21. 12. 2012

Fúzatý vtip vraví, že pesimista je len dobre informovaný optimista. Novinár Karol Blecha bol tradične dobre informovaný, ale aj napriek tomu sa dal zaradiť medzi neskutočných optimistov. Kade chodil, tade šíril pozitívnu energiu. Jeho náhľad na svet bol závideniahodný.

Patril k starej garde žurnalistov, ktorí si svoje informácie vždy poctivo overovali najmenej z troch nezávislých zdrojov a keď sa do nejakého problému zahryzli, držali sa ho ako kliešť. Nie ako tí dnešní, ktorí v bulvárnych plátkoch píšu o ničom a aj to mizernou slovenčinou.

Bulvárnej žurnalistike nerozumel, písať o nových silikónoch prsnatej hviezdičky z reality show by ho nenapĺňalo. Sám sa postupne z dennikára pretransformoval za redaktora dvojtýždenníka venujúceho sa spoločensko - politickým otázkam. Farbistým novinám malého formátu s krikľavými titulkami a prevahou obrázkov nad textom sa vyhýbal, ako len mohol. Ale nie všade sa dalo. Napríklad v čakárni pred ordináciou lekárky, ku ktorej si pravidelne chodil dať zmerať tlak a predpísať lieky na jeho zníženie.

Na dnešnú návštevu ordinácie si vybral mimoriadne nevhodný deň. Čakáreň bola načisto zaplnená. V prvom momente sa chcel otočiť a odísť, ale potom, ako správny optimista, si povedal, že to pôjde rýchlo a zostal. Po pätnástich minútach pochopil, že jeho predstava o rýchlom postupe sa nenapĺňa, štítivo sa teda natiahol za bulvárnym denníkom, ktorý ktosi z pacientov zanechal na lavici a začal si v ňom zo zúfalstva listovať. Výber tém ho neprekvapil – mladá speváčka prichytená v reštaurácii v intímnej chvíli so starším podnikateľom, hviezdička z reality show nechtiac (?) odhalila kúsok gatiek... O trochu viac záujmu v ňom vyvolal titulok: Koniec sveta sa blíži. Rýchlo ho preletel pohľadom. Neprinášal nič nové, iba v úsilí o zvyšovanie čitateľského záujmu recykloval už známu skutočnosť, že 21. decembra 2012 končí mayský kalendár. Napísaný bol v takom duchu, za ktorý by autora bolo možné žalovať za trestný čin šírenia poplašnej správy.

S povzdychom odhodil noviny a uprel túžobný pohľad na dvere ordinácie.

––-

Blecha sedel za svojim počítačom. Zadumane klikol na internetový vyhľadávač a pripojil na webovú stránku Národnej rady, aby si overil presné znenie akéhosi zákona. Parlamentnú stránku navštevoval často, bol zvyknutý na jej vzhľad, preto ho prekvapilo, keď na neho z ľavej časti obrazovky zasvietil nový upútavkový banner. Čo ho však prekvapilo ešte viac, bol jeho text. Na výrazne červenom podklade svietili slová:

Koniec sveta 21. december 2012

Zvedavo naň klikol. Zjavila sa pred ním fotografia predsedu parlamentu a pod ňou jeho vyjadrenie upozorňujúce občanov, že možnosť konca sveta v tomto termíne je naozaj reálna.

Blechu to na krátky okamih ohúrilo, ale vysvetlenie mu blesklo hlavou hneď vzápätí – nejakí blázniví hackeri zas zaútočili na stránku a takto ju zmanipulovali. O tom, že si toto faux pas vysvetlil správne, ho presvedčili večerné Televízne noviny. Moderátor s umelým úsmevom na tvári rapkal z čítačky:

„Počas dnešného dňa došlo k narušeniu parlamentnej webovej stránky neznámymi hackermi, ktorí na ňu umiestnili falošné vyjadrenie predsedu Národnej rady. Text bol na stránke zverejnený približne sedem hodín. Predseda parlamentu rozhodne vyhlasuje, že také slová, ktoré text obsahoval, nikdy nevyslovil, ani sa takýmto problémom nikdy nezaoberal a nie je mu známy ani jeden relevantný dôvod, pre ktorý by vôbec bolo potrebné vyjadrovať sa o 21. decembri ako o konci sveta. Prípad už vyšetruje špeciálny odbor policajného zboru.“

Blecha sa pobavene zaškľabil a popod nos zahuhlal:

„Srandičky nejakých pubertiakov.“

Napriek oficiálnemu dementi však musel priznať, že v médiách správ o nadchádzajúcom konci sveta pribúdalo. Bral to však len ako trend. Módny trend. Ako niečo, o čom novinári bulvárnych denníkov a súkromných televízií musia hovoriť, aby boli in, aby vykryli uhorkovú sezónu a uspokojili predstavy vlastníkov o príjmoch za čítanosť či sledovanosť.

On sám počas svojho života takýchto nadchádzajúcich koncov sveta zažil už niekoľko desiatok - ani sa na všetky nepamätal. Raz mal do Zeme vraziť asteroid Ikarus,  potom zas zemeguľu mala vychýliť z jej dráhy prelietavajúca Halleyho kométa, koniec sveta mal nastať aj o polnoci pri prechode letopočtu 1999 na 2000 a nikdy sa nič nestalo! Svet išiel pokojne a nerušene ďalej tak, ako už milióny rokov...

Kto sa chce vzrušovať, nech sa vzrušuje – hundral si Blecha sám pre seba a tvár mu skrivil úškľabok človeka znalého.

Uplynul však júl aj august a frekvencia podobných správ sa nezmenšovala, ba dokonca sa začali zjavovať rozsiahlejšie analytické články mapujúce veľké prírodné katastrofy – ničiace cyklóny, obrovské lesné požiare, prudké povodne, z Arktídy sa oddeľujúce ľadovce. Samozvaní analytici na základe štatistík tvrdili, že výskyt obrovských prírodných katastrof je stále častejší. A to podľa nich signalizuje, že koniec sveta sa naozaj blíži.

Blecha si pár takých analýz prečítal, ale opäť sa musel len pousmiať, pretože už po prvých vetách mu bolo jasné, že ich autori účelovo využili prípady, ktoré spolu nijako nesúviseli, prispôsobili fakty svojej výslednej argumentácii. Skúsený novinár bol ochotný pripustiť, že správ o najrozličnejších prírodných katastrofách je stále viac, ale vzhľadom na to, že sám kráčal po povrchu tejto Zeme už piate desaťročie, mal na to aj veľmi racionálne vysvetlenie. Hneď ho znepokojenej manželke sledujúcej práve televízne správy aj vysvetlil:

„Vierka, voľakedy nejestvoval internet a aj fotoaparát bol luxus. Dnes má každý v mobile nielen foťák, ale aj kameru. Je teda logické, že pri každej katastrofe, nech sa stane kdekoľvek na svete, sa vyskytne nejaký človek, ktorý ju zdokumentuje a médiá takú správu radi odvysielajú.“

Tvrdenia o vzostupe počtu katastrof boli podľa Blechu klamlivé. Nepribúda ich, len sú dnes lepšie zdokumentované a tak sa o každej hneď svet dozvie.

Napriek všetkému tohtoročná „koncosvetová“ módna vlna bola omnoho agresívnejšia ako všetky predchádzajúce, ktoré zažil. Výrazne ovplyvnila verejnú mienku. Hollywood nakrútil filmy o konci sveta. Na dosky, ktoré znamenajú svet, sa na Broadwayi dostal dokonca muzikál o konci sveta, vyšli stovky prorockých kníh, dokonca aj príručiek pre prežitie konca sveta, televízni zabávači si robili vtipy z konca sveta... Aj človek, ktorý by toto všetko za normálnych okolností ignoroval, si nemohol nevšimnúť, že svet postupne žije v očakávaní derniéry. Novinársky fiškus sa len usmieval a žasol, keď videl akú majú dnes médiá moc. Ako dokážu ovplyvniť myslenie ľudí. Samozrejme, vyskytlo sa aj zopár opačných tvrdení, napríklad vedci z českej akadémie vied vydali vyhlásenie, ktoré z odborných pozícií údajný blížiaci sa koniec sveta jednoznačne odmietlo, ale to zaniklo v záplave katastrofických správ.

Koncom októbra Blecha musel pripustiť, že sa na nete zjavilo aj zopár veľmi hodnoverne vyzerajúcich stránok, ktoré nezakladali svoje tvrdenia na konci mayského kalendára, či na Nostradamových, Sibyliných, Vanginých alebo iných proroctvách. Naopak zmysluplnou odbornou argumentáciou založenou na poznatkoch o zemskom magnetizme, o nadchádzajúcej neobvyklej konštelácii nebeských telies, o pravidelne sa vracajúcej hyperaktivite slnečnej korony tvrdili, že fámy o konci sveta by nemuseli byť len fámami a mohli by mať racionálne jadro.

Napriek tomu dôrazne odmietal prijímať obavy svojej manželky, na ktorú mali tieto správy deprimujúci vplyv.

V polovici novembra sa Blecha zúčastnil tlačovej besedy po skončení rokovania vlády, na ktorom boli schválené smernice o okamžitom navýšení platov zdravotníckeho personálu, učiteľov a ďalších kategórií zamestnancov, ale aj o zvýšení dôchodkov. Vzhľadom na nedostatok financií v rozpočte nikto takéto prevratné rozhodnutie nečakal. Nečakané rozhodnutie v prospech občanov spôsobilo, že nálada v miestnosti učenej na konanie tlačoviek bola pozitívna, uvoľnená, ba dalo by sa povedať, že radostná. Tlačová beseda sa aj začala v tomto duchu.

Jedna z prvých otázok pre premiéra znela:

„Prečo ste sa tak nečakane rozhodli k tomuto kroku?“

Predseda vlády sa s chápavým úsmevom dal do vysvetľovania, že aj on má matku - dôchodkyňu a vie ako penzisti žijú. Vysvetlenie zakončil slovami:

„Tým, ktorí už nemajú veľa času treba uľahčiť zvyšok života. Týka sa to aj zdravotníckeho personálu či učiteľov.“

Blechu tie slová prekvapili. Premiér bol brilantný rečník a skúsený novinár si nevedel vysvetliť prečo do jedného mecha vložil penzistov aj zdravotníkov, akoby ani im už veľa času nezostávalo. Ale nikto iný si tu disproporciu neuvedomil. Tlačovka pokračovala v uvoľnenom duchu až do takej miery, že na jej konci sa ktorási mladá novinárka premiéra samopašne opýtala:

„Pán predseda, čo by ste občanom povedali na margo množiacich sa správ o konci sveta, ktorý má nastať 21. decembra tohto roku?“

Blechovi sa zazdalo, že inokedy vždy suverénny a pohotový premiér po tejto otázke zbledol. Ukradomky mimo mikrofón prehodil pár slov s vedľa sediacim ministrom zdravotníctva a potom so sileným úsmevom odpovedal:

„Viem, že predchádzajúca informácia o zvyšovaní platov a dôchodkov niektorým znela ako z ríše science-fiction, ale prosím vás ďalej už radšej nepokračujme v tomto duchu.“

Po tých slovách vypol mikrofón. Po chvíli si to rozmyslel, znovu ho zapol a dodal:

„Samozrejme, je to hlúposť.“

Starému novinárovi však neušlo, že otázka premiéra vnútorne rozhodila. Alebo ho len postihla žalúdočná nevoľnosť? Médiá sa totiž už niekoľko týždňov dohadovali o tom, či netrpí žalúdočnými vredmi?

