Taliansko

 Takmer svedkom vraždy!

Manželka podala iniciatívny návrh a plénum - teda ja, tento návrh prišedší od predsedníckeho stola odsúhlasilo. Tak bolo rozhodnuté, že pôjdeme na päťdňový zájazd do Talianska. Vraj len hrdlačíme od vidu do mrku a čo z toho máme? Susedia boli v Paríži, kolegyňa z práce v Londýne a šéf dokonca v Tunise!

A my?

My len v Hornej Čeladnej.

A čo sme my horší?

Manželka, keď si niečo vezme do hlavy, tak ide tvrdo za vecou. Začala čítať inzertné časopisy, ktorými máme týždeň čo týždeň preplnenú poštovú schránku. Dokiaľ som túto činnosť vykonával ja, mala pre mňa len opovržlivé odfrknutie - vraj načo tratím čas takou neproduktívnou činnosťou. Teraz neproduktívne čítala inzertné časopisy ona. Neproduktívne preto, lebo nakoniec sa aj tak nerozhodla na základe inzertného časopisu. Kdesi v podchode na zaprášenej vývesnej tabuli zbadala zažltnuté prospekty neznámej malej cestovnej kancelárie Smiles, akých sa po novembrovom prevrate vyrojilo množstvo. Cestovka ponúkala päťdňový zájazd do Talianska s prehliadkou Florencie, Ríma, Vatikánu, San Marína a Benátok. Program bohatý, cena prijateľná. Teda prijateľná pre ňu, pretože peniaze na zaplatenie zájazdu som mal poskytnúť ja.

V dohodnutý deň sme so skupinou neznámych ľudí obsadili všetky sedadlá modernizovanej Karosy. Okamžite ma upútal šedivý starší pán v tesilových nohaviciach s plátennou nákupnou taškou potlačenou reklamou: Duslo Šaľa, národný podnik. Sadol si na sedadlo k šoférovi a my sme pochopili, že dedulo je vedúcim zájazdu a sprievodcom v jednej osobe.

Sotva sme prešli prvé metre k hraniciam v Bergu, zmocnil sa mikrofónu s urputnosťou politika bojujúceho v televíznej debate o voliča. Na ďalekú cestu sme vyrážali od Blumentálu a tak začal rozprávať o tomto kostole. Rozprával súvislo až to bolo čudné a nezastavil sa ani vtedy, keď už o Blumentáli nemal čo povedať. Plynulo v rozprávaní prešiel na tému Bratislavský hrad, pod ktorým sme práve prechádzali.

Na zadnej päťke sedela veselá partia ľudí, ktorá bola veselá aj vďaka tomu, že už pred odchodom posilňovali organizmus rozličnými životabudičmi chemicky založenými na báze etylalkoholu. A práve tí začali nesmelo namietať:

„Musí ten človek stále drístať? Kto je na tie jeho kydy zvedavý?„

Penzista však neúnavne mlel ďalej. Z mosta SNP sme sa zhupli popri budove Incheby do panelákovej Petržalky. Pre sprievodcu v službách cestovnej kancelárie Smiles to bol dostatočný inšpiračný motív, aby niť svojho monológu predĺžil. Informoval nás o tom, čo je to Incheba, kedy vznikla, čím sa zaoberá a o ďalších skutočnostiach, ktoré boli neznáme len totálnemu ignorantovi dennej tlače, elektronických médií a spoločenského života vôbec.

Veselá partia pritvrdila:

„Neviete, kde má dedko vypínač? Dajte mu napiť nech zmĺkne!“

 Sprievodca však nerušene pokračoval, hoci sa mi zazdalo, že keď vyčerpal tému Incheba akoby mu došla niť. Ale ten dojem som mal len krátky, kratulinký, hoci nádejný okamih. Pri pohľade na petržalské paneláky sa opäť chytil.

Začal rozprávať o tom, ako na mieste starej Petržalky vyrástli za pár rokov moderné byty pre mladých a ja som mal pocit akoby som počúval zjazdovú správu KSČ hodnotiacu úspechy strany dosiahnuté v bytovej výstavbe.

