Rash Dashen, Etiópia
Povolenie na vstup do Národného parku Simien si treba vybaviť v 80-tisícovom Debarku. Pred budovou celý deň postávajú potencionálni guidi a skauti. Akú kvalifikáciu k tejto činnosti majú guidi nevedno. Kvalifikáciu skautov postrehnete na prvý pohľad – cez plece prehodený kalašnikov. Vzhľadom na to, že takýto sprievod na akýkoľvek trek v Simienskych horách je povinný, i my sme si dohodli vodcu a zálohu v miestnej mene, ako je tu zvykom, sme mu vyplatili vopred. Odchádzajúc z miesta, kde sme dohodu uzavreli, sme zadným oknom mikrobusu zazreli, že ostatní neúspešní a závistliví guidi toho nášho napadli a strhla sa poriadna bitka. Nuž, získať akýkoľvek zdroj príjmu v Etiópii je problém...
-
- Budova správy Národného parku Simienske hory v Debarku
-
- Simienske hory sú na zozname UNESCO
Napriek tomu sa náš mladý, 25-ročný vodca Salam dostavil na druhý deň v celkom zachovalom stave. Z Debarku sa asi pol hodiny vezieme v ústrety horám. Cesta je rozbitá, míňame camp Sankaber a vezieme sa priamo do ďalšieho, ktorý sa volá Chenek. Po príchode doň bezstarostne vyhadzujeme z mikrobusu bágle a ostatné veci, aby sme vzápätí zistili, že to nebolo rozumné. Tábor je obklopený hordou opíc druhu dželada. Jedna z nich sa rýchlo zorientovala, pribehla k taške a odnášala si trs banánov, aby si na nich neďaleko aj so svojim druhom spokojne pochutnávala.
-
- Dželada v kempe Chenek
Času nemáme nazvyš a tak hneď vyrážame na cestu. Sprvoti pozdĺž toku potoka, potom niekoľkokrát križujeme kamenistú horskú cestu, po ktorej pohodlnejších návštevníkov vyvážajú do priesmyku Bwahit (4 200 m.n.m.) malé autobusy. Zo sedla už vidno najvyšší vrch Etiópie Rash Dashen (4 533 m.n.m). Nás však čaká výrazná strata výšky pri zostupe do dediny Chiro Leba a potom ešte nižšie až k riečke Mesheha Wenz oddeľujúcej dva horské masívy. V Chiro Leba dopĺňame tekutiny a obklopení dotieravou omladinou (jedno dievčatko strhlo z batoha softšelku a pokúsilo sa s ňou ujsť) vyrážame v ústrety očividnej búrke. Nemáme však na výber. Nemáme rezervný deň, zvlášť, ak chceme absolvovať naplánovaný program do bodky.
-
- Jeden z našich skautov s kalašnikovom
Po prebrodení Mesheha Wenz opäť stúpame do kopca, pričom nás hravo predbiehajú skupiny domorodcov. Chodník vedie úzkym zárezom, takmer žľabom, v strede ktorého tečie potok. Vzhľadom na to, že búrka práve začala, nachádzame sa na „ideálnom“ mieste, kde sa koncentrujú všetky blesky. Spúšťa sa dážď. Viacerí z našej skupiny (vrátane mňa) si zabudlo z domu zobrať návleky na batohy (veď načo - obdobie sucha, nie?).
Dážď sa mení na prietrž mračien a batohy sú o chvíľu durch. Wibramy som pred začiatkom stúpania uložil v igelitke do batoha a stúpam v lezeckých sandáloch, ktorých výhoda je zrejmá - čo natečie, to vytečie. Napriek gore-texovému oblečeniu o chvíľu som mokrý skrz na skrz. A ak hovorím skrz na skrz, tak aj myslím skrz na skrz! V živote som tak nezmokol! Nehovoriac o tom, že náš chodník má pokračovanie na druhom brehu potoka. Najrýchlejšia dvojica z našej skupiny ho síce ešte stihla prebrodiť, ale potom prišla taká prívalová vlna, že Američania by tu mohli nakrúcať katastrofický film. Nikto si už viac na brodenie netrúfal. Začalo sa stmievať, teplota pomaly klesala k nule a my - celí mokrí sme čakali, kým voda v potoku aspoň trochu opadne. Iné riešenie nebolo. Na postavenie stanov nikde naokolo nebol vhodný terén. Vrátiť sa do dediny sa javilo ako nerozumné – jednak bola ďaleko, jednak by sme museli prebrodiť rieku Mesheha Wenz, ktorá bola iste rozvodnená ešte viac. Po polhodine voda trochu opadla a my sme sa mohli s malou dušičkou pokúsiť o prebrodenie. Šťastie stálo pri nás, tok sme prešli bez akejkoľvek ujmy. Lenže našim trampotám nebol koniec! Na druhom brehu chodník stúpal pomerne strmo a vrstva čiernej zeminy obohatená u trus oslov, mulíc a kráv tvorila čosi také mazľavé, že pravdepodobne len lubrikačný gel je mazľavejší. Jeden krok navrch znamenal zošmyknúť sa tri kroky späť. Topánky sme mali obalené obrovskou blatovou papučou, ktorá sa nedala odstrániť. Pri šmýkaní sme strácali rovnováhu a padali do blata. Zanedlho sme všetci vyzerali ako diviaky rochniace sa v lesnom močiari. A páchli sme podobne. Tábor Ambikwa našťastie nebol už ďaleko. V kempe si spokojne vegetovala už utáborená španielska a britská skupina trekárov s množstvom nosičov, stavačov stanov, kuchárov a neviem koho ešte... S pobaveným pohľadom sledovali z kresielok svojich spoločenských stanov, ako vyťahujeme z batohov premočené veci a márne hľadáme čosi suché, do čoho by sme sa prezliekli. Môj spacák, prezieravo uskladnený v igelitovom obale, bol mokrý ako študent pred maturitnou komisiou. Čakala nás nepríjemná mokrá noc, s tým, že ráno ideme na vrchol. Nečudo, že na druhý deň sa rozhodla stúpať na vrchol len polovica z našej partie. Ostatní sme zostali v kempe a sušili veci - nevedel som si predstaviť, že sa vrátim z vrcholu unavený a opäť vleziem do mokrého spacáku.
