Do poľských Tatier sme sa vybrali v jeden slnečný jesenný víkend. Z hľadiska počasia to bolo dobré rozhodnutie. Z hľadiska vybraného termínu – priam katastrofálne. Ak nerátam návštevu Zakopaného, v poľských Tatrách som ešte nikdy nebol na žiadnej túre. A teraz sme sa rozhodli pre Orlu Perč. Napriek tomu, že na nete možno v opisoch túr nájsť dostatok varovaní pred víkendovým absolvovaním tejto vysokohorskej lahôdky – nedbali sme na ne.

Bola to chyba.

V 40-miliónovom Poľsku, ktoré má 8x viac obyvateľov ako Slovensko sa všetci vysokohorsky zameraní ľudia musia skoncentrovať na tom kúsku Tatier, čo Poliakom patrí. Žiadne iné hory v podstate nemajú a z aj z Tatier majú len štvrtinu - 81 km² (Slovensko - 260 km²). To sa logicky musí prejaviť v ich návštevnosti.

Orla Perć, alebo po slovensky Orlia prť je najatraktívnejšia zaistená vysokohorská trasa v Tatrách. Autom sme prekročili hranicu v Lysej Poľane. Keďže sme nemali poľské zloté, očakávali sme, že na hranici si ich bez problémov zmeníme. Lenže zmenáreň žiadna. Našťastie, jeden z miestnych obchodníkov s tým nemal nijaký problém a zamenil nám. Dokonca vo výrazne lepšom kurze, aký neskôr uplatňoval personál chaty Schronisko Pięciu Stawów Polskich.

Za mostom cez Bielu vodu, hneď po opustení Lysej Poľany treba odbočiť doľava a po necelom kilometri nájdete po pravej strane cesty veľké platené parkovisko. Ďalej treba už ísť peši. Ba vlastne netreba – ak patríte k tej sorte, ktorá sa radšej vozí, čakajú tu na vás gorali s konskými povozmi, ktorí vás odvezú až k Morskiemu oku. My si však batohy hádžeme na vlastné chrbty a kráčame po červenej značke po perfektnej asfaltke, po ktorej sa promenujú davy Poliakov, porovnateľné s frekvenciou pohybu na bratislavskom Korze. Medzi turistami možno vidieť čudesné zjavy, ktoré majú o horských túrach značne pomýlené predstavy – napr. bezchybne nastajlovanú manekýnku v minisukni a v štekliach.

Našťastie, po 45 minútach odbáčame doprava na zelenú značku smerujúcej do doliny Roztoki. Frekvencia ľudí výrazne nepoklesla, ale teraz už prevažujú ľudia oblečení na túru a nie na diskotéku, či reprezentačný ples. Len akosi nie som celkom presvedčený, že tak, ako je v horách zvykom, treba každého zdraviť – uzdravil by som sa k smrti.

Po poldruha hodine sa pomaly dostávame nad pásmo lesa a k rázcestiu, kde odbočuje čierna značka smerujúca k chate Schronisko Pięciu Stawów Polskich. Ubytovanie sme si nerezervovali, máme spacáky, dúfame, že nás nechajú prespať na zemi.

Keď prichádzame k chate, chodník pod ňou je zamrznutý napriek tomu, že je len polovica septembra. Stmieva sa a okolo chaty je množstvo ľudí, ktorí očividne neplánujú do zotmenia zísť do doliny. Ešte horšie to vyzerá dnu. V jedálni všetky miesta obsadené, sedí sa na chodbách, schodoch, v zádverí skrátka všade. Dávame si na stojáka skvelé varené červené. Potom ďalšie. A ďalšie. Nejako treba vydržať do desiatej, keď sa bufet zatvorí a ľudia sa začnú ukladať spať. Keďže sme slušne vychovaní, zakúpime si miesto na spanie na zemi, hoci vôbec nie je isté, či si nejaké vybojujeme. A už vôbec si neviem predstaviť, ako by skontrolovali, kto za nocľah zaplatil a kto nie. Pozičný boj o miesta začal už pred desiatou. So všetkými jednoznačne vybabral mladík, ktorí si zavesil medzi dva stĺpy hamaku a uvelebil sa v nej. Lukáš nemá na pozičný boj nervy, berie batoh s tým, že prespí vonku. Lenže aj tam sme boli na obhliadke a všetky dobré miesta aspoň trochu chránené strechou alebo závetrím sú už tiež dávno obsadené. Vybojoval som si miesto pod stolom a rozťahujem karimatku. Ležíme telo pri tele a ktosi zhasne v jedálni svetlo. Chvíľu sa prehadzujem, potom si spomeniem na svoj batoh. Kde ho mám? Ten tmavý obrys asi meter odo mňa? Rukou po ňom zvrchu zašmátram.

„Čo je?“ ozve sa po slovensky chlapík, ktorého tľapkám po hlave mysliac si, že je môj batoh.

