Piz Bernina
Piz Bernina je najvyšší vrchol Východných Álp.
Ako jediný prekračuje výšku 4 000 metrov.
Presne meria 4 049 m. n. m.
Piz Bernina 4 049 m.n.m.
Prvý výstup na Piz Berninu vykonal v roku 1850 akýsi M. Coaz.
Zdolať Berninu nie je práve najľahšia záležitosť.
Pokúšať oň by sa okrem horolezcov mali len veľmi skúsení vysokohorskí turisti ovládajúci základne prvky istenia.
A ani to nie je zárukou úspechu.
Dôležitú rolu tu zohráva počasie.
Dôležitejšiu ako pri iných vrcholoch.
Pretože prvý deň výstupu z Pontresiny na chatu Marco e Rosa trvá dvanásť až štrnásť hodín.
Samozrejme jestvuje viacero výstupových trás.
Za najhodnotnejší sa pokladá výstup cez tzv. Biancograt.
Dlhý snehový hrebeň napravo od vrcholu je Biancograt (fotené z Fortezzy)
Tento článok sa bude zaoberať výstupom po tzv. normálke.
1. deň - výstupová trasa, červené body odspodu navrch:
č.1 Isla Persa, č.2 Fortezza, č. 3 Bellavista, zelený bod: Vadret Morteratsch, žltý bod: Vadret Persa
2. deň - výstup na vrchol hrebeňom Spallagrat, v nepodarenom krúžku sa nachádza Rifugio Marco e Rosa
Traverz cez Bellavistu (vyznačená cesta)
Tie isté fotografie bez vyznačených trás.
Po desaťhodinovej ceste autom prichádzame podvečer do Pontresiny.
Kúsok nad ňou sa nachádza kemp.
Rýchlo postavíme stany, fotografujeme posledné lúče slnka na masíve Berniny a odhadujeme, aké bude zajtra počasie.
Vyzerá to nádejne.
To oranžové políčko v snehu uprostred nie je kaz fotografie, ani lokálny požiar, ale posledné lúče slnka.
Ráno vstávame o piatej. Dnes nás čaká minimálne dvanásť hodín šliapania.
Údolím vedie známa malebná železnička. My však ideme peši.
Po polhodine prichádzame do Morteraschu.
Tu by sme sa aj tak so železničkou museli rozlúčiť, pretože naša výstupová trasa vedie po morteraschskom ľadovci.
Vláčikom sa dá odviezť aj o zástavku ďalej – týka sa to tých, ktorí si naplánovali trasu cez chatu Diavolezza.
Kúsok za Morteraschom nám tabuľka pri chodníku názorne ukazuje,
že globálne otepľovanie nie je nijaký výmysel ako to tvrdí pán prezident Klaus. Stĺpik s tabuľkou označuje miesto,
kde ľadovcový jazyk končil v roku 1940. Nápis informuje, že oproti roku 1900 ľadovec ustúpil o 520 metrov.
No a dnes ustúpil v porovnaní s rokom 1940 o približne takú istú vzdialenosť.
Tabuľka označujúca kde končil ľadovec v roku 1940
Kamenistý chodník údolím skončil a o chvíľu už kráčame po ľadovci.
Ľadovec Vadret Morterasch, v pozadí vrchol Piz Bernina zahalený v mraku, napravo od neho viditeľný hrebeň Biancograt.
Je výdatne zvrásnený trhlinami – ako taký vráskavec obrovský.
Kľučkujeme medzi trhlinami až do chvíle, keď jeden člen našej partie skĺzne po ľade a nepekne si skrvaví ruku.
Nehoda nás chvíľu zdrží v postupe, ale po ošetrení pokračujeme všetci ďalej.
Trhliny sú stále širšie, našťastie v dolnom úseku ľadovca sú dobre viditeľne, nezasnežené.
V jednej chvíli panenské ticho hôr pretne zvuk vrtuľníka.
Záchranná akcia? Alebo len obvyklý let zásobujúci chatu Marco e Rosa potravinami?
Nech je ako chce – to čo vidíme, by nechcel absolvovať nikto z nás.
V závesnej sieti pod vrtuľníkom je človek a nezdá sa, že by mu hrôzostrašný let zdvíhal adrenalín.
Koniec koncov nemusí to byť zlé - dať sa po dosiahnutí vrcholu zviezť dole vrtuľníkom.
Namiesto nekonečného plahočenia sa - adrenalínový cca päťminútový let v závesnom koši...
Zakrátko sa na obzore vynára skalný hrebienok, pod ktorým sa spájajú ľadovec Pers s ľadovcom Morteratsch.
Odbočíme na ľadovec Pers, ale zanedlho ho opúšťame a naša cesta pokračuje po skalnom hrebeni označovanom ako Isla persa.