Karol Blecha bol však až príliš skúsený žurnalista, než aby sa na tento náznak čohosi nejasného vykašľal. V nasledujúcich dňoch sa v dôverných rozhovoroch obrátil na zopár svojich priateľov a známych, pracujúcich vo vládnych štruktúrach, vo vedení akadémie vied i v bezpečnostných zložkách. Z tlačovky, ale aj zo zahraničných žurnalistických zdrojov nadobudol dojem akoby mocní tohto sveta predsa len čosi tutlali, skrývali. Niečo, čo vedia len oni. Nič relevantné sa však nedozvedel – akurát nadobudol presvedčenie, že „koncosvetová“ panika sa rozšírila aj medzi ľudí riadiacich štát, teda medzi ľudí, od ktorých by sa očakávala rozvaha a súdnosť.

Nechápal to, pretože inak išiel svet po starom, všetko fungovalo, respektíve nefungovalo, presne tak, ako inokedy.

Nič to však nezmenilo na jeho presvedčení, že aj tohtoročného 31. decembra bude v pokoji oslavovať Silvestra tak, ako po iné roky a nikto z ľudí si v tom čase už ani nespomenie na obavy z konca sveta.

14. decembra, teda týždeň pred avizovaným koncom, sa na webovej stránke Národnej rady opäť zjavilo, a v poludňajšom vysielaní rozhlasu a televízie bolo aj zverejnené, údajné vyhlásenie predsedu parlamentu. Text bol veľmi podobný tomu spred šiestich mesiacov:

„Jestvuje viacero náznakov, že o týždeň svet v jeho terajšej podobe skončí. Nikto z nás nevie presný mechanizmus konca, nikto netuší kto a či vôbec niekto prežije a nikto v slovenskej vláde, v parlamente, ani rozhodujúcich svetových organizáciách nevie ako koniec odvrátiť. Neostáva len vyzvať vás, vážení občania, aby ste sa v posledných dňoch pred kritickým dátumom správali zodpovedne, ohľaduplne voči ostatným a boli pripravení na najhoršie.“

Vyvolalo to značný rozruch.

Vo večernej spravodajskej relácii vystúpil predseda parlamentu naživo. Opäť tvrdil, že išlo o dielo hackerov, ktorí v mene jeho kancelárie rozšírili zverejnený text do tlačových agentúr a do redakcií. Predseda parlamentu sa od textu dôrazne dištancoval a vyhlásil, že nedisponuje nijakými vedomosťami o nadchádzajúcom konci sveta. Z tých istých dôvodov nemá ani nijaké obavy z dňa, ktorý bude mať dátum 21. decembra.

Blecha jeho krátke vystúpenie videl v televízii tiež. Nemohol si nevšimnúť, že dementi nie je také rozhodné, ako pred šiestimi mesiacmi. Predseda vyzeral ustarane, rozpačito, unavene. Hlas sa mu chvel.

Teraz už nielen skúsený novinár, ale aj množstvo ďalších ľudí z celého Slovenska, zostalo v pomykove. Blecha už niekoľko dní monitoroval vysielania svetových spravodajských televízií a cez net sledoval, aká je situácia v iných krajinách. Zistil, že je dosť podobná tej na Slovensku. V rozličných štátoch sa vedúci predstavitelia s rozdielnou intenzitou, na jednej strane pokúšali obyvateľstvu čosi naznačiť, na druhej strane ho upokojovať a žiadať, aby bolo pripravené na núdzový stav. Nikto však nekonkretizoval typ ohrozenia. Bolo zrejmé, že mocní čosi vedia alebo šípia. Alebo, čosi plánujú...

Ropnú krízu?

Zavedenie globálnej meny?

Vojnu? Koho a proti komu?

Nedávalo mu to logiku... Azda prvý raz v živote nevedel odhadnúť, o čo ide. Napriek tomu jeho nezdolný optimizmus mu nedovoľoval upadnúť do depresie. Úplne pokojný nebol, ale jeho obavy nemali tú najčernejšiu farbu. Nemyslel na to, že by svet ako taký, mal zaniknúť. Skôr si vedel predstaviť, že ak k niečomu príde, tak to niekto naplánoval a pripravil. Ako najpravdepodobnejšie mu vychádzalo, že príde k nejakému zásadnému zlomu vo fungovaní ľudstva. Vedel by si napríklad predstaviť, že 21. decembra Organizácia spojených národov alebo niekto iný svetu ohlási definitívne vyčerpanie zásob ropy a zemného plynu a vyzve ľudstvo, aby sa uskromnilo a správalo rozumne počas prechodného neistého a nie príliš bezpečného obdobia, kým svet nabehne na nové technológie. Samozrejme, že aj takáto vec by mala nedozerné dôsledky na fungovanie ľudstva, málokto si ich vedel domyslieť, ale predsa len, bolo by to niečo, čo sa dá prežiť. Ak sa teda Blecha niečoho obával, bolo to takéto čosi. Na zánik sveta v tom najstrašnejšom zmysle slova ani nepomyslel. Vo svojom optimizme sa celý život riadil mottom - vždy nejako bolo a nejako aj bude.

Ľuďom na Slovensku však jeho optimizmus očividne chýbal. Týždeň pred rizikovým dátumom sa vyskytli prvé prejavy paniky - pred potravinárskymi obchodmi sa tvorili nekonečné rady ľudí a základné potraviny zakrátko zmizli z pultov. Zopár obchodov bolo dokonca vyrabovaných.

Tri dni pred avizovaným koncom sveta sa internetom začala šíriť vraj zaručená správa, ktorá mala uniknúť z Európskej vesmírnej agentúry, tvrdiaca, že Zem sa dostala do blízkosti čiernej diery. 

Karol Blecha aj túto správu bral z rezervou. Veď existenciu čiernych dier sa doteraz nikomu nepodarilo jednoznačne dokázať. Jestvovali len nepriame dôkazy,  teórie a hypotézy rozličných astronómov a fyzikov. Aj tak sa však rozhodol navštíviť Dr. Aurela Koltockého, predsedu Astronomického ústavu SAV. Pred rokmi o ňom napísal obdivnú reportáž pri príležitosti objavu malej planétky, ktorú Medzinárodná astronomická únia pomenovala po ňom a odvtedy zostali priateľmi.

Dr. Koltocký ho uvítal s ustaraným výrazom tváre.

„Tuším, kvôli čomu idete.“ povedal bez pozdravu.

„Pán doktor, čo sa to deje?“ spýtal sa novinár bez toho, aby musel čokoľvek vysvetľovať.

Doktor Koltocký sa obrátil k starožitnému sekretáru a vytiahol z neho niekoľkostránkový spis s honosnou hlavičkou:

„Pred týždňom prišlo z NASA toto...“ povedal a podal mu zložku, „...NASA to posielala predstaviteľom všetkých vlád na svete.“

Blecha text rýchlo preletel, ale hoci bol skvelý angličtinár, textu plnému odborných výrazov príliš nerozumel. Vrátil ho Koltockému:

„Čo to je?“

„Je to tajná správa NASA určená predstaviteľom jednotlivých štátov sveta a ich odbornému zázemiu. Ak by som to mal zostručniť, NASA sa obáva, že Zem sa dostala do blízkosti čiernej diery. Podrobnosťami, na základe ktorých k tomu dospela, vás nebudem unavovať, i tak by vám to asi veľa nepovedalo, ale musím konštatovať, že to znie veľmi hodnoverne!“

Skúsenému novinárovi trvalo dlhšie, kým tú informáciu vstrebal. Po krátkej odmlke vedcovi tichým hlasom položil ďalšiu otázku.

„Teraz sa vás pýtam nie ako novinár, ale ako človek - súkromná osoba a chcel by som od vás odpoveď nie ako od riaditeľa Astronomického ústavu SAV, ale ako od človeka, priateľa...“ Vtom si uvedomil, že jeho slová znejú príliš pateticky, rýchlo preto dodal vecnejšie: „...čo si o tom všetkom myslíte ako osoba vedomá si chatrnosti a bezvýznamnosti človeka na zemi?“

Koltocký sa na Blechu dlho, predlho zadíval a potom chvejúcim sa hlasom povedal:

„Neviem, naozaj neviem.... ale bojím sa.“ 

––-

Cestou domov sa Karola Blechu prvýkrát zmocnili obavy. Prvý raz bol ochotný pripustiť, že veľa optimizmu mu nezostáva. Kým však vkročil do bytu, znovu sa naladil do obvyklého módu a z predsiene sa manželke ohlásil:

„Tak čo? Urobíme si dnes pekný večer s vínkom a sviečkami?“

–––

Noc z dvadsiateho na dvadsiateho prvého takmer celú prebdel. Ani manželka príliš tuho nespala. Blecha párkrát vstal z postele a predstierajúc, že ho kvári prostata, odišiel na záchod. Pri návrate do postele nezabudol v obývačke postáť pri okne a pozorne skúmať nočnú oblohu. Hviezdy na nej svietili tak ako vždy, ulice boli stíchnuté, len kdesi v diaľke zahúkala sanitka.

Blecha zaspal až nad ránom. Zobudil sa takmer o deviatej. A zobudil sa do takého istého dňa, akých vo svojom živote prežil už najmenej 20 000.  Vstal, otvoril okno a pozrel sa na oblohu. Počas noci sa zamračilo, slnko nebolo vidieť, ale nič nenasvedčovalo, že by sa malo diať niečo nezvyčajné. Pohľad presunul na chodník. Ľudia sa po ňom ponáhľali tak, ako obvykle. Odstúpil od okna a pre istotu sa pozrel na kalendár stojaci na pracovnom stole. Áno, dnes je 21. december a nič zvláštne sa nedeje – utvrdil sa v dátume.

Na dnes si zobral voľno tak, ako mnoho iných jeho známych. Zobral si voľno, hoci ako správny novinár by mal v tento hrôzostrašný deň, keď sa má dostaviť koniec sveta, monitorovať situáciu a nálady obyvateľstva. Lenže to je práca pre tých z bulváru - ospravedlňoval sa v duchu sám sebe, že kašle na tému dňa.

Pomaly sa s manželkou pustil do raňajok a obaja podchvíľou vykúkali z okna. Tvárili sa, že sú v pohode, že ide o bežný príjemne sa začínajúci deň, ale kdesi vnútri, v oblasti žalúdka obaja pociťovali ľahké chvenie.

Na dvanástu manželka prichystala obed a oni ho s chuťou zjedli. Sadli si k televízoru a pustili si akýsi komediálny film pre pamätníkov. Manželka pri ňom zanedlho zadriemala. Svetlo dopadajúce z okna na obrazovku, znepríjemňovalo sledovanie filmu, ale Blecha žalúzie nestiahol. Dej filmu ho po chvíli tak uniesol, že si ani neuvedomil, že slnečné svetlo už na obrazovke nevytvára nepríjemný efekt. Pozrel sa cez okno. Obloha stmavla.

Asi bude pršať – pomysel si a opäť otočil hlavu k televízoru. Lenže obloha tmavla ďalej.

To bude teda riadna búrka – povedal si sám pre seba, keď sa opäť vyklonil z okna a už v ňom zostal. Rád pozoroval a počúval bubnovanie dažďových kvapiek na strechách okolitých domov. O ďalších desať minút sa ho však zmocnil skľučujúci pocit – toto už nevyzerá ako príprava na búrku!

