Hoci tu vystavujú rovnako skvostné diela, vo výstavných sálach nebolo takmer ani nohy. A ak už tam niekto aj bol, rozhodne nemal šikmé oči. Asi preto, že miestnosti v Generálnom štábe sú strohé, nenačačkané zlatom ako v Zimnom paláci. Ťažko by mal Soulčan či Tokijčan záujem vyfotiť sa s betónovou stenou, na ktorej je umiestnený moderný vlhkomer – hoci ktovie?

V budove Generálneho štábu sme si dosýta užili vystavených francúzskych impresionistov, ktorých mám navyše určite radšej ako barokových Rembrandtov, renesančných Tizianov a pod.

Moje zážitky z Ermitáže sú teda rozporuplné. No napriek všetkému negatívnemu mi predsa len na túto umelecko-historickú inštitúcia zostala jedna krásna spomienka.

Keď sme ešte len stáli na nádvorí Zimného paláca v rade na lístky, postavila sa za nás do radu dvojica mladých Rusov. Zamilovaných Rusov. Každú chvíľu si prejavovali nežnosti. A tá Ruska – to bola nádhera! Neuveriteľná kráska. Tmavovláska, s jemnou tvárou a výraznými očami. Pri vonkajšom kútiku očí a okolo úst mala to, čo ja môžem - jemné vrásky – neklamný znak toho, že sa často, rada a pekne smeje. Z tváre sa dalo vytušiť, že v jej genealógii sa do výrobného procesu priplietol aj nejaký Jakuťan, alebo ktosi podobný. Vystupovala jemne a decentne a z jej očí i správania priam sršalo, že ona je tou výnimkou z údajného pravidla: krásna a hlúpa. Bola štíhla ako prútik, dokonalé nohy jej zvýrazňovali priliehavé džínsy.

Prosto nádherná žena, na ktorú nemôžete nehľadieť. Priťahuje vás ako magnet a vy čumíte takmer s otvorenými ústami...

Som slušne vychovaný a tak som sa usiloval nezízať na ňu ako puk. Nehovoriac o tom, že to nebolo ani bezpečné - jej partner bol dobre stavaný. Hľadal som si priehľadné zámienky prečo sa otočiť dozadu a akoby náhodou na pár okamihov spočinúť pohľadom na jej tvári.

„Pekná je, však?“ ozvala sa po chvíli moja manželka.

„Pekná, veru.“ nesmelo som priznal, riskujúc že odpoveďou vyvolám tichú domácnosť.

„Chceš si ju vyfotiť?“ prekvapila ma manželka otázkou a v jej hlase nebol ani najmenší náznak rozladenia. Odhadla, čo mi vŕta v hlave. Už len to, že sama od seba prišla k rovnakej myšlienke, je dostatočný dôkaz toho, že krása neznámej zapôsobila aj na ňu.

„Rád by som...“

Zmenežovali sme to tak, že keď sme sa dostali k pokladnici, poodstúpil som, akože si idem vyfotografovať vlastnú ženu kupujúcu lístky a popritom do záberu zahrniem aj neznámu krásku.

Neznáma si moje počínanie všimla. Nepochopila však môj pravý zámer a spolu s partnerom ustúpili, aby som si mohol urobiť lepší záber vlastnej ženy. S tým som nerátal, no napriek tomu sa mi podarilo krásku na fotografii zachytiť. Potom sme ju už v tom dave ukričaných Aziatov stratili a viac nestretli.

Fotku neznámej krásky na blogu bez začiernenia tváre nezverejním. Jednak sa to nepatrí, keďže nemám jej súhlas, jednak by vás asi až tak nefascinovala. Aby ste mohli dokonale vstrebať jej krásu, museli by ste ju pozorovať aspoň tú hodinu, ako som mal možnosť ja. Museli by ste vidieť jej tvár pri každej zmene nálady, pri reakciách na situácie, jej úsmev... Skrátka museli by ste vidieť celý jej fotobúk (voľakedy  v prehistorických časoch fotoalbum) a nie len náhodnú momentku. Je to podobné ako s olejomaľbami. Tým valiacim sa Aziatom nemohla ostať v duši ani jedna stopa vnemu ktoréhokoľvek obrazu. Pre mňa však neznáma kráska bola nepochybne najkrajší obraz, aký som v ten deň v Ermitáži videl.

Teraz si o mne asi mnohý čitateľ pomyslí, že som nechutný, slizký, uslintaný, chlipný starec, z čoho minimálne definícia starca na mňa už asi pomaly aj začína sedieť. Napriek tomu si myslím, že som z celej situácie vyšiel so cťou - kráska si nič nevšimla a moja manželka to pochopila. Veď ona veľmi dobre vie, že v mojich očiach sa tej Jakutmi šmrncnutej kráske prinajmenšom vyrovná.