Vo vyjadreniach veselých záškodníkov útočiacich zozadu sa prvý raz zjavili prvky agresivity:

„Klepnite ho niekto už po hlave! Kto to má počúvať?“

Ak toto pobádanie aj bolo počuť v prednej časti autobusu, očividne tam nesedel nikto schopný tento čin vykonať. Kníšuci sa dedulo držiac v ruke mikrofón bez prestávky pokračoval. Vyčerpal tému o panelákoch a nastalo čosi, čomu sa v divadelníctve hovorí dramatická pauza.

„Konečne!“ - zareagovala zadná päťka s jasotom.

Bol predčasný. Hoci sprievodca očividne stratil tému, všimol si, že kdesi za zvečerievajúcou sa Petržalkou červeno svieti tmavnúca obloha ožiarená ohňami poľných horákov v Slovnafte. Spustil o Slovnafte, o tom ako nám Sovietsky zväz nezištne dodával ropu a ako sme vybudovali rafinériu svetovej úrovne, kde našlo zamestnanie nemalé množstvo Bratislavčanov a dochádzajúcich obyvateľov Žitného ostrova.

Pre zadnú päťku to bola posledná kvapka do čaše ich trpezlivosti. Ozval sa vážne mienený výkrik:

„Zabite ho!“

Autorom výkriku bol rozložitý chlap, z ktorého sa neskôr (a to je pozoruhodný poznatok o stave slovenského práva) vykľul právnik – teda si musel byť plne vedomý právnej zodpovednosti trestného činu nabádania k vražde. Už tento prostý fakt naznačuje aká atmosféra panovala v autobuse. Neviem či sprievodca tento výkrik konečne započul, alebo stíchol len preto, že sme dorazili na colnicu. Isté je, že od momentu, keď sme prekročili rakúsku hranicu už viac do mikrofónu okrem oznámenia cvrkpauzy nepovedal ani slovo. Neskôr vysvitlo, že mlčal nie preto, že by sa urazil, ale preto, že bol prvý raz za západnými hranicami a o Rakúsku a Taliansku nemal čo povedať. A tak radšej fundovane mlčal. Jedinou kvalifikáciou na funkciu vedúceho zájazdu a sprievodcu v jednej osobe boli jeho znalosti angličtiny a taliančiny, ktoré sa neskôr aj tak ukázali, najmä v prípade taliančiny, veľmi chabé. Usúdili sme, že dedulo bol asi v príbuzenskom pomere s majiteľmi cestovnej kancelárie a tí mu za peniaze klientov zariadili výlet do Talianska.

Do Florencie sme vpadli s našou Karosou s odhodlaním dobyvateľa ríše Aztékov Hernanda Cortéza. Ten mal síce 500 mužov, 16 koní a 14 diel a náš dedulo len 42 dobyvateľov zmiešaného pohlavia, ale zato mal jednu Karosu s 310 koňmi pod kapotou. Cortéza Aztékovia pokladali za boha, čo prišiel z mora, nás Florenčania za idiotov, čo prišli ozrutnou Karosou zapchávať ich úzke uličky.

Nečudo, že nás okrem plateného parkoviska posielali aj všade inam - na miesta, ktoré v tejto knihe nie sú zverejniteľné.

Dedulo, ktorému nohy už veľmi neslúžili, totiž vymyslel, že autobus nás zavezie priamo do centra.

Poznáte úzke uličky talianskych centier...

Dopravu v centre štyristotisícovej Florencie sme uzavreli nepriedušne s dokonalosťou elitných policajných jednotiek zvláštneho nasadenia chrániacich summit svetových politikov pred antiglobalistami. Úzke uličky centier talianskych miest vonkoncom nie sú stvorené pre parkovanie Karosy. Asi po hodine to pochopil aj náš dedulo a rozhodol, že centrum opustíme. Pod jeho priamym určovaním smeru, sme ho opúšťali asi tri hodiny.

 

Spočiatku sa zo zadnej päťky ozývali len nesmelé otázky - nešli sme už tadiaľto? - aby po ďalšom okruhu otázka prešla do istého tvrdenia - tadeto sme dnes už išli! - či neskôr do - tento okruh robíme dnes už piaty raz!!!