Nepršalo, ale obloha bola stále tmavšia, napriek tomu, že hodiny ukazovali len dve hodiny popoludní. To si však už aj ľudia na ulici všimli, že sa deje niečo čudné. Väčšina z nich sa zastavila s hlavou vyvrátenou k oblohe. A obloha tmavla stále viac!

„Do riti, čo sa to deje!“ zvolal Blecha a jeho hlas už neniesol ani stopu optimizmu. Z ulice sa ozval ženský výkrik. Novinár sa vyklonil z okna a uvidel na chodníku ležať akúsi ženu. Šok z neznámeho u nej spôsobil bezvedomie. Nikto si ju však nevšímal, všetci mali hlavy vyvrátené k oblohe. Karol Blecha sa obrátil do obývačky, kde pred televízorom spala jeho manželka. Láskyplne sa na ňu zahľadel a rozhodol sa, že ju nebude budiť, nech sa bude diať čokoľvek – tak to pre ňu bude milosrdnejšie.

Obloha ďalej tmavla. Bola už neskutočne čierna. Taká čierna, akú nikdy nikto na Zemi nevidel. Zvuk televízora sa vytratil, nahradilo ho len monotónne chrčanie a zrnenie obrazovky.

Blechu sa na okamih zmocnil strach, ale prinútil sa v duchu si niekoľkokrát zopakovať svoje motto – nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Z ulice sa ozývali vzrušené hlasy a výkriky ľudí. Obloha bola už ako antracit, len od východu sliepňala posledná stopa svetla, vďaka ktorej ešte rozoznával fasádu domu oproti a vyľakaných ľudí v oknách.

Potom sa to stalo!

Zrazu akoby sa všetko zrýchlilo. Zrazu mal pocit akoby niekam padal. Všetko naokolo zmizlo – fasáda domu oproti, ľudia na ulici, jeho obývačka s manželkou a televízorom, všetko! A niežeby zmizlo v tom zmysle, že prestalo byť v tej tme vidieť, ale prosto akoby prestalo existovať! A pritom ten neprestávajúci hrôzostrašný pocit, že padá niekam do priepasti!

Blechu sa zmocnila panika. Nekontrolovane vykríkol. Ďalší výkrik nasledoval len o pár sekúnd neskôr, keď si uvedomil, že prestáva vidieť a vzápätí aj cítiť svoje prsty na nohách, potom členky, lýtka, kolená... Videl a cítil ako sa jeho telo postupne stráca, rozplýva... Čo vykríkol, si nepamätal, ale uvedomoval si, že je šialený od hrôzy. O ďalších pár okamihov si zdesene uvedomil, že prestal existovať. Fyzicky existovať. Hmotná forma jeho vlastnej existencie prestala jestvovať. Jeho telo sa pominulo. Zostala len duša a všade naokolo iba tá najčernejšia čerň a samota. A ešte čosi – neprestajný a nikdy nekončiaci pocit, že padá a padá. Padá kamsi do strašnej hlbiny. Ovládol ho sústavný obrovský strach, na ktorý sa nedá a nebude dať zvyknúť. Stal sa jeho ústredným a neprestávajúcim pocitom. Strach odteraz až naveky. Strach z nekonečného strachu.   

 

 

 

 

Mrakodrap

poviedka uverejnená v literárnej prílohe denníka Pravda – Kumšt

Peter Kollár sedel na úzkej lávke a pozeral sa na svet zvrchu. Niežeby to bol jeho životný postoj. Pozeral sa na svet zvrchu, pretože jeho lávka visela na červeno prúžkovanom horolezeckom lane spustenom zo strechy výškovej budovy. Pri boku sa mu hompáľalo vedro spenenej saponátovej vody zaváňajúcej po citróne. Zastrčené za popruhom sedacieho úväzu ho tlačili dve stierky.

Pomaly sa spúšťal na štrnáste poschodie. Tam včera skončil. Lávka sa mierne pohojdávala a Kollár podľa odlesku ranného slnka v zrkadlovej fasáde mrakodrapu hodnotil kvalitu svojej včerajšej práce. Deväť z desiatich smrteľníkov by v tejto situácii uvítalo, ak by v ktoromsi vrecku našli zabudnutú tabletku Kinedrylu. Niektorí dokonca, keby vedro po boku bolo prázdne.

To však nebol prípad Petra Kollára. Na cvičnú skalu ho prvý raz zobral otec. Zdalo sa mu, že to bolo už poriadne dávno. Pod jeho dohľadom na Pajštúne postupne vyliezol Kluvánkov komín aj Matesovu riť. Už bez otca nasledovali Tatry, Kaukaz. Za minulého režimu sa dvakrát dostal aj do Álp. Po novembri sa otvorili možnosti, ale na vrcholné výkony bol už pristarý. Napriek tomu sa mu splnil sen – pred rokom sa ako štyridsaťosemročný dostal do Himalájí. Z vrcholu Pumori sa ponad dolinu Khumbu očarene a šťastne pozeral na Everest, na špičke ktorého vietor vykrúcal žiarivý snehový vír.

Peter Kollár mal rád pohľad z výšky. Samozrejme, viac ho uspokojovalo stáť na vrchole Kežmaráku ako visieť na výškovej budove a nazerať do zrkadlových okien. Zbožňoval ten pocit, keď mal pod sebou zlatisto osvetlené more oblakov tiahnúce sa do diaľav a všade panovalo ticho. Také ticho až bolelo.

Ale ani posedenie na úzkej lávke vysoko nad ulicou plnou lomozu a pechoriacich sa ľudí, náhliacich sa za svojimi efemérnymi cieľmi, mu nebolo nepríjemné. Veď aj včera sa jedna fiflena z osemnásteho pozabudla, neuvedomila si, že na budove je zavesený čudný spiderman a nechtiac Kollárovi odhalila to, čo by inak odhalila možno až keď by do nej investoval sedmičku kvalitného Merlotu, ročník 2004.

Kollár nerobil túto prácu dlho. Pamätal si, ako kamarát prekvapene zdvihol obočie, keď za ním prišiel s prosbou, či by ho nezamestnal vo svojej firme zaoberajúcej sa výškovými prácami. Hoci kamarát bol jeho občasný lezecký partner, takmer si ani nevedel spomenúť na jeho občianske meno. V lezeckej komunite ho nikto nevolal inak ako prezývkou - Prusík.

„A čo tvoja práca vo vodárňach? Alebo ťa už Štiavnica prestala baviť a chceš sa vrátiť do Bratislavy?„ spýtal sa Kollára.

„Štiavnica je fajn. Do Tatier je odtiaľ bližšie... Aj skúmanie kvality dodávanej vody ma celkom baví... ale to všetko je už preč....„

„Preč?! Čo sa stalo?„

„Ty si nepočul?!„ zháčil sa. „Zrušili nás!„

„Ako to zrušili?„

„Nesleduješ správy?„ spýtal sa neveriacky, hoci dobre vedel, že Prusík je zaprisahaný nepriateľ papučovej kultúry. Kedysi pred jedenástimi rokmi sa mu vypálila obrazovka a odvtedy preňho televízia prestala jestvovať.

„Niečo dôležité mi ušlo?„ ironicky sa opýtal.

„No... pokúšali sa to ututlať, ale nešlo to. Firme Bonanza Group., ktorá získala pochybnú licenciu na ťažbu zlata v Štiavnických vrchoch vytiekla celá cisterna kyanidu. Vieš ako to dnes chodí – vidina rýchleho zisku a minimálna bezpečnosť a ochrana. Čo tam po životnom prostredí... Mal si vidieť, čo to napáchalo v prírode! Mŕtve ryby so striebristými bezmocnými bruchami tečúce s prúdom, bezvládne vtáky na brehu... No a samozrejme naše studne! Jednoducho mŕtva krajina na dlhé roky, ak nie navždy. Zostal som bez práce.„  

Prusík sa zamračil:

„To je teda pekné svinstvo! Aspoň si to niekto odskákal?„

„Nebuď smiešny! Ich kontakty siahajú vysoko. Samozrejme, oznámili, že na vlastné náklady vykonajú potrebné sanačné práce, ale aké už sanačné práce sa tu dajú vykonať?! Je to len humbug! Pritom kdesi za Prešovom chystajú ďalšiu ťažbu...„

„Hajzli, mali by ich...„

Vetu nedokončil. Zbadal, že sa tvrdému chlapovi Kollárovi do očí tisnú slzy. Rýchlo zmenil tému:  

„Zobrať ťa môžem, ale nezdá sa ti, že si na takúto prácu pristarý? O tvojich schopnostiach nepochybujem, o to nejde, ale predsa len, od chlapov v našom veku sa očakáva, že budú robiť čosi serióznejšie. Toto je práca pre chalaniskov, čo si potrebujú rýchlo privyrobiť...„

Kollár sa naňho pozrel ironickým pohľadom, potom si vzdychol:

„Hm... ale kto ťa v dnešných časoch zamestná, ak ti tiahne na päťdesiatku?„

S Prusíkom sa dohodol ešte v ten deň a odvtedy už pol roka visí pre jeho firmu zo stĺpov vysokého napätia, či z výškových budov, ktoré v meste rastú ako huby? ... nie... ako bambusy po daždi.

 

Kollár práve uvažoval, či si ide vymeniť vodu, alebo umyje ďalšie okno, keď sa tesne vedľa neho jedno pootvorilo. Pootvorilo sa len nepatrne. Tak, ako to tieto moderné okná umožňujú – ak to vôbec umožňujú... V medzere sa zjavil upravený päťdesiatnik v dobre padnúcom obleku s kravatou, ktorá určite stála viac ako Kollárov mesačný plat. Všetko na ňom bolo decentne zladené, pôsobiace honosným dojmom. Len jeho tvár mala strhané črty. Kruhy pod očami a modrasté pery. Vrásky okolo očí sa na strane, ktorou bol poobrátený ku Kollárovi podchvíľou mykali v sotva postrehnuteľnom tiku.

Kollárova prítomnosť chlapíka očividne prekvapila. Na chvíľu zmeravel, potom ospravedlňujúco povedal:

„Prekliate požiarne senzory, človek si tu ani zapáliť nemôže!„

Kollár s pochopením prikývol hoci sám nefajčil. Akosi sa mu to k tým horám nehodilo. Len zopár ráz dole na chate, po zdolaní obzvlášť hodnotnej lezeckej cesty, si na naliehanie spolulezcov zapálil cigaru. Nikdy ju nedofajčil.

„Dáte si aj vy?„ natiahol k nemu ruku so škatuľkou strieborných Benson & Hedges.

Kollár si neskôr nedokázal zdôvodniť, prečo ponuku prijal. Z cigariet nikdy nijaký pôžitok nemal, ale azda cítil, že chlapík sa potrebuje porozprávať. Zaštandoval sa vedľa škáry v okne a z ponúkanej škatuľky si jednu vytiahol.