„Sorry.“

Uprostred noci sa po množstve vypitého vína dostaví nutkanie. Pri svetle čelovky preskakujem ležiacich, vchádzam do predsiene, kde tak isto telo na tele ležia ďalší ľudia, prechádzam do rovnako obsadeného zádveria a aby som mohol otvoriť dvere von, musím si najprv odkotúľať dvoch ležiacich ľudí neznámeho pohlavia.

Veľmi sa vyspať nedalo, ale aspoň tu nebola zima a nefúkalo.

Ráno ma ktosi budí. Je to Luky. Dlhšie už spať vonku nedokázal.

„Ideme?“ pýta sa.

Mlčky prikývnem a balím spacák a karimatku. Vonku narýchlo zjeme žemľu prichystanú ešte doma a vyrážame po modrej smerom k sedlu Zawrat. Je ešte tma, kráčame pri svetle čeloviek. Keď míňame Kozí wierch zbadáme tesne pod vrcholom svetlo – azda tam niekto bivakoval? Naľavo od chodníka sa temnie Wielki Stav Polski. Na konci doliny začína stúpanie, náladu nám zlepšuje vychádzajúce slnko osvetľujúce Hladké a Valentkovo sedlo. Kráčame pomerne rýchlo a zatiaľ sa nezdá, že by niekto vyrazil za nami. Do sedla Zawrat (2159 m.n.m) dorážame po poldruha hodine. Je sedem hodín ráno, slnko nás začína zohrievať, obloha je ako plech, nefúka – čo viac si možno priať?

V sedle odbáčame na červenú značku – tu sa začína Orlia prť vedúca až do sedla Krzyźne. Istená cesta Orlia prť je dlhá okolo 4,5 kilometra. Na trase prekonáte okolo 1100 metrov prevýšenia. Za ideálnych podmienok sa dá prejsť za 6-7 hodín, ak sú podmienky zhoršené, tak aj za osem a viac. K tomu samozrejme treba prirátať výstup do sedla Zawrat a zostup zo sedla Krzyźne, takže celá túra trvá okolo 12 hodín a to je už dosť silný záhul. Zo sebou treba zobrať dostatok vody, pretože na celom hrebeni na žiadnu nenaďabíte.

V sedle Zawrat sme teda odbočili doprava a cez dve vyvýšeniny sme sa využívajúc kramle, reťaze a rebríky dostali na Malý Kozi wierch. Septembrový hrebeň nás prekvapil. Na mnohých miestach bol ľad. Dávame si na seba sedáky a na niektorých úsekoch, ktoré by sa v letných podmienkach dali zdolať ľavou zadnou sa pre istotu istíme. Naskytujú sa nádherné výhľady do Doliny Pieciu Stawów Polskich. Postupne sa dostávame do sedielka Zamarzla Przeleczka Wyźnia a cez Zamarzle Czuby a sedlo Zamarzla Przelecz vyliezame na Zamarlu Turniu (2 179 m.n.m). Odtiaľ nasleduje zostup do sedla Kozia Przelecz (2 137 m). To je skutočná lahôdka, kde je celkom vhodne istiť sa. Navyše sa tu trasa križuje so žltou značkou, takže tí, čo precenili svoje sily môžu zostúpiť buď späť do Doliny Pieciu Stawów Polskich alebo do Gasienicowej doliny na severe. My však pokračujeme cez Kozie Czuby (2 266 m) do sedla Kozia Przelecz Wyźnia. Z tohto sedla už vedie chodník na najvyšší vrchol celého hrebeňa - Kozi Wierch (2 291 m) odkiaľ vidno celý hlavný hrebeň Vysokých Tatier.

Je dvanásť hodín. Uvažujeme čo ďalej. Ak by sme chceli túru dokončiť až po sedlo Krzyźne, trvalo by nám to až do večera a neostávalo by nám iné, ako pretrpieť ďalšiu noc na chate Schronisko Pięciu Stawów Polskich. To sa nám nezdá ani trochu lákavé. Dokončiť celú trasu Orlej prte a zísť až na parkovisko v Palenici Bialczanskej a potom poriadne unavení šoférovať až do Bratislavy sa nám nezdá bezpečné a teda ani rozumné. Mňa navyše omínajú topánky, pretože som si na túru zobral nevyskúšané a nerozchodené funglovky. A tak sa rozhoduje z Kozieho wierchu zostúpiť po čiernej značke k Wielkemu Stavu Polskiemu a odtiaľ sa vrátiť na chatu Schronisko Pięciu Stawów Polskich. Na chate aj Luky priznáva otlaky a že má celkom dosť. Dávame si polievku a potom zostupujeme k našim autám.

Najzaujímavejšiu a technicky najzložitejšiu časť Orlej prti sme absolvovali. Zvyšok prejdeme niekedy inokedy, ale poučení okolnosťami to už určite nebude cez víkend.