Keď zadná päťka usúdila, že krúžime okolo centra naveky ako Gagarin okolo matičky Zeme, právnik z predchádzajúceho dňa dôvodne podozrivý z trestného činu nabádania k vražde, sa vymrštil zo sedadla a rázne sa začal predierať do prednej časti autobusu. Rýchlo som hodil pohľad na jeho ruky. Našťastie nemal v nich nijaký potenciálne vražedný nástroj. Aj napriek svojmu amoku si uvedomoval, že vysekať sa na súde z vraždy uskutočnenej za prítomnosti štyridsiatich svedkov by bolo ťažké. I keď je dosť možné, že viacerí účastníci zájazdu (minimálne zadná päťka) by v prípade súdneho konania boli na strane vraha a krivou výpoveďou by potvrdili, že dedulo sa uškrtil holými rukami sám.

Právnik situáciu vyriešil palácovým prevratom. Sadol si k šoférovi a začal nekompromisne určovať smer namiesto sprievodcu cestovnej kancelárie.

O desať minút sme parkovali.   

A len vďaka tomu sme stihli na poslednú chvíľu - tesne pred záverečnou – nehorázne bleskovo preletieť najzaujímavejšie miestnosti galérie Uffizi.

Prepáčte nám – Michelangelo, Leonardo, Botticelli, Bellini...

 
                                                                                Benátky

Do Benátok sme dorazili vďaka dedulovmu plánovaniu okolo polnoci. Každý iste uzná, že to je ideálny čas na prehliadku mesta. Dedulo schytil svoju plátennú taštičku, vybral z nej akúsi knižku a minútku do nej nazrel. Počas tej chvíľky u deda nastala zázračná premena na generála Suvorova. Ako chýrny vojvodca udal rukou smer útoku na Benátky. Ešte nás poučil, že orientácia v meste je veľmi jednoduchá, pretože na väčšine ulíc sú šípky, ktoré vás dovedú k Dóžovmu palácu či mostu Rialto a tak stačí ísť podľa nich. A naspäť naopak. Oznámil nám, že naspäť pri autobuse máme byť presne o tretej hodine rannej a vyhlásil rozchod.

Orientácia v Benátkach je naozaj pomerne jednoduchá. O tretej sme všetci stáli disciplinovane pri autobuse.

Všetci, okrem sprievodcu.

Najprv nikomu nechýbal. Ale keď nečinne postávate alebo sedíte v autobuse, ktorý stojí na mieste – po chvíli vás to omrzí. Museli sme skonštatovať, že sprievodca, či chceme, či nechceme - nám chýba. Nie ako sprievodca, skôr tu zahral rolu ľudský rozmer. Najprv sme sa domnievali, že sprievodca - starší pán s pomalším krokom a vetchejšou kondíciou neodhadol dobre vzdialenosti a trošičku sa oneskoril.

Po chvíli ktosi nadhodil možnosť, že ho uniesla talianska mafia. Ale prečo by to, preboha, robila? Penzista s plátenou taškou s nápisom Duslo Šaľa, národný podnik by bol pre ňu zaujímavý asi tak, ako volič pre politika deň po voľbách.

Keď však sprievodca cestovnej kancelárie neprišiel ani o hodinu a ktosi namiesto neho nám oznámil, že Benátky sa rozkladajú na 118 ostrovoch Benátskeho zálivu, sú rozdelené kanálom Canale Grande na dve časti a okrem tohto kanála tu je 160 ďalších a ostrovy spája okolo 400 mostov, pochopili sme, že zablúdil. Viacerí sme sa ho vydali hľadať.

Okrem právnika.

Ten si uvedomil, že to je ideálna, legislatívne čistá príležitosť ako sa sprievodcu zbaviť.

Naše domnienky sa potvrdili. Sprievodca zablúdil a bol nesmierne šťastný, keď sme ho v ktorejsi pustej uličke našli.

Z Benátok sme odišli až okolo piatej.

Benátky vznikli na ostrove Rivoalto v roku 810. Za jedného zo zakladateľov sa považuje Angelo Partecipazio. V meste je viditeľný vplyv byzantskej kultúry (napr. rytiny starého Dóžovho paláca, murivo baziliky sv. Marka.). V gotickom slohu nájdeme tiež zopár pamiatok (dekorácie baziliky sv. Marka, Ca'd'Oro a ďalšie paláce). Aj renesancia tu zanechala svoje stopy, napr.: v palácoch na Canale Grande alebo na námestí sv. Marka.
Známy je most Rialto zo 16. storočia preklenujúci Canale Grande. Na námestí svätého Marka, ktoré od začiatku 12. storočia slúžilo na cirkevné a politické manifestácie je rovnomenná bazilika, zvonica Campanila, vysoká 99 metrov, a Dóžov palác vybudovaný v 14. a 15. storočí ako sídlo volenej hlavy mestského štátu.