„Ďakujem.„

Chlapík mu podal ťažký zlatý zapaľovač. Kollár si ho obzrel, poťažkal a povedal:

„Asi by ste neboli nadšený, keby mi takýto kúsok spadol kamsi dole...? „

Chlapík ležérne kývol rukou:

„Čert ho ber! Nekupoval som ho. Dostal som ho od nášho šéfa. Nemyslím tunajšieho – tým som ja. Od šéfa celej korporácie.„

„Pekný darček. Cenný. Asi je spokojný s vašou prácou...„

„Spokojný s mojou prácou...„ chlapík mechanicky zopakoval Kollárove slová a zamyslel sa. Potom vybuchol: „Bodaj by nebol, pri všetkých tých... pri všetkom tom, čo odo mňa žiada...„

Včas sa zarazil. Pozrel na Kollára ospravedlňujúcim sa pohľadom a povedal:

„Nie je to ľahká práca. Zvlášť, ak sa chce človek udržať! Prípadne stúpať vyššie...„

Kollár vycítil v chlapíkovej reči akúsi nevyslovenú traumu. Usmial sa a pokúsil sa rozhovor odľahčiť:

„No... pri mojej práci je tiež dosť dôležité udržať sa.„

Lokálny riaditeľ svetovej firmy sa prvý raz pousmial.

„Zdá sa, že zatiaľ sa vám to darí...?„ ukázal rukou, v ktorej držal cigaretu na Kollárovo lano a pôžitkársky vyfúkol dym proti oblohe.

„Nuž darí...„

„Hovorí sa, že dobrý horolezec je živý horolezec.„ povedal riaditeľ a z masívneho prsteňa si so zaľúbením odfúkol drobnú čiastočku cigaretového popola.

„Neviem, či je to celkom tak. Väčšina geniálnych horolezcov zahynula. Mnohí z nich okolo päťdesiatky, po dlhoročnom putovaní za hlasom, ktorému nemohli odolať... ale zahynuli statočnou smrťou...„

„Statočnou smrťou...„ zopakoval riaditeľ a na chvíľu sa zahľadel kamsi do diaľky. Potom akoby precitol:

„V horolezectve je to iné ako v biznise. Tam panuje ešte stále družnosť, solidarita, pomoc v núdzi, čisté vzťahy... pravý opak toho, čo v mojej brandži. V biznise by vás každý najradšej utopil v lyžičke vody. Všetci sa derú na vaše miesto... musíte robiť intrigy, kompromisy, ústupky, ba aj horšie veci - až za hranicu toho, čo ste ešte schopný vnútorne si ospravedlniť. Ak sa chcete dostať až na vrchol a udržať sa tam, tomu sú úmerné aj prostriedky, ktoré musíte používať. A potom vás trápia bezsenné noci...„

Biznismen si zrazu uvedomil, že sa nespráva tak, ako by sa k jeho postaveniu hodilo: „Prepáčte, že vás zaťažujem takými rečami, mám dnes akúsi zlú karmu....„

Kollár sa zahniezdil. Začal ho omínať zadok. Umiestnil cigaretu za ucho a oboma rukami si podsunul lávku viac dopredu. Opäť vzal cigaretu do ruky a povedal:

„S tými vrcholmi to nie je také jednoznačné. Na vrchole nemožno zostať večne, každý musí zase dole. Tak prečo tá námaha? mohol by sa niekto spýtať. Odpovedať však vie len ten, kto na ten vrchol lezie. Navyše cesta na vrchol je ukončená až vtedy, keď človek bezpečne zíde zasa dole. A to je ten najlepší pocit! Ale to sa asi vašich vrcholov netýka...„

„To veru nie! V našej brandži sa z vrcholu schádza len s pompou a rovno do rakve, alebo s potupou a poriadne dole. A v jednom aj v druhom prípade odchádzate z neho s poriadne zasvineným svedomím.„

Kollár si o svete veľkého biznisu myslel svoje. Napríklad o nadnárodnej firme, ktorá ho pripravila o prácu. Nechcel to však pred neznámym rozpitvávať. Dofajčil cigaretu a špak obradne utopil vo vedre so špinavou saponátovou vodou. Krátko zasyčal a zhasol.

„Svedomie je dôležité! Na tomto svete len nakrátko zažiarime, zasyčíme a zhasneme – ako ten špak. Aj ľudstvo je pominuteľné. To je také isté ako skutočnosť, že každý jedinec zomrie. Ide len o to, ako naplníme čas svojej existencie...„

Kollár sám seba prekvapil do akých úvah sa pustil s neznámym človekom za neobvyklých okolností:

„Nechajme už radšej tie morbídne témy.„    

„Máte pravdu.„ povzdychol si chlapík v drahom obleku. S pôžitkom si potiahol posledný raz z cigarety a špak ukazovákom fičúrsky odfrnkol ďaleko do ulice. Narovnal sa. Zdalo sa, že sa rozlúči a zmizne za oknom svojej kancelárie. Zrazu však ukázal prstom na lano a spýtal sa:

„To lano – veríte mu, že vás vždy udrží?„

„Samozrejme! Musím mu veriť. Inak by to nešlo.„

„Asi má vo vašom živote dosť veľký význam...„

Kollár sa zamyslel. Nikdy nad tým takto nerozmýšľal.

„Máte pravdu, má! Lanu zverujem svoj život! Nielen pri lezení v horách, ale aj teraz, keď sa musím živiť výškovými prácami. Dáva mi zmysel života. Lano je pre mňa všetko - práca aj odpočinok.„

Na krátku chvíľu sa mu zazdalo, že sa naňho biznismen díva s nefalšovaným obdivom. Rýchlo tú myšlienku zapudil.

„U mňa lano vyvoláva iné asociácie. Sú spojené so slovom lanáriť. Lanáriť lobistov, politikov, poslancov... Podľa potrieb našej korporácie!„ biznismen sa zatváril znechutene.

Kollár mlčal. Nevedel čo povedať.

„Želám vám, aby vás to vaše lano nikdy nesklamalo.„ povedal na rozlúčku chlapík v okne.

Kollár mu pravačkou kývol na pozdrav a začal sa pomaly vyťahovať na strechu, aby si vymenil vodu.

 

Nasledujúci deň bol piatok. Kollár sa spúšťal na trináste s radostným pocitom na duši. Dohodol sa s Prusíkom, že o tretej to tu zabalí, hodí batoh do auta a povalia spolu do Manína. Trochu si zaliezť, pocítiť pod prstami ozajstnú chladnú skalu. Vyčistiť si dušu. Áno, tak lezeniu hovorili – čistenie duše. A nemysleli to len v rovine meditatívnej. Nezriedka po návrate z úspešnej túry ako čistiaci prostriedok použili v chate aj kalíšok Prusíkovej vynikajúcej pálenky.

Keď míňal štrnáste poschodie hodil pohľad do kancelárie svojho včerajšieho spolubesedníka. Okno bolo opäť pootvorené, ale v miestnosti bola tma. Nezdalo sa, že by dnu niekto bol. Na chvíľu prerušil spúšťanie a usiloval sa preniknúť pohľadom do šera.

Zrazu akoby mu telom preletel elektrický šok. Vytreštil oči, aby sa presvedčil, že sa nemýli. V honosne zariadenej kancelárii bola síce tma, ale lokálneho riaditeľa predsa len videl. Visel na lane, ktoré bolo prehodené cez interiérový dekoračný preklad umiestnený na strope. Visel s hlavou zvädnutou ako snežienka na druhý deň po odtrhnutí. Kollár sa okamžite zaštandoval, pritiahol sa k oknu a pokúsil pretiahnuť cez úzku medzeru do kancelárie. Nebolo to jednoduché. Napokon sa mu to, za cenu do krvi odretého boku, podarilo. Vhupol do miestnosti najprv po rukách a keď sa postavil na nohy, rýchlo odopol úväz od lana. Rozbehol sa k visiacemu telu, ale keď bol na dosah, pochopil, že akékoľvek náhlenie už nemá zmysel.

Chlapík bol po smrti.

Kollár vrhol pohľad na honosný intarzovaný kancelársky stôl. Hľadal telefón. Do oka mu padli dve obálky. Roztrasené nervózne písmo prvú z nich jednoslovne určovalo do rúk MANŽELKY. Adresa na druhej ho prekvapila. Bola určená pre UMÝVAČA OKNA, S KTORÝM SOM SA VČERA ROZPRÁVAL.  

Šokovaný Kollár sa zvalil do pohodlného koženého kresla. Obálku chvíľu skúmavo obracal v ruke, potom ju opatrne otvoril.

Vážený pane,

ďakujem Vám za všetko. Pochopil som.

Vám dáva lano zmysel života. Je pre Vás prácou i odpočinkom, hoci teraz asi najmä prácou. Rozhodol som sa, že pre mňa bude odpočinkom! 

Želám Vám všetko dobré.

Pod tým nečitateľný podpis. Kollár začal skúmať listový papier. Bol to kvalitný snehobiely kancelársky papier úctyhodnej gramáže. Navrchu sa vynímala ozdobná hlavička. Hlavička špeciálne vyhotovená pre divízneho riaditeľa Ernesta Werklera, Bonanza Group Inc.

Werkler, Werkler... Bonanza..., pomaly sa mu rozjasňovalo. Pred očami sa mu znovu zjavili ryby plávajúce hore bruchom, vtáky stuhnuté v čudesných pozíciách, mŕtva krajina, cisterny rozvážajúce po domoch pitnú vodu, zapečatené studne kontaminované kyanidom... Otriasol sa akoby sa takto dalo zbaviť nepríjemných obrazov. Natiahol sa k telefónu, pomaly vykrútil číslo polície a oznámil im svoj nález. Potom sa opäť zvalil do kresla a hľadel na Werklera. Cítil čudnú zmes piety a zadosťučinenia.

Užasnuto civel na bezduché visiace telo a postupne si uvedomoval, ako sa stále viac teší na dnešný Manín. Na čistenie duší...

Jestvujú rozličné metodiky...

 

 

Môže za to Sára?

poviedka uverejnená v literárnej prílohe denníka Pravda – Kumšt

Dôchodca Halama zadumaným pomalým krokom odmeriaval každodenný ranný okruh. Zrazu si uvedomil, že jeho pes zaostal príliš ďaleko. Na veľkom a zanedbanom, ľudoprázdnom pozemku takmer v centre mesta – poslednom, ktorý ešte ušiel pozornosti developerských žralokov, síce psovi nič nehrozilo, ale predsa ho chcel mať radšej pod kontrolou:

„Sára, ku mne!„

Labradorka vyskočila z trávy a zdvorilo komótnym krokom, ktorý rozhodne nebol krokom, aký by mal v tejto situácii použiť dobre vycvičený pes, pribehla k pánovi. Koketne sa mu obtrela o nohavicu. Halama ju s uspokojením pohladil a pokračoval vyšliapanou cestičkou pomedzi vysokú burinu. Hlavou sa mu preháňali ťažké filozofické úvahy o smerovaní ľudstva spôsobené na dnes ohláseným, tretím rizikovým stupňom.

Z úvah ho vytrhlo až Sárino vytrvalé brechanie. Nedokázal na tú vzdialenosť rozoznať, o čo ide. Videl však, že na zemi čosi leží a Sára pri tom sedí a vytrvalo sa pokúša upozorniť ho brechotom na svoj nález. Halama zrýchlil krok. Vzdialený od tej veci už len pár krokov, zarazene zastal. Toto nečakal! Vedľa Sáry ležalo telo! Striasla ním vlna odporu.

„Sára, okamžite poď sem!„ zakričal. Zdalo sa mu nepatričné, aby pes dlhšie zotrvával pri bezduchom, komicky skrútenom tele, ktorému dominovalo veľké, akoby nafúknuté žltkasté brucho. 