Skalný hrebeň má niekoľko stupňov.
Časť skalísk nazývaná Fortezza predstavuje celkom slušný lezecký oriešok.
Našťastie je tu v skale zabudovaných niekoľko nitov a kruhov.
A tam, kde nijaké nity nie sú, istíme sa cez skalu.
Preliezame zopár úzkych žľabov, kde mám problém pretiahnuť sa so svojim veľkým batohom.
Jednotlivé skalnaté stupne spája vždy krátke snehové pole.
Nieto tu nikoho okrem nás.
Len na ľadovci Vadret Pers vidíme tri, či štyri bodky blížiace sa k nám na Fortezzu od chaty a lanovky Diavolezza.
Z Fortezzy sa nám už v plnej kráse ukazuje čarokrásny ľadovcový úsek, ktorý budeme musieť pretraverzovať.
Úsek s priliehavým názvom Bellavista.
Časť Bellavisty (fotografované z Fortezzy)
Impozantne sa nad nami vypína aj vrchol Piz Palü.
Hlavný (3 905 m.n.m.) a západný (3 825 m.n.m.) vrchol Piz Palü.
Po prekonaní posledných skál Fortezzy nasleduje chvíľka oddychu.
Uvedomujeme si, že postupujeme pomaly.
Zo severovýchodu sa blíži oblačnosť neveštiaca nič dobré.
Rýchlo vstávame a viažeme sa na lano.
Traverz cez Bellavistu je asi najkrajším úsekom celého výstupu na Piz Berninu
Nachádzajú sa tu mnohé krásne ľadovo/snehové útvary, ale aj pod snehom ukryté nebezpečné trhliny.
Napriek blížiacej sa oblačnosti robíme prestávky na fotografovanie.
Nie je to príliš rozumné, pretože chata je ešte ďaleko a zlovestná oblačnosť blízko.
Ozýva sa prvé hrmenie.
Všetci veríme, že na chate bude miesto aj pre nás.
Nič sme si dopredu nezabezpečovali a stavať stany v búrke netúžime.
Pridávame do kroku, lebo blesky sú nám v pätách.
A tu vo výške okolo 3 600 metrov aj nepríjemne blízko.
Po prekonaní ďalšieho trhlinového úseku zostupujeme k chate.
To už akýsi šialený perkuzionista tlčie na tympany ako divý.
Vbiehame do chaty Rifugio Marco e Rosa nachádzajúcej sa vo výške 3 610 m. n. m.
a s úľavou zabuchneme dvere za bleskom, ktorý sa tlačil do dverí tiež.
Hoci sme nikoho po našej trase celý deň vystupovať nevideli – zopár ľudí tu je.
Pravdepodobne sú to lezci, ktorí prišli z talianskej strany, zo Sondria.
O chvíľu už sedíme pri nie práve najlacnejšom pive a cez malé okienka sledujeme,
ako to vonku tesne za oknom blýska a trieska.
Obloha je tmavá a zamračená ako černokňažníkov kabát...
Uvažujeme, čo bude zajtra...
Ráno nás prekvapilo jasnou oblohou.
Rýchlo sa balíme a vyrážame z chaty.
Rifugio Marco e Rosa
Najprv stúpame snehovým poľom s cca 40 stupňovým sklonom, potom cesta smeruje na skalu.
Zisťujeme, že nie je všetko také ideálne, ako to v chate vyzeralo.
Skala je súvislo pokrytá sklovitým ľadom.
Viažeme sa na lano a opatrne postupujeme hore cez hrebeň Spallagrat.
Prevýšenie z chaty na vrchol je už len okolo 400 metrov,
ale trvalo nám takmer tri hodiny, kým sme sa dostali k záverečnému snehovému hrebienku.
Ten bol celkom slušne exponovaný.
Bolo potrebné dávať veľký pozor, pretože hrebienok zo snehového náveja bol miestami široký
akurát tak na jednu topánku. A po oboch stranách riadna hĺbka...
O jedenástej sme však už na vrchole.
Výhľad nebol práve najlepší.
Okolo nás za vznášala hmla.
Ale chvíľami sa predsa len pretrhla a ktosi, kto nás uchránil pred bleskami, nám umožnil uvidieť tú krásu.
Približne v strede fotografie, pod tmavou skalou, vidno Rifugio Marco e Rosa (fotografované asi v polovici Spallagratu)
Zanedlho prichádzali na vrchol ďalší.
Výstup normálkou na Piz Bernina je jedna z najkrajších túr aké som kedy v horách prešiel.
Skvelý mix ľadu, skaly, snehu, rozličných prírodných útvarov, krásnej scenérie a výhľadov a aj celkom hodnotný výkon.
Vrelo odporúčam.
Krásna scenéria pri návrate cez Bellavistu