 

V Benátkach som bol už viackrát. Vždy za bieleho dňa. Tlačenica v úzkych uliciach, spôsobená najmä turistami z Ázie vo vás vyvoláva dojem akoby ste opúšťali vypredaný bratislavský Zimný štadión s úzkymi chodbami a tesnými betónovými schodiskami po medzištátnom hokejovom zápase s Japonskom.

Dnes s odstupom času musím konštatovať, že nočná prehliadka Benátok má čosi do seba. Stoly a stoličky pouličných kaviarničiek sú už poschovávané, len na námestí sv. Marka to v jednej kaviarničke ešte nestihli. Pri stole sedí posledný hosť a kaviarenská kapela hrá svoje nokturno kým zákazník neodíde. Potom sa zbalia aj oni a námestie zostane nezvyčajne pusté.

Keď kráčate ľudoprázdnymi tmavými uličkami a už len kde-tu sa svieti v oknách, predstavujete si, čo sa asi za tými svietiacimi oknami odohráva.

Aký ples?

Za účasti akých vznešených šľachtických osobností?

Predstavujete si, ako krásne dámy v nádherných róbach tancujú, či skôr vznešene kráčajú v pároch úvodnú plesovú pavanu.

A prechádzajúc popod tmavé podlubia nevyhnutne cítite, že už-už spoza výklenku vyskočí sprisahanec, spod dlhého zamatového plášťa vytiahne ostrú dýku a v mene práva, lásky, či v mene obyčajného lupu vás, v momente keď sa mesiac skryje za mraky, nehlasne prebodne.

Nočnej prechádzky v Benátkach sa nemusíte báť. Vreckári majú radi tesné, preplnené ulice. O tretej nad ránom oni aj zločinci všetkých iných pracovných zameraní majú už po šichte. Spia spánkom spravodlivých. Veď keď nikoho v uliciach niet, niet ani na kom uskutočniť zločin! 

 

Skoro by som zabudol - súčasťou zájazdu bola aj návšteva San Marína.

Oplatí sa!

Odporúčam!

Nám však viac ako dojem z tohto malebného miništátika utkvela v pamäti cesta tam. Dedulo chcel šetriť... Na akejsi ohmatanej mape vyhľadal údajne najkratšiu cestu z Ríma do San Marína. Silno pochybujem, že bola najkratšia. A ak aj náhodou bola, určite nikomu z osadenstva autobusu taká nepripadala.

Cesta sa kľukatila akýmsi horstvom. Bola to skôr lesná cesta určená na približovanie dreva ako okreska.

Vhodná bola tak pre motocykel.

Nanajvýš pre motocykel so sajdkou.

Určite nie pre Karosu!

Náš vodič podal hrdinský výkon. Keď pochopil, kam ho dedulo aj s celou Karosou dostal (vodič to aj pomenoval a nie raz – ale ako kultivovaný človek si to netrúfam na tomto blogu citovať), bolo mu jasné, že iná cesta ako prejsť nejestvuje. Obrátiť sa na úzkej ceste nedalo a cúvanie by bola istá cesta do záhuby. A tak náš autobus vykrúcal jednu zákrutu za druhou, do viacerých z nich sme museli vchádzať na viac pokusov a vždy dobrá polovica autobusu trčala predkom nad priepasťou. Ekvilibristický horor trval vyše hodiny a najlepšie obišli tí, ktorí omdleli hneď nad prvou priepasťou. Čiže asi polovica osadenstva sediaca väčšinou na pravej strane autobusu – tej, ktorá nebezpečne balansovala nad hlbinou. No a tí, čo nemali toľko šťastia, aby ich milosrdné bezvedomie oslobodilo od strachu, tí v San Maríne hneď po vystúpení z autobusu leteli na najbližšie verejné WC zvierajúc v ruke náhradnú spodnú bielizeň. Ich rekondičný pobyt v tesných kabínkach trval nekonečne dlho, takže ani zo San Marína sme veľa nestihli.

Napriek tomu ho všetkým, ktorí tam ešte neboli, odporúčam.

Je pekné.

Ak vám práve nie je nepekne.