Sára tentoraz pribehla ochotne. Pochopila, že povinnosť si už splnila. Halama hľadel na telo, ktorému chýbala hlava a v tej svojej mal chaos. Ešte pred chvíľou dumal o tom, že telo a myseľ sú rozdielne substancie a myšlienky, ktoré nám vštepuje Boh znovu objavujeme rozumom. A zrazu sa jeho úvaha o mysli, rozume a myšlienkach absurdne sprítomnila v podobe tela s chýbajúcou hlavou - centrom rozumu. Chýbajúca hlava mu paradoxne pripomenula aj manželkine ranné slová:

„Ulož si do hlavy, že na desiatu si objednaný k doktorovi Okoličánimu!„

Halama bol v rozpakoch. V prvej chvíli nevedel, čo robiť. Potom pozrel na hodinky. Bolo štvrť na desať. Najvyšší čas! Pripol si Sáru na vôdzku a svižným krokom sa pobral k domovu. Prešiel cez rušnú cestu a zamieril k trafike. Zvykol si tu kupovať svoj denník. Dnes na noviny nesmie zabudnúť! Nechápal ľudí, ktorí v čakárni u lekára len tak hľadia do prázdna. Taká strata času! On čítal, kde sa len dalo, hoci oči mu už neslúžili ako kedysi.

Výklad trafiky bol obložený farbistými plátkami. Palcové titulky z nich oznamovali svetu správy zásadného významu majúce na ďalší vývoj ľudstva rovnaký vplyv ako genetický materiál eunušského správcu háremu na sultánovo potomstvo.

Trafikantka si krátila chvíľu medzi dvomi zákazníkmi dychtivým čítaním v jednom z tých plátkov.

„Dobrý deň.„ pozdravil pán Halama.

Nerušene dočítala vetu páchnucu dávkou šokujúcej neuveriteľnosti a otrávene zdvihla zrak:

„Dobrý... z prechádzky, z prechádzky?„

„Ako každý deň...„ 

Rovnaká otázka, rovnaká odpoveď. Tak, ako každý deň...

„Vidím, že čítate o tom mŕtvom v Lažanoch... hm... a viete, čo sme na druhej strane ulice so Sárou pred chvíľou objavili my?!„ zatromfoval ako malý chlapec.

„Čo také?„ spýtala sa zo zdvorilosti. Veď čo už by sa v tej burine dalo objaviť? Najskôr nejaký nelegálny stavebný odpad.

„Našli sme tam telo bez hlavy.„

„Čože?!„ skríkla.

Konečne nie je pomimo! Konečne je aj ona priamo pri niečom, čo hýbe novinami, televíziami, svetom... tešila sa v duchu.

„Telo bez hlavy?„

„Veru tak. Bol to dosť nepríjemný pohľad...„

Zrazu sa zháčila a nedôverčivo sa naň pozrela:

„A nevymýšľate si?„

„Preboha, prečo by som to robil?„ zatváril sa dotknuto.

„Volali ste už políciu?„

„Nemal som odkiaľ... ja mobil nemám!„ oznámil jej hrdo.

Pomaly sa zberal na odchod.

„Nechcete zavolať odtiaľto?„ rýchlo navrhla. Uvedomila si, že jedinečnosť chvíle sa od nej s jeho odchodom opäť vzdiali.

„Radšej nie, policajti si iste budú overovať či číslo, z ktorého volám, patrí mne. Možno by mi neuverili, keby som volal odtiaľto...„

Pozbieral mince, čo mu vydala, chytil psa za obojok a otvoril dvere. Už bol takmer na ulici, keď trafikantke padol pohľad na Halamove noviny. Ostali na pulte.

„Noviny! Zabudli ste si ich tu!„ vybehla za ním.

„Ďakujem, to tá moja hlava deravá...„

Pomalým šuchtavým krokom zamieril k domovu. Trafikantka sa vrátila za pult. Hlavou jej vŕtalo - Čo ak nezavolá? Čo ak na to zabudne, kým príde domov? Alchajmerák jeden! Pomaly, ale isto spela k rozhodnutiu: Koniec - koncov nič sa nestane, ak zavoláme obaja. Lepšie dvaja, ako nikto!

Lákalo ju zamknúť trafiku a ísť sa pozrieť na druhú stranu cesty, ale bála sa. Zdvihla telefón a vykrútila číslo polície.

#

Pán Halama pod sprchou psovi umyl labky. Cítil pri tom kríže – veď kvôli ním ide k doktorovi Okoličánimu. Opatrne a pomaly, tak ako človek, ktorý má kríž s krížami, sa prezliekol a od manželky prevzal nachystanú igelitku s lekárskymi správami.

„Ponáhľaj sa, už nemáš veľa času, je tri štvrte na desať...„ súrila ho.

Má pravdu. Už sa musí ponáhľať. Na telo bez hlavy ani nepomyslel. Myslel na svoje telo s krížami.

#

Cesta do ordinácie viedla okolo trafiky a potom pozdĺž cesty, kde na druhej strane so Sárou objavil bezhlavé telo. Veľký a zanedbaný pozemok takmer v centre mesta už nebol ľudoprázdny. Naopak. Panoval tu neobvyklý ruch. Pri okraji cesty stálo niekoľko blikajúcich policajných áut, sanitka, vozidlo pohrebnej služby, dva pestro pomaľované mikrobusy súkromných televízií... Bielozelená policajná páska vymedzovala územie kam zvedavci nesmeli. A tých bolo neúrekom! Tlačili sa za páskou, šliapali si na päty, sťažovali sa jeden druhému, že nič nevidia. Pozície v prvom rade zaujali svalnatí chlapi z neďalekej stavby, ktorí sa postupne prelakťovali až na miesta, ktoré by sa pri inej príležitosti nazývali V.I.P. Celkom vzadu sa nespokojne tiesnila a na špičky stavala drobná trafikantka. Škrelo ju, že je príliš slabá na to, aby sa mohla prepracovať medzi V.I.P.

Tak ja som upozornila políciu a nakoniec nič neuvidím? Nijaký televízny reportér sa ma na nič nespýta? – jedošila sa.

„Neviete čo sa tam stalo?„ spýtala sa jej akási žena, ktorá sa v zástupe tlačila držiac za ruku malé dieťa. Trafikantka z trucu zavrtela hlavou. Ale z druhej strany sa ozvalo:

„Vraj tam našli telo bez hlavy. Asi mafiánska vražda.„

Všetci, čo tú informáciu začuli sa začali tlačiť ešte viac.

Halama sa pomalým krokom blížil k bzučiacemu davu pachtiacemu za senzáciou. Začul príkazy policajtov:

„Rozíďte sa. Nie je tu nič na pozeranie...„ 

Zriadenci pohrebnej služby vytiahli z auta rakvu a s veselými tvárami ju niesli za bielozelenú pásku. O malú chvíľu ju, tentoraz so zachmúrenými tvárami, niesli späť. Niesli ju akosi podozrivo ľahko.

Iste - vravela si trafikantka - veď telo bez hlavy toľko neváži...

Hneď za pohrebákmi odišlo aj jedno z policajných áut. Nasadli do neho štyria civilne oblečení chlapi s nahnevanými tvárami. Jeden z nich z neznámeho dôvodu hnusne zaklial.

Ľudia sa tlačili, šliapali si na päty, sácali sa a napriek tomu nič, čo by ich aspoň trochu uspokojilo, nevideli.

Malý chlapec sa nebadane uvoľnil z ruky svojej senzáciechtivej matky a čupol si. Pomedzi prešľapujúce, netrpezlivé, tlačiace sa nohy zbadal to, čo dôchodca Halama. Jediný z davu videl, čo sa stalo príčinou tohto ruchu. Chvíľu pozoroval veľkými očami ten prekvapujúci nález, potom sa postavil a hlasno sa spýtal:

„Mami, prečo tomu plyšovému medveďovi odtrhli hlavu? A prečo ho vyhodili?„                                    

 

 Preložené do maďarčiny vyšlo v Irodalmi Szemle:

www.jogazda.sk/szemle/index.php?option=com_content&task=view&id=414&Itemid=2

 

 

Ku Dňu Zeme

uverejnené v Základoch etiky (stredoškolská učebnica pre občiansku náuku), Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1994

 

22. apríla slávia všetci „zelení„ ako Deň Zeme. Oslávenec je však v kritickom stave ako nikdy predtým. Pôdu a rieky sme zamorili jedmi, pobrežia a oceány sme pokryli špinou obrovských ropných škvŕn, v ovzduší, od ktorého závisí život, sme zmenili chemické pochody. Napriek tomu sa o „zelených„, ktorí chcú zabezpečiť trvalo udržateľný život, stále hovorí ako o tých, ktorí chcú vrátiť ľudí na stromy.

Po novembri nás zaplavila vlna reklamy, ktorá nám ponúka všetko – perfektné autá, mobilné telefóny, zázračné saponáty, ba dokonca i vysávače, ktoré samy pobehajú byt. Mnohí túžia po komforte, ktorý bol za bývalej totality nedostupný. Osvojili sme si skrátka konzumný spôsob života. „Zelení„, ktorí presadzujú skromnosť v materiálnych potrebách, pokoru a úctu k prírode, si vraj želajú návrat ľudstva do jaskýň. Technokrati a biznismeni si zas želajú vznik uniformného človeka, za ktorého perfektná technika urobí všetko (dokonca aj povysáva). Samozrejme, obe predstavy sú zveličené. Ale či nové „výdobytky„ techniky zvyšujúce energetickú náročnosť a materiálové plytvanie neprispievajú v konečnom dôsledku k nášmu návratu na stromy? Pravda, ak ešte bude na aké. A ak stromy ešte budú, či na ne vôbec budeme schopní vyliezť? Futurológovia totiž predpokladajú, že v dôsledku technizácie, automatizácie a vysoko rozvinutej dopravy ľuďom postupne zakrpatejú končatiny, až im zostanú len akési kýpte. Máme sa zmeniť na čudné inteligentné holohlavé gule bez chlpov. Ľudstvo by sa malo zamyslieť, ktorá cesta je správna. Chceme skutočne dospieť až do vyššie opísanej podoby? Ak, pravda, medzitým nezdevastujeme životné prostredie do tej miery, že prípadní mimozemskí cestovatelia letiaci okolo našej planéty si budú môcť prečítať vo svojom vesmírnom bedekri: „Zem – bezvýznamná, neobývaná planéta, bez známok života, pozoruhodná predovšetkým archeologickými vykopávkami.„

 

 

 

 

O ženách

vysielané v Sobotníku Slovenského rozhlasu Banská Bystrica

Zavolali mi z bystrického štúdia Slovenského rozhlasu, či by som vraj niečo nepovedal v Sobotníku o ženách. Nuž o ženách? A práve ja? Som síce doktor, ale nie doktor Plzák. Odporúčal som obrátiť sa na pána Lasicu – pravidelného člena, či predsedu porôt súťaží ženskej krásy. Veď, kto by sa mal lepšie vyznať v tých lasičkách, ak nie pán Lasica? Ale možno väčší expert na ženy je pán Viktor Kožený...

Rozhodne má minimálne finančné predpoklady na to, aby ich preštudoval čo najviac. Pretože - nebudeme si nič zakrývať – sú aj ženy ľahké... tak ako je aj atletika ľahká či ťažká... V niektorých disciplínach ľahkej atletiky – napríklad vo vrhu guľou - štartujú ťažké ženy. Naopak ľahké ženy často vykonávajú ťažkú atletiku v posteli.