-
- Maličký potôčik vyfotografovaný pri návrate – miesto, kde sme počas búrky neboli schopní prebrodiť sa
-
- Tábor Ambikwa – miesto odkiaľ sa vyráža na vrchol Rash Dashen
A tak teda vrcholové foto z Rash Dashen nemám. Tí, čo vrchol zdolali, ma potom chlácholili tým, že som vraj o nič neprišiel. Takmer až pod vrchol vedie zjazdná horská cesta a jediný trošku zaujímavejší a trošku lezeckejší úsek vraj bola len skalná partia tesne pod vrcholom.
-
- Panoráma Simienskych hôr z „hrebeňovky“ medzi Inatye a Imet Gogo
-
- Simienske hory pripomínajú Grand Canyon
Na druhý deň sme sa cez sedlo Bwahit vrátili do kempu v Cheneku a ráno sme pokračovali „hrebeňovkou“ cez Inatye (4 070 m.n.m.) a Shayno Shefer (3 962 m.n.m.)a Imet Gogo (3926 m.n.m.) do kempu Geech. Trasa posiata obrovskými lobéliami poskytuje skvelé výhľady na Simienske hory pripomínajúce Grand Canyon. Naďabili sme tu na ďalšie húfy dželád, videli sme aj etiópske vlky, ktoré spolu s dželadami a kozorožcami predstavujú tri endemické druhy nevyskytujúce sa nikde inde na svete, len tu.
-
- Stúpame na Inatye (4 070 m.n.m.)
-
- Zostupujeme do kempu Chenek
-
- Prekonávanie potoku počas zostupu z campu Geech do Sankaberu
Pri zostupe z kempu Geech k hlavnej ceste povyše kempu Sankaber sme nemohli obísť lokalitu s vodopádom Jinbar, ktorý patrí k najvyšším v Afrike. Údaje o jeho výške sa však výrazne rozchádzajú, pohybujú sa v intervale od 500 – 800 metrov. V čase našej návštevy bol výdatne napájaný vodou asi vďaka tomu, že napriek obdobiu sucha, každý jeden deň počas nášho pobytu sa okolo jedenástej začali zbierať mraky a okolo tretej už pršalo. Inak by sa v období sucha prípadnému návštevníkovi pokojne mohlo stať, že namiesto vodopádu uvidí len suchú skalu...
Nuž na vodopád sme mali šťastie, ale či je vhodné vravieť o šťastí, keď práve kvôli dažďu sme všetci nedosiali hlavný cieľ, to je otázne...
-
- Vodopád Jinbar
-
- Krkavec bielokrký – Corvus albicollis
-
- Lobélie
Informácie:
Do Adis Abeby lieta cez Istanbul Turkish airlines.
Východiskové mesto pre trek: Gondar (z Adis Abeby hodina letu miestnymi aerolíniami, alebo cca 750 km autom po mizerných cestách – treba rátať celý deň)
Sídlo správy národného parku:
Simien Mountains National Park Office
P.O. Box 13
Debark, Gondar
Tel./fax: ++251 8 11 34 82
Z Gondaru do Debarku je to cca 107 km/1,5 hodiny jazdy autom. Z Debarku do kempu Chenek cca 70 km/1,5 hodiny po mizernej ceste.
Povolenie na vstup do národného parku sa dá vybaviť len v sídle správy parku v Debarku. Priamo na bráne pri vstupe do parku sa povoľujúci poplatok vybaviť nedá. Výška poplatku závisí od dĺžky trvania treku. Jednotlivé etapy popísaného treku merajú od 15 – 20 km. Ide o nenáročný trek