Aktaš

Potulky Pamír-alajom

Cieľom našej výpravy bol Pamír, presnejšie Alajský chrbát kde dominujú vrcholy Aktaš (4937 m), Bursun (4650 m) a (Šait 4730 m). Z druhého najväčšieho kirgizského mesta ležiaceho na juhu krajinu vo Ferganskej doline sme sa rozbitými cestami plnými výmoľov, popadaných kameňov a len so stopovým obsahom asfaltu prepravili na hranicu uzbeckej enklávy Šachimardan. Cez ňu treba prejsť, aby ste sa dostali do horolezeckého tábora Dugoba. Víza potrebné na vstup do enklávy sme nemali – sú drahé a treba ich vybavovať mesiace vopred. Verili sme, že to nejako pôjde aj bez nich. A ak by nešlo, tak údajne jestvuje cesta, ktorou sa enkláva dá obísť. Vodič mikrobusu prenajatého z outdoorovej agentúry, ktorý nás priviezol z Oša však o nijakej obchádzke nevedel. A čo bolo horšie, aj miestni obyvatelia nám dávali len rozpačité odpovede – buď cestu nepoznali, alebo len nejasne tušili, kade by mohla viesť. Za týchto okolností náš vodič nejavil veľa ochoty vydať sa s novým mercedesom na neznámu cestu.

V takmer 40 stupňovej horúčave sme sa hodinu piekli v aute na uzbeckej hranici, kým sme definitívne pochopili, že zostane pre nás uzavretá. Vojaci nám však odporučili, aby sme sa vrátili do mestečka pred hranicou. Ich kolegovia z miestnej posádky nám vraj iste nejako pomôžu. Vrátili sme sa teda späť, aby sme sa po ďalšej hodine čakania dozvedeli, že sa máme presunúť do mesta Ajdarken. V tamojších kasárňach o nás už budú vedieť a pridelia nám niekoho, kto nás bude sprevádzať po ceste obchádzajúcej uzbeckú enklávu.

Cesta do 60 km vzdialeného Ajdarkenu po rozbitých cestách trvala takmer dve hodiny. Dorazili sme okolo deviatej večer. Na bráne miestnych kasární sa na nás pozerali nedôverčivo, potom však vyšiel na ulicu štyridsiatnik oblečený v šuštiakovej bunde klubu NHL Buffalo Sabres. Vysvitlo, že má hodnosť plukovníka.  Súhlasil s tým, že nám ukáže cestu, sadol si k šoférovi a auto zamierilo do búrkovej čierňavy za mestom. Hodný kus cesty sme sa vracali tam, odkiaľ sme práve prišli, ale po hodine sme odbočili doprava na poľnú cestu vedúcu na planinu. To už začínalo liať ako z krhly a cestu nám osvetľovali len občasné blesky. Plukovník sedel vedľa vodiča a uprene hľadel do tmy, v ktorej sa mihali reflektorom osvetľované kvapky hustého dažďa. Nášmu šoférovi sa očividne nepáčilo, kam ideme. Neveril, že cesta niekam vedie. Plukovník ho však sebavedomo navigoval nočnou tmou až do chvíle, keď stratil cestu. Začal niekam telefonovať a po chvíli sme sa pohli ďalej. Blatistá cesta bola stále klzkejšia. Dvakrát sme sa pri stúpaní do svahu zošmykli z cesty a príjemný pocit to veru nebol. Okolo polnoci si mikrobus definitívne nedokázal poradiť s miernym stúpaním, zošmykol sa a motor zdochol. Šofér nám oznámil, že ďalej nejde.

Čo teraz? Vrátiť sa do Ajdarkanu? Postaviť v búrke stany na mieste, ktoré nebolo práve najvhodnejšie na bivak? Rozhodli sme sa pre druhú možnosť. Bleskový výsadok z mikrobusu bol motivovaný hustým dažďom. Stany zakrátko stáli a plukovník na nás z odchádzajúceho auta stihol ešte zakričať, že ráno máme pokračovať po ceste až kým nedorazíme do osady s vojenskou stanicou. Tam vraj o nás budú vedieť a pridelia nám dvoch samopalníkov a nákladiak, ktorým sa odvezieme ďalej.

Z nákladiaka na druhý deň nebolo nič, ale samopalníkov sme dostali. Nastal azda najstrastiplnejší deň celého nášho pobytu v Kirgizstane. V neskutočnej horúčave, s dvadsaťpäť kilovými batohmi na chrbtoch sme sa presunuli k ďalšej vojenskej stanici, kde pôvodných samopalníkov vymenili dvaja čerství. Odtiaľto však už skončila akákoľvek zmysluplná cesta. To, čo mladí ozbrojenci v maskáčoch nazývali cestou, bol len slabo rozpoznateľný chodník, ktorý vyšliapal pasúci sa dobytok. Nejasne sa predieral pomedzi stromy a kríky rozličných druhov. Všetky sa vyznačovali tým, že mali ostré tŕne zadrapujúce sa do všetkého. Karimatky upevnené na povrchu batohov boli po chvíli rozkmásané. Ruky a nohy sme mali doškriabané tak, že v jednom momente som mal celú ruku zaliatu krvou. Na rany sadali drzé muchy a nedali sa odohnať. Libor začal zaostávať, našťastie jeden z vojakov kdesi ukoristil osla, Liborov batoh naň priviazal a nebohé zviera sa stalo súčasťou našej výpravy. Rozmýšľali sme, či je nám spoločnosť samopalníkov na prospech alebo môžeme mať kvôli nim problémy. Hranice uzbeckej enklávy, ktoré v 90. rokoch zamínovali totiž nie sú presne dané a ak náhodou vstúpime na cudzie územie a v našej výprave budú dvaja ľudia vyzbrojení automatickými zbraňami, obávali sme sa reakcie popudlivých Uzbekov. Veď sú to len dva roky, čo sa tu udiali krvavé etnické nepokoje so stovkami mŕtvych, keď o zásahu vtedy uvažovalo OSN, USA aj Ruská federácia. Jediným potešením počas tejto strastiplnej cesty sa stali plody marhule prevísajúce cez oplotenie pastviny. Podľa pohraničníkov síce marhuľa rástla na uzbeckom území, ale naša legislatíva predsa vraví, že úroda prevísajúca k susedom je susedova!

Po strastiplnom dni, sme v podvečer dorazili k vojenskej stanici nachádzajúcej sa na opačnej strane uzbeckej enklávy Šachimardan – teda došli sme na miesto, ktoré (keby nás Uzbeci pustili) sme mohli dosiahnuť autom bez námahy za 40 minút. Lukáš dokrivkal s kŕčom v kolene a jeden zo sprevádzajúcich samopalníkov skolaboval. Usmievajúci sa kirgizskí obrancovia vlasti nám ponúkli, že krívajúceho Lukáša a naše batohy vyvezú do horolezeckého tábora Dugoba gazíkom. Neboli sme proti. Mali sme toho na dnes dosť. Navyše sa opäť schyľovalo k búrke. Do tábora viedlo päť kilometrov stúpajúcej kamenistej cesty. Vojensky gazík vrchovato naložený batohmi vyrazil a my sme sa pohli pomaly za ním. Posádka auta nám z náprotivného svahu radostne mávala, ale jej radosť netrvala dlho. S motorom sa čosi stalo a džíp zostal stáť. Boli sme už dávno v tábore, keď za nami dorazil aj gazík. Vojakom sa totiž pokazil ešte päťkrát. Horolezecký tábor, tzv. alpláger Duboga tvorí zopár spustnutých chát, drevená budova patriaca organizácii na ochranu prírody a táborisko, ktoré na malej plošinke poskytuje vlastné táborenie alebo prenájom veľkých tunelových stanov.  Vzhľadom na nízku cenu, únavu a na začínajúci dážď sme uvítali, že nemusíme stavať vlastné stany. V tábore sa dá osprchovať pod cícerkom ľadovej vody (ak na to máte morál) a jeho správca dokonca odkiaľsi vykúzlil aj pár fliaš piva.

Na druhý deň pred odchodom na ďalšiu etapu zanechávame v alplageri časť potravín – najmä chlebovinu zvanú lepjoška, ktorá predčasne získala tvrdosť základového betónu. Našla však uplatnenie- správca alplageru choval v tábore králiky.

Kráčajúc celý deň pozdĺž riečky Dugoba dorazili sme popoludní k sútoku s riekou Uluu-ter, kde sme našli tábor, ktorému dominoval veľký spoločenský stan s ruskou zástavou. Patril pravdepodobne nejakému horolezeckému kurzu, pretože dvojice navracajúce sa z hôr vítala kompletne nastúpená osádka stanov (s typickými molitanovými podsedákmi pod zadkami) a vítali ich trojitým hlasným: „Urááá!“ A ráno okolo spiaceho tábora krúžil pravoslávny pop s dymiacou kadidelnicou a vysväcoval ho.

Ďalší deň odbočujeme doľava a pokračujeme dolinou pod sedlo Aktaš v Kolektorskom hrebeni. Kúsok za táborom sa nachádza trochu strmší zráz klesajúci k toku ľadovcovej riečky Aktaš, ale zostup je zabezpečený natiahnutým oceľovým drôtom. V nekonečne dlhej doline sme sa roztratili a k úpätiu ľadovca vedúcemu do sedla Aktaš dochádzame postupne. Čakáme sa, aby sme sa mohli naviazať na lano. Svah nie je príliš strmý, ale tmavo sfarbené priečne línie naznačujú trhliny. Opäť sa schyľuje k dažďu. Pamír-alaj má povesť horstva so stabilným kontinentálnym podnebím s minimom zrážok. Ide o krajinu s charakterom horských púští a polopúští. Nás akoby horstvo chcelo presvedčiť, že všetko je inak – pršalo každý deň a nezriedka hrmela nad nami aj búrka.

Po prekonaní sedla staviame na úzkej ľadovcovej moréne stany, varíme a ideme skoro spať, veď o šiestej vyrážame na Aktaš vysoký 4937 metrov.

Ráno nás privítalo pekným počasím. O to ľahšie sa vstáva. Opäť stúpame suťoviskom do sedla, z ktorého sme sa včera spustili na morénu a tam odbočujeme doľava. Cez niekoľko skalných hrebienkov s ľahkým skalným lezením sa dostávame k prvým snehovým poliam. Vystupujeme východným hrebeňom, ktorý sa podľa ruskej klasifikácie označuje stupňom 2B.

Pod vrcholovým sedlom traverzujeme do mohutného centrálneho žľabu, ktorý spadá do hĺbky až na ľadovec Dugoba. Žľabom pokrytým miestami tvrdým vodným ľadom, na ktorom stojíme len na predných hrotoch, vystúpame do vrcholového sedielka vo výške cca 4 800 metrov. Rýchle nabratie výšky nám trochu zamotalo hlavy. Krátka prestávka s občerstvením neuškodí. Potom už len naviazať sa na lano a po čosi vyše sto výškových metroch ľahkého skalného lezenia je tu vrchol. Z vrcholu je skvelý výhľad na skrútený ľadovec Dugoba a na dominantný Pik Uzbekistan 5232 m n. m.

Nasleduje zostup centrálnym žľabom až na ľadovec Dugoba. Na hory opäť sadajú ťažké oblaky a do tábora sa už vraciame za stáleho dažďa striedajúceho sa so snežením. Hoci pôvodný plán predpokladal, že ešte v ten deň zostúpime k sútoku ľadovcovej riečky vytekajúcej z ľadovca Dugoba s riečkou Arča-kanyš, nepriaznivé počasie a únava zapríčinili, že sme zostali spať na moréne vo výške cca 4200 metrov aj ďalšiu noc. Ranný pohľad zo stanu na impozantný Pik Uzbekistan však stál za to. Keď sme sa do sýtosti nakochali, balíme stany a zostupujeme k rieke Arča-kanyš. K jej brehu prichádzame až okolo poludnia. Tok je o tomto čase už poriadne mocný. Netrúfame si ho prebrodiť. Usmialo sa však na nás šťastie. Za celý čas nášho pochodovania Pamír-alajom stretáme prvého domorodca. Je to pastier na koni kontrolujúci stáda roztrúsené po úbočiach hôr. Po chvíľke presviedčania je ochotný previesť nás na druhý breh na chrbte svojho koňa. Až pri prekonávaní rieky zisťujeme, aká je hlboká a prudká. Ani zvieraťu sa do nej príliš nechce. Úbohé zviera sa po tretej prevezenej osobe zaseklo uprostred rieky a odmietlo sa pohnúť akýmkoľvek smerom. Viac ochoty spolupracovať mu dodalo až zopár ráznych švihnutí bičom, ktoré by sa ochranárom zvierat asi veľmi nepáčili. Po prekonaní rieky sme sa vydali hľadať vhodné táborisko stúpajúc k Jegorovovmu ľadovcu a k sedlu Kara kazyk smerujúcemu do rovnomennej doliny. Zrýchlenú výstavbu stanov opäť zapríčinil výdatný dážď.

Na druhý deň väčšia časť výpravy pokračuje výstupom na Jegorovov ľadovec a menšia časť sa rozhoduje zostúpiť do dediny Maydan. Chýbajú nám síce podrobné mapové podklady, ale podľa tých, ktorí mali mapy naštudované, ak by sme si udržali tempo, večer by sme mohli byť v Maydane. Veď aj pastier, ktorý nám pomáhal s brodením údajne tvrdil, že do najbližšej dediny je to len päť hodín jazdy na koni. Teraz, s odstupom času však už viem, že pastierove slová sme si museli zle preložiť – v žiadnom prípade nemohol hovoriť o piatich hodinách jazdy. Skôr sa mi zdá, že reálnejších by bolo päť dní! Schádzali sme totiž popri rieke Arča-kanyš celý deň a hoci sme mali veľmi slušné tempo, po Maydane ani stopy. Naopak, dostali sme sa do nádherného, ale dlhého kaňonovitého úseku rieky a hoci sme za každou jeho zákrutou túžobne očakávali stopy civilizácie, čakal nás tam vždy len ďalší ohyb kaňonu. Keď sa začalo stmievať, rozhodli sme sa postaviť stan na malej čistinke s nádherným výhľadom do hlbín tiesňavy. Neľutovali sme, že sme opustili ostatných. Dolina Arča-kanyš je jedna z najkrajších, aké som kedy videl. Ráz prírody sa tu prekvapujúco a nečakane strieda - hlboké kaňony so strmými stenami, desiatky mohutných vodopádov, na sútoku s riekou Surma-taš je čosi ako vnútrozemská delta uprostred hôr, bludné kamene ozrutných rozmerov, úchvatný Pik Leningradec (4980 m), provizórne, nebezpečne vyzerajúce mosty z kmeňov stromov zviazané drôtom a pokryté kameňmi, nespočetné množstvo svišťov, nad hlavou tiché plachtenie supov bielohlavých s obrovským 2,5 metrovým rozpätím krídel, stredoázijské kozorožce. Chýbal už len snežný tiger... A k tomu všetkému nejestvujúci chodník, takže len intuitívne kráčate raz na jednom, potom na druhom brehu rieky a často sa musíte vracať späť, lebo váš zostup je riadený metódou pokusu a omylu.

Ani druhý deň sme do žiadnej dediny neprišli, hoci chodník sa už začal črtať, ba sa aj rozšíril. Zjavilo sa zopár rozborených starých kamenných budov - bývalých baníckych obydlí. Sem sa už kedysi v minulosti mohol dostať povoz či auto. My sme však stále nestretli ani živáčka. Potešila nás len stopa po motorke. Až na konci dňa sme naďabili na pastiersku rodinu, ktorá autom práve dorazila do hôr, aby skontrolovala svoje stáda a usporiadali tu malý rodinný piknik. S prekvapením sme sa dozvedeli, že do Maydanu je to ešte ďalších 40 kilometrov. Nečudo, že sme ich začali intenzívne presviedčať (i za pomoci tvrdej valuty), aby nás do Maydanu odviezli. Neboli veľmi ochotní, najmä starej pani tešiacej sa na piknik sa neplánovaná cesta nepáčila, ale nakoniec sa dali obmäkčiť. Bez auta, či koňa by sme mali dosť veľký problém – minimálne s pitnou vodou, pretože cesta sa zarezávala stále vyššie do vyprahnutých hôr a rieka naopak stále nižšie. Získať z nej vodu, by predstavovalo poldenný výlet, pričom pri návrate v strmom stúpaní by ste väčšinu vody aj tak od smädu vypili.

Naložili sme sa teda do auta a po krivolakej, nie veľmi bezpečnej ceste sa vydali smerom do civilizácie. Ďalšieho človeka – jazdca na koni - sme stretli až tesne pred Maydanom. Nevyhli sme sa ani nevyhnutnej vojenskej hliadke. Mladý vojačik dlho špekuloval čo s nami, pretože sme nemali so sebou povolenie na vstup do oblasti, ale pastieri sa za nás zaručili. Keď sme dorazili do Maydanu, už sa stmievalo. Boli sme radi, že sme prišli do civilizácie, ale zároveň sme zistili, že ide o dieru, odkiaľ nás nijaký autobus, či maršrutka ďalej nedopraví a ani nocľah tu nenájdeme. Preto nám nezostalo iné, ako presvedčiť našich motorizovaných pastierov, aby nás odviezli až do mesta Kyzyl-kia. Až po prísľube ďalšieho bakšiša boli ochotní rezignovať na plánovaný rodinný piknik a odviezť nás. Keďže v Kirgizstane každého človeka s európsky rezanými črtami tváre považujú za „amerikánca“, to bol asi dôvod, prečo nás zaviezli priamo pred najlepší (i keď v dezolátnom stave) hotel v meste. Cena za nocľah v jednoposteľovej izbe 500 somov bola prijateľná a vidina teplej sprchy bola lákavá.

Spojenie s ostatnými sme nemali, pretože v horách chýbal mobilný signál. Až keď sme sa opäť všetci zišli, dozvedeli sme sa, že deň po nás sa odpojila od výpravy ďalšia skupina a menej strastiplnou a omnoho kratšou cestou zostúpila dolinou Kok-su až do mestečka Daraut Kurgan, kde ju miestne bezpečnostné sily okamžite zadržali. Neďaleko mesta sa totiž nachádzajú zlaté bane a členov našej výpravy považovali za špiónov. Všetko sa vyjasnilo, až keď na druhý deň vedúci výpravy predložil bumažku s menovitým zoznamom účastníkov a s povolením vstupu do oblasti.

Veľkolepá pamiro-alajská horská oblasť zaručuje, že sa ak si potrebujete oddýchnuť od ľudí, tu sa vám to podarí dokonale. Bedekre píšu, že tu zaručene nájdete aj stabilné počasie s minimom zrážok... z tohto pohľadu považujte preto tento môj report za výnimku potvrdzujúcu pravidlo.

Pamír-alaj info:

Do Kirgizstanu sa lieta z Prahy cez Moskvu alebo Istanbul. Východiskové mesto pre Pamír-alaj, ale aj pre Pik Lenina je Oš vo Ferganskej doline. Z hlavného mesta Kirgizstanu sa dá do Oša letieť miestnymi aerolinkami (necelá hodina), alebo cestovať autom (12 – 15 hodín). V krátkom čase by mala byť spustená priama letecká linka Istanbul-Oš.

Východiskom priamo v horách je horolezecký tábor Dugoba (cca 2800 m n. m.) - pozor na komplikovaný prístup cez uzbeckú enklávu Šachimardan (potrebné uzbecké vízum). Noc v stane v horolezeckom tábore Dugoba stojí 100 somov/noc (100 SOM = cca 1,5 EUR)

Aktaš 4937 m n. m.

Výstup na Aktaš – podľa ruskej klasifikácie obtiažnosti:  2B (snehové, ľadové a skalné zrázy strednej obtiažnosti, sklon svahu vyše 45°, možné sú krátke (10 – 15 metrové) úseky skalného lezenia, ľadopády strednej obtiažnosti)

Potrebné vybavenie: podľa zvolených túr... minimálne mačky, cepín, sedák, lano, zámkové karabíny, prusíky, ploché slučky...