Slovenské príslovie vraví, že je dosť času oženiť sa dva roky pred smrťou. Nuž iste je to dobrá rada – do ženby sa netreba ponáhľať. Akurát k tejto rade chýba priložený letáčik s návodom na použitie. Veď kto vám s určitosťou povie, že od tohto momentu za dva roky je šlús? Napriek tejto ľudovej múdrosti jestvujú muži, ktorí sa do ženenia priam hrnú.

Pred dvomi mesiacmi som sa vrátil z Kirgizstanu, kde som sa zoznámil s Mirbekom. Mirbek je sunnitský moslim a má štyri manželky. V jeden večer mi ich v reštaurácii West pri fľaši višňovej vodky všetky predstavil a povedal mi nech si vyberiem, ktorú chcem. Bol som celkom pochopiteľne na rozpakoch. Zatiaľ sa mi ešte akosi nikdy nestalo, aby mi niekto ponúkal svoju manželku. Manželky sa len usmievali a zdalo sa, že to pre ne vôbec nie je hlúpa situácia. Najmlašia z nich – dvadsaťpäťročná bola skutočne veľmi pekná. Azda najkrajšia z Kirgiziek, ktoré som stretol. Aj dve ďalšie boli celkom pekné, ak viete hľadať krásu v ázijskom type žien. Boli sympatické, veselé a zábavychtivé. Tá posledná – tá bola asi na prácu. Hoci mi Mirbek hovoril, že si mám vybrať, odporúčal mi práve tú. Muža zo strednej Európy museli na nej upútať v prvom rade najmä štyri zlaté zuby v prednej časti chrupu. V druhom rade už takmer nič. Na hĺbkové skúmanie duše v ten večer nebol čas. Večer sa niesol v znamení ľahkého erotického napätia a bol veľmi príjemný. Ale zverejniť ako sa nakoniec skončil, to pochopiteľne odo mňa nemôžete žiadať. Veď, čo ak bude Sobotník počúvať moja pani manželka. Historku som spomenul nie preto aby som sa pochválil, aký som zcestovaný, alebo nebodaj aký som playboy, ale preto, lebo mnohí manželia sa sťažujú, ako ťažko je vychádzať so ženou. Vlastnou a jedinou! Dokonca sa vraví, že žena je ako košeľa – až keď ju máš na krku, vieš čo je to za číslo. Z Mirbeka vlastniaceho štyri manželky naopak vyžarovala nesmierna pohoda a vyrovnanosť. Hoci bol približne taký starý ako ja, na jeho čele, na rozdiel od môjho, nebola žiadna vráska. Manželstvo so štyrmi ženami mu očividne prospievalo. Ako riešil s manželkami hádky - neviem. To som nezažil. Ale generála de Gaullea, toho rázneho a neohrozeného bojovníka od Verdunu, veliaceho tisíckam francúzskych koloniálnych vojakov, hádky s manželkou vyčerpávali tak, až raz povedal, že jedna hádka s manželkou ho stojí viac energie ako päť tlačových konferencií. Pamätáte si ešte de Gaulla? Jeho čelo bolo pokrčené ako zahodený nevyhrávajúci tiket Športky! Z uvedených príkladov jasne vyplýva, že manželstvo s jedinou ženou má okrem iného nepriaznivý vplyv na pleť u manželov. Muži majú s manželkou len starosti, a tak vráskavejú a predčasne starnú. Už aj z Mirbekovho príkladu vidno, že pestrejšia prítomnosť žien v živote muža má na neho blahodárne, ba priam omladzujúce účinky. Je na čase, aby sa s tým u nás niečo urobilo aj po legislatívnej stránke. A tak ponúkam novému parlamentu, zloženému najmä z mužov, tému, na ktorej by sa azda, ako na jednej z mála, dokázali bez väčších problémov zhodnúť. Tou témou je legislatívne zabezpečenie väčšieho prísunu žien do života mužov.

Na záver môjho príspevku mi nezostáva len dúfať, že Biskupská konferencia Slovenska má dnes nejaké rokovanie a nemá čas počúvať Sobotník. Mrzelo by ma, keby bol Slovenský rozhlas od zajtra s okamžitou platnosťou zrušený.

 

 

Breznianský rýchlik

Železničná stanica v Brezne je obyčajná stanička akých je na Slovensku mnoho. Sivá budova, v omietke ktorej sú ešte zažraté sadze parných rušňov. Staničná reštaurácia s gumenými dolepenými obrusmi a s ponukou jedál neuvedomelo vegetariánskou. V gulášovej polievke ani v rizote by kúsok mäsa nevypátral ani generál Ivor. Trafika, kde najviac na odbyt idú lacné cigarety a miestne denníky s výsledkami okresných futbalových súťaží. Bufet so zamrežovaným oknom. Stanica v Brezne iste pamätá slávnejšie časy. Päť, či šesť koľajníc sa za poslednou výhybkou zjednotí do jednej. Ponad koľajnice vedie železný nadchod pre peších, pretože za koľajnicami, oproti stanici je Mostáreň Brezno – najväčší poskytovateľ práce v regióne. Všetko tu je také ušmudlano útulné, tiché, nenáhlivé, postačujúce pre tunajšiu frekvenciu vlakov.

Ak však prídete na železničnú stanicu v Brezne ráno pred tri štvrte na šesť, vyzerá všetko ináč. Na prvom peróne postávajú hlúčiky cestujúcich. Niektorí postávajú mlčky, niektorí debatujú. Cestujúcich je tu plno, ako keby cez noc niekto pomenil trasovanie železničnej siete ŽSR a cez Brezno by mali zrazu prechádzať všetky tie Panónie, Hungárie, Meridiány, Slovenské a boh vie aké ešte iné strely s večným 120 minútovým meškaním. Čakajúcich cestujúcich je plno a na všetkých vidno cestovnú horúčku. Podchvíľou sa pozerajú na hodinky, nervózne žmolia rukoviatky kabiel a nemoderných ošumelých diplomatiek. Niektorí si v trafike kúpia cigarety, či noviny a rozhovorom o včerajšom futbale si krátia chvíľu.

Keď sa priblíži 5,45 napätie vrcholí. Chlapi prepaľujú pohľadom hodinky. Porovnávajú čas na starom hranatom Elektročase, ktorý hlučno posúva ručičku vpred a úspešne ignoruje éru digitálnych displejov, s vlastnými hodinkami a striedavo vzhliadajú od hodiniek, či sa ešte nič nedeje.

A už je to tu!

Staničný rozhlas síce nič neohlásil, ale v radoch čakajúcich nastal pohyb. Všetci sa poberú jedným smerom. K otvárajúcemu sa bufetovému okienku. Výčapníčka je šikovná, koniec–koncov má každodennú rutinu.

Pivo - borovička, pivo - borovička, pivo – borovička. Ide to rýchlo - breznianský rýchlik. Borovičku chlapi preklopia do seba hneď pri okienku. S fľaškou Urpína poodídu a vypijú ho o niečo pomalšie. Ale nie o veľmi, pretože o šiestej naproti v Mostárni treba cviknúť.

Breznianský rýchlik nikdy nemešká. Cestujúci sú disciplinovaní. Necestujú na čierno, netlačia sa, nenadávajú. Akurát netrpezlivo strkajú hlavu do bufetového okienka. Ale to sa na železnici môže. Hlava sa nesmie len vystrkovať (é pericoloso sporgersi). Vystrkovať hlavu sa neodporúča zo železničného vagóna, ale na Slovensku aj vôbec.        

         

  

 

               Poštový styk                        

Na bratislavskú hlavnú poštu som chodieval so zmiešanými pocitmi. Moje pocity sa väčšinou riadili podľa dôvodu, z ktorého som poštu navštevoval. Pre peniaze som chodil rád, omnoho častejšie som však do nenásytného okienka peniaze musel vkladať. Na hlavnej pošte v ktorýkoľvek denný čas stáli pred okienkami dlhé rady čakajúcich ponáhľajúcich sa, nervóznych, nespokojných a spotených ľudí. Spotených preto, lebo stará poštová budova o slove klimatizácia ani nechyrovala a stojatý vzduch v poštovej hale prehrievali svojim dychom desiatky účastníkov poštového styku. Z pošty som vždy odchádzal v prepotenej košeli a nebolo to spôsobené len výškou sumy, ktorú som musel šekom zaplatiť. Vykonávať poštový styk na bratislavskej hlavnej pošte skrátka nebolo pre väčšinu ľudí nič príjemné. A to aj napriek tomu, že očividne nešlo o nechránený styk – aspoň tak usudzujem podľa unudeného postávajúceho čierneho šerifa postávajúceho v kúte poštovej haly. Navzdory tomu som sa rád a dobrovoľne podujal byť styčným dôstojníkom medzi našou rodinou a bratislavskou hlavnou poštou. Na poštu som chodil ochotne a často, i keď je pravda, že len v lete. Horúco totiž nebolo len náhodným účastníkom poštového styku na bratislavskej hlavnej pošte, ale aj poštárkam za okienkami. Na konci deväťdesiatich rokov sa na bratislavskej hlavnej pošte zoskupil kolektív mladých a obzvlášť vydarených poštárok. Svoj boj s teplom a dusnom riešili tými najkratšími minisukňami a tričkami, či blúzičkami s tými najhlbšími výstrihmi a nevdojak tak vytvárali v starej poštovej budove ešte väčšie dusno. Najmä medzi pánmi pred okienkami. Pri pohľade na mladé vyvinuté a opálené poštárske telá sa vám hneď lepšie odovzdali posledné peniaze za nájomné. Poštový styk som skrátka chodil vykonávať rád.

Už nechodím. Ktosi vydal príkaz a poštárky obliekol do sivobielej rovnošaty s dĺžkou sukní pod kolená a s blúzkou upäto pristrihnutou tesne ku krku. Dusno je na pošte stále, ale už to nie je ono.     

 

 

 

        Jeden deň z denníka dočasného pobytu na Zemi

Moja stará mať, keď Slnko síce svietilo, ale spustil sa pritom svieži dážď, vždy vravela, že Slnko sa umýva. Mimochodom slovné spojenie „dážď sa spustil„ znie i v dnešných časoch uvoľnenej morálky akosi pejoratívne.

Veď s kým už sa len dážď môže spustiť? Už celé veky má len jednu jedinú partnerku, ktorú príležitostne zavlažuje svojou životodarnou vlahou a spôsobuje jej občasné zvlhnutie, po ktorom ona vždy krásne rozkvitne do kvetu. Tou jedinou a nemennou partnerkou je Zem. Tu žiadna promiskuita nehrozí. Je to vzťah až po hrob. Vzácny a obdivuhodný.

Nie ako jedna americká hviezdička, ktorá sa preslávila nadmerným objemom cudzorodých látok vo vlastných prsiach, takže ma vždy prekvapovalo, prečo ako záchranárka (či plavčíčka?), vždy brávala do vody ešte aj to malé nafukovacie čudo. Považoval som to za zbytočné zdržiavanie záchrannej akcie.

Istý mládežnícky časopis, ktorý si zjavne dal za cieľ povznášať a rozširovať intelektuálno svojich čitateľov uviedol na poprednom mieste správu o tom, že Pamela Andersson (lebo o nej je reč) sa rozišla s akýmsi Marcusom, pretože mal malý penis. Redakcii sa tento článok zdal asi pre mládež veľmi poučný, pretože na spodku listu bol popri čísle stránky uvedený malý nápis, ktorý sa dá skandovať: Bravo.

Mimochodom čudujem sa Pamele, že práve ona, si trúfala mať výhrady k telesným proporciám partnera. Sama telesne vylepšená na to akosi nemala morálne právo.

Ale on ten náš svet dnes tak funguje. Tí čo nemajú morálne právo sa k čomukoľvek vyjadrovať, tí sa najviac vyjadrujú. Tí čo majú vychovávať mlaď, aby aspoň vedela rozoznať čo je morálne a zároveň normálne, tí robia pravý opak. Dnes sa spustí ktokoľvek s kýmkoľvek a ešte sa s tým vystatuje na stránkach magazínov.

Moja stará mať vždy vravela, keď Slnko síce svietilo, ale spustil sa pritom svieži dážď, že sa Slnko umýva.

Ako malý chlapec som si naivne predstavoval ako Slnko vystrie ruky a našponovaným uterákom (pravdepodobne azbestovým) si šúcha chrbát. Dnes viem, že je to hlúposť. Napriek tomu túto hlúposť znovu hovorím svojim deťom aj ja, vždy keď Slnko síce svieti, ale spustí sa pritom svieži dážď. Hovorím im to preto, lebo si myslím, že je to menšia hlúposť, ako im hovoriť o dôvode Pamelinho rozchodu s Marcusom.

Dnes viem, že Slnko sa neumýva. Myslím si však, že o dôkladnej hygiene by mala uvažovať Zem. Zem by sa na rozdiel od Slnka dokázala umyť a očistiť od všetkých tých zbytočností, balastov, špín, nemorálností a kto vie čoho ešte. Len by sme jej my ľudia museli podať uterák.

                               

 

       Tak túto si veru nekúpiš!

 

V pondelok 13. augusta 2007 okolo ôsmej večer sa nad Bratislavou rozprestrela dúha. Poviete si: no a čo? Obyčajný oblúk farieb vznikajúci odrazom a lomom slnečných lúčov v kvapkách dažďa... Lenže toto nebola obyčajná dúha - bola to dúha s veľkým D. Samozrejme s veľkým ležatým D, pretože sa klenula od obzoru k obzoru.

Za štyridsaťtri rokov svojho života som videl už nemalé množstvo dúh. Ale žiadna z nich nebola taká intenzívna, plnohodnotná... Kvalitár na výstupe z Božej dielne očividne nespal. Dúhový oblúk bol v celej svojej 180 stupňovej šírke rovnako zreteľný, neprerušovaný. Oči priam boleli od sýtosti farieb. A celé to divadlo na pozadí tmavnúcej oblohy zvláštne osvetľovalo zapadajúce červenavé slnko. Trvalo to len čosi okolo troch minút a bolo to nádherné! Úžasné galapredstavenie bez vstupného.

Fascinovaný som hľadel spoza volantu svojho auta na úkaz a takmer som spôsobil dopravnú nehodu. Netuším koľkí Bratislavčania mali to šťastie a nádheru na oblohe zaregistrovali. A koľkí z nich ju aj naplno prežili a vstrebali. Neviem prečo mi práve v tej chvíli prišli na um mená viacerých našich rýchlozbohatlíkov. Prišlo mi na um, že tú nádheru určite nevidel pán X.X. v Gbeloch, ani pán X.Y. v Košiciach, ani X.Z. v Záhorskej Bystrici, dokonca ani prachatý Bill. G. v USA, či zazobaný sultán v Bahrajne.

Niežeby som chcel dávať týchto pánov dohromady. Ale patria k ľuďom, ktorí si môžu si za svoje peniaze kúpiť akýkoľvek obraz, akúkoľvek vstupenku. Hoci na Pavarottiho, Domingov, či Madonnin exkluzívny galakoncert. Môžu si kúpiť vstupenku kedykoľvek, kamkoľvek a na čokoľvek.

Ale vstupenky na takéto galapredstavenie poskytuje pán Boh. A u neho si vstupenku nekúpia ani za všetky svoje peniaze.

                                                    

 

Spomienka na rok 1968

uverejnené v Rider´s  Digest

Matka mi už od zimy sľubovala prázdninový výlet do Prahy. Bol to neuvážený sľub. S otcom boli tej jari obaja pracovne veľmi vyťažení - pracovali v redakcii Pravdy, otec prednášal na fakulte a angažoval sa v obrodných iniciatívach.

V polovici augusta prišla dlho očakávaná chvíľa a matka začala cez známych v sesterskej pražskej redakcii zháňať ubytovanie. Tešil som sa na výlet ako malý – veď som ním aj bol... Rodičov sa moje nadšenie zmocnilo tiež. V ten večer sa však obaja vrátili z práce akýsi čudní.

„Tak čo? Kedy ideme do Prahy?„ nedočkavo som ich vítal.

„Asi to budeme musieť o pár dní odložiť...„ povedal otec.

„Prečo?„

Vysvetlenie som nedostal. Až keď som išiel spať, cez stenu som počul ich rozhovor. Nerozumel som mu. Jednak kvôli stene a tiež preto, že ani rodičia presne nevedeli, prečo vlastne výlet odložili. Pochopil som len, že ich z Prahy ktosi varoval – vraj je napätá situácia, nikto nevie ako sa vyvinie, možné je všetko... Nerozumel som tomu a tak som radšej zaspal.

Ráno mi matka navrhla, že kúpi aspoň lístky do cirkusu. Zdalo sa mi to ako celkom príjemná kompenzácia výletu.

Cirkus hosťujúci v Bratislave bol sovietsky a dobrý. Sovieti ich vždy mali na úrovni. Najviac sa mi páčilo, keď z kanóna vystrelili človeka vysoko až do kopule cirkusového šapito.

Z predstavenia sme sa vracali ľudoprázdnymi ulicami 20. augusta tesne pred polnocou.

Ráno ma zobudil vzrušený hovor prichádzajúci z obývačky. Prekvapilo ma, že počujem aj susedkin hlas.

„Čo u nás tak skoro ráno môže chcieť?„ hútal som. Z obývačky doliehali slová: okupácia, Rusi, katastrofa... Vtom som si uvedomil, že nezvyčajný ruch prichádza aj z ulice. Postavil som sa na posteli a pozrel z okna. Na ulici, kam som dovidel, stáli vojenské nákladiaky, s pripnutými poľnými kuchyňami.

„Čo sa deje?„ vošiel som do obývačky.

„Okupácia!„

Chápal som význam toho slova, vďaka angažovaným rodičom som vedel o nádejnom obrodnom procese i o nevôli, ktorý vyvolával v Sovietskom zväze. Napriek tomu som vojsko na našej ulici vnímal akosi v duchu včerajšej návštevy cirkusu – je to len zábavné predstavenie, na konci ktorého aktéri zbalia stan a odídu. Nijako ma nevzrušili ani záhadné telefonáty, ktoré otec viedol s neznámymi ľuďmi.

„Budú zatýkať, mali by ste so synom odísť z mesta... ja tu zostanem a uvidíme...„ vravel tatko a vôbec sa pritom netváril ako hrdina.

Napokon sme zostali. Ešte v to ráno ma rodičia zobrali do redakcie, kde to už horúčkovito vrelo. Pripravovalo sa mimoriadne vydanie novín. Veľmi som chcel pomôcť. Rodičia ma teda zaviedli k rotačke. Priamo zo stroja som odchytával ešte teplé výtlačky a vyrazil som s nimi pred budovu Pravdy na Štúrovej ulici.

Priam mi ich trhali z rúk. O chvíľu som sa musel vrátiť po ďalšie. S novou nádielkou som vykročil smerom k univerzite. Rozhorčení ľudia boli voči vojakom priateľskí. Chápali, že tí obyčajní za nič nemôžu.

Zrazu ma prekvapil blízky rapotavý zvuk. Zbystril som pozornosť tak, ako ostatní. Rapotanie sa zopakovalo. Prichádzalo od univerzity. Do toho zaznelo zopár samostatných tresknutí. Dav sa dal do pohybu. Utekajúci ľudia boli zdesení:

„Strieľajú! Svine!„

Pridal som sa k nim a vbehol som do budovy redakcie. Ešte aj teraz som to však bral ako zábavu - pokračovanie delostreleckého čísla z včerajšieho cirkusu. Vbehol som k mame do kancelárie práve keď z rádia patetický hlas oznamoval:

Ruskí okupanti pred Univerzitou Komenského zastrelili 15 ročnú Danku Košanovú.

Konečne som aj ja malý chlapec pochopil. Zábava skončila! 

 

 

Úvodník

uverejnené v Enviromagazíne

Opäť raz oslavujeme (aspoň tí, ktorí tušia, že Deň životného prostredia vôbec jestvuje). Tento sviatok slávime v časoch, keď sa technický pokrok(???) dostal už do takého štádia, že súčasťou komercionalizácie sa stali aj lety do vesmíru. Prvý vesmírny turista Tito zaplatil za svoj zájazd za hranice všedných dní sumu, ktorú by ktorýkoľvek z čitateľov tohto časopisu vedel určite použiť rozumnejšie a nemyslel by pritom len na svoje osobné blaho. Úžasne rýchle technické napredovanie so sebou prináša nielen skutočnú pomoc ľudstvu, ale ako balast aj rozvíjanie ľudských rozmarov, pohodlnosti, pseudozábavy, nezáujmu o veci verejné... Ako nepopierateľnú záťaž so sebou prináša aj znečisťovanie životného prostredia a neúmerné čerpanie neobnoviteľných prírodných zdrojov.

Anglický básnik Heathcote Williams vo svojej básni Národ veľrýb ospevuje tieto veľké cicavce ohrozené vyhubením ako „národ„, ktorý žije tak, že si nevyčerpáva zdroje potravy, navzájom sa neničí, je schopný navzájom sa dorozumievať a porozumieť si, nevymeniť nevinnosť za bohatstvo... V jednej strofe Williams hovorí:

 

„Z vesmíru je naša planéta modrá.

Z vesmíru nie je táto planéta teritóriom ľudí, ale veľrýb.„

 

Nuž áno, mnohí z kozmonautov i astronautov po návrate z vesmíru popisovali našu Zem ako modrú a pokojnú guličku, ktorá ich v tmavých hlbinách rozsiahleho a tajomného vesmíru prekvapila a upútala svojou zjavnou krehkosťou a zraniteľnosťou. Zem však žiaľ nie je teritóriom veľrýb, ale vďaka neprislúchajúcemu antropocentrizmu teritóriom ľudí, ktorí ani zďaleka neoplývajú vlastnosťami, ktoré opisoval Williams vo svojej básni. Ľudí, pre ktorých sa v časoch postupujúcej neúmernej ekonomickej liberalizácie a nie vždy domyslenej globalizácie stáva synonymom úspechu bohatstvo. Bohatstvo za každú cenu. Bohatstvo i za cenu chudoby drvivej väčšiny spoluobyvateľov Zeme, bohatstvo i za cenu degradácie životného prostredia a drancovania zdrojov. Tieto témy sa týkajú i nášho Slovenska – aj my máme svojich drancovačov, novozbohatlíkov, antiekologických lobbistov za cudzie záujmy, chamtivých politikov a ďalších ako sa teraz zvykne módne hovoriť „celebrít„, či tzv. „osobností„, z ktorých mnohí podľahli pokušeniu a vábeniu takých dočasných hodnôt ako je bohatstvo a pochybná masmediálna (často až komediálna) publicita a rezignovali na hodnoty trvalé a morálne.

Preto sa nazdávam, že environmentalisti by napriek všetkým výhradám mali podporiť rozvoj vesmírnej turistiky. Veď zaplatiť podobný zájazd si vždy budú môcť len tí, čo na to majú. A vzhľadom na exkluzivitu destinácie mať na to budú len tí, ktorí skutočne hýbu týmto svetom. V neopakovateľných podmienkach vesmírneho letu sa azda pri pohľade na modrú a krehkú planétu rozsvieti v hlavách mnohých vycestovavších prominentov a na Zem by sa vrátia obrodení a s predsavzatím začať sa k našej planéte a k jej prostrediu správať inak.

No a niektorým, ktorí by nič nepochopili by sa návratový modul mohol pokojne aj pokaziť.

 

 

 

O Národnom divadle

Uverejnené v Literárnom týždenníku

Novostavba SND sa stavia od apríla 1986 už osemnásť rokov. Jedným z hlavných protidivadelných argumentov je, že sa vraj stavia nehanebne dlho. Nuž stavia sa dlho, ale pražské Národné divadlo stavali 16 rokov a definitívne sa začalo hrať (po požiari) práve po osemnástich rokoch stavania.

Operu v Sydney stavali takmer 15 rokov. Jej výstavba sa tiež potýkala s množstvom i politicky motivovaných prekážok, aby nakoniec budova vstúpila do podvedomia celého sveta a stala sa symbolom Sydney i celej Austrálie.

Iste by sa dali uviesť i ďalšie príklady dlhotrvajúcich (a predsa dokončených) stavieb divadiel.

Ale jestvujú i rýchlo postavené národné divadlá. Je iste symptomatické, že za kratučké 2 roky (2000 – 2002) dokázali Národné divadlo postaviť Maďari. Veď so svojou národnou hrdosťou a povedomím sa nachádzajú bezkonkurenčne na špičke Európy a Slováci sa potácajú kdesi na dne. Zlé jazyky o Nemzeti Színház tvrdia, že je to síce národné, ale nie divadlo – v sále je biedna akustika, z časti hľadiska nevidno na pódium, divadlo je postavené v okrajovej štvrti tesne vedľa železničných koľají... Nie celkom vydarené Národné divadlo stálo Maďarov 88 mld. forintov, čo prepočítané na koruny predstavuje cca 14,87 mld. Sk. Na stavbu novej budovy SND sa doteraz vynaložilo 3,4 mld. korún a na jej dostavbu je treba ešte 800 miliónov. Čiže náklady, vrátane úplného dokončenia novostavby SND predstavujú len tretinu nákladov na maďarské Národné divadlo! Napriek tomu sa peniaze na Slovensku akosi nemôžu či nechcú nájsť. Budapeštiansky Nemzeti Színház potrebuje na ročnú prevádzku 2,3 mld. Ft. V prípade dokončenia novostavby SND by sa náklady na prevádzku slovenských divadiel zvýšili o 400 mil. Sk ročne. Prevádzkové náklady maďarského a slovenského Národného divadla sú teda porovnateľné. Celkovo je však nová budova SND ekonomicky výhodnejšia – lacnejšia o 10,5 mld. Sk!

Slováci svoje Národné divadlo nemajú. To čo sa vydáva, ba označuje za Historickú budovu SND je bývalé mestské divadlo postavené v roku 1886 pre potreby maďarských a nemeckých súborov. Predtým na tomto mieste stálo mestské divadlo, ktoré dal v roku 1776 postaviť gróf Juraj Csaky.

Do oválnych otvorov na priečelí tejto, vraj historickej, budovy SND sa nedávno vrátili 70 rokov absentujúce busty slávnych dramatikov a hudobných skladateľov. Pôvodné obsadenie: Goethe, Vörösmarty, Katona, Liszt, Shakespeare bolo ľahko pozmenené. Jeden maďarský autor ubudol (nahradili ho Mozartom), druhý zostal. Pre slovenského autora, hoci Palárika, sa miesto nenašlo. A vraj Slovenské národné divadlo...

Časť činohry Slovenského národného divadla (DPOH) sídli v peňažnom ústave - v budove Národnej banky Slovenska postavenej v rokoch 1943 – 47, druhá časť (Malá scéna) vo viacúčelovej budove postavenej v rokoch 1954 – 56. Obe scény sú v tých budovách, len akýmisi viac-menej pridruženými výrobami, ak to možno takto vulgárne označiť. Slováci teda Národné divadlo nemajú.

Nespochybňujem právo ministra financií navrhnúť predaj novostavby SND. Zvlášť ak ho naozaj motivoval zúfalý stav štátnej pokladnice. Ide o to, či je skutočne taký zúfalý... Ak máme 320 mil. Sk na Národné tenisové centrum, 142 mil. Sk na modernizáciu štyroch vrtuľníkov na plnenie úloh akejsi nedoriešenej spoločnej obrannej politiky EÚ, ak vieme dať desiatky miliónov na Maďarskú univerzitu, ak tí istí štátni úradníci, ktorí sa podieľali na drancovaní nášho zdravotníctva, teraz zakladajú akciovú spoločnosť Veriteľ, ktorá má unfair spôsobom oddĺžovať zdravotníctvo, popri čom sa práve títo úradníci nepochybne nabalia, tak potom ešte štátna kasa na tom asi nie je až tak zle... To len vláda má pomýlené priority. Minister Mikloš mal právo navrhnúť predaj Národného divadla, ale takýto návrh vo vláde, ktorá si hovorí slovenská, nemal prejsť! Veď sme už popredali takmer všetko a jediné čo tu zostalo slovenské, je kultúra tohoto národa. Kultúra, ako výrazné špecifikum, ktoré ešte ako jedno z mála špecifík môže napomôcť tento národ identifikovať sa v Európe, ktoré môže byť prínosom do rozmanitosti Európy. Pretože každá globalizačná a integrujúca unifikácia (a najmä tá kultúrna) je zhubná a vo svojej antidiverzite je aj proti prírode.

Kultúra však potrebuje aj materiálno technické zabezpečenie. A zvlášť kultúra takého malého a ľahko vo vlnách integračno-globalizačných riedidiel rozpustiteľného národa.  

Dnes, keď sme v podstate len krôčik od dokončenia reprezentatívneho divadelného stánku – vláda si dovolí uvažovať o predaji! Vraj divadelných kresiel máme dosť. Vraj prevádzka nového SND bude drahá.

V hlavnom meste Česka pôsobí 93 divadiel a divadelných spolkov. Jedno divadlo pripadá na 12 690 obyvateľov Prahy, resp. na 110 667 českých obyvateľov. V hlavnom meste Maďarska pôsobí 60 divadiel. Jedno divadlo pripadá na 35 000 obyvateľov Budapešti, resp. ma 168 250 obyvateľov Maďarska. Podľa webovej stránky Ministerstva kultúry SR pôsobí v Bratislave 18 divadiel a divadelných súborov. Priznám sa, že o minimálne štyroch z nich som nikdy v živote nepočul a to sa neskromne nazdávam, že nie som nekultúrny človek. Na každé z týchto osemnástich divadiel pripadá 24 905 Bratislavčanov a 298 833 obyvateľov Slovenska!

Nazdávam sa, že argument o dostatočnom počte stoličiek po skonfrontovaní s údajmi z okolitých porovnateľných krajín, ani trochu neobstojí.

Každý národ, resp. štát si udržiava určitý počet reprezentatívnych budov, ktoré sú zároveň symbolmi štátnosti. Národné divadlo určite medzi takéto budovy patrí. V rozhodovaní o ich udržiavaní iste nerozhodujú také kritériá ako nákladnosť prevádzky – i keď netvrdím, že sú zanedbateľné. To by mohutnú škrupinovú budovu sydneyskej opery museli už dávno zrušiť, lebo jej presklenné oblúky sú dozaista zle a nákladne umývateľné a iste aj ťažko vykúriteľné - veď aj v Austrálii sa sem-tam vyskytne teplota tesne pod bodom mrazu.

Slovensko - štát s krátkou, desaťročnou históriou, ktorého všetci obyvatelia sa ešte ani nestihli stotožniť s jeho štátnymi symbolmi, uvažuje o predaji jedného z neuskutočnených symbolov. Táto skutočnosť nie je až taká hrozná. Veď vo vládach ktorejkoľvek krajiny sa z času na čas zíde nepriaznivosťou osudu i cielenými manipuláciami zostavené spoločenstvo ľudí, ktoré myslí viac na vlastné vrecko ako na potreby občanov. Spoločenstvo, ktoré je neskôr dokonca súdené rôznymi typmi súdov - až po medzinárodný súdny vojenský tribunál. Hrozné teda nie je to, že slovenská vláda takto rozhodla.

Hrozné je to, že na Slovensku sa málokto neozve. Okrem riaditeľa SND, ktorý to má akosi v náplni práce (správne by mal odstúpiť spolu s ministrom kultúry) sa až s veľkým oneskorením ozvalo zopár umelcov zo SND. Iní členovia SND, ktorí sa každý týždeň spokojne pelešia v pochybných zábavných reláciách komerčnej televízie, kde statočne obhajujú kroky tejto vlády, nepochopiteľne mlčia. Herci, ktorí aktivitami svojej iniciatívy Zachráňme kultúru pomohli súčasnej vládnej garnitúre vystúpať k moci a k vládnym predajným pultom - mlčia.

Najhoršie však je, že sa neozýva národ, pre ktorý divadlo má stáť. Je priam absurdné (a možné len na Slovensku), že bulvárny denník v týždni, v ktorom vláda oznámila svoje rozhodnutie predať Národné divadlo, uverejní rozhovor so štyrmi, vraj najzazobanejšími slovenskými herečkami na tému: na čo najradšej utrácate svoje bohatstvo? A ani jedna z tých herečiek slovkom nespomenula nedostatok peňazí na dostavbu SND, nehovoriac o tom, že by zo svojho bohatstva prispela a išla tak príkladom ostatným.

Najnovší vývoj udalostí dáva istý optimizmus. Uznesenie parlamentného výboru pre kultúru a médiá predaj divadla prinajmenej na istý čas pozastavil. Tento čas sa má využiť na hľadanie súkromného investora dostavby SND. Také hľadanie nebude ľahké... Čo odvtedy? Nájdu sa v budúcoročnom rozpočte aspoň peniaze na zakonzervovanie divadla? A ak sa aj nájde súkromný investor a divadlo sa dobuduje s pomocou jeho peňazí, bude to ešte Národné divadlo? Veď investor bude chcieť zo svojej investície profitovať! Výnosy z divadelnej činnosti skutočne asi náklady nepokryjú. Bude investor naplnenie svojho podnikateľského zámeru riešiť tým, že vedľa pokladnice divadla vybuduje ziskový sexshop, vedľa šatne predajňu videokaziet s americkými filmovými krvákmi a pri divadelnom bufete herňu s automatmi? Nebude súkromný investor zasahovať do repertoáru divadla s cieľom hrať možno populárne, ale nie hodnotné diela a žánre? Bude to ešte Národné divadlo?

Uznesenie parlamentného výboru pre kultúru a médiá je síce vítané, ale pravdu povediac nič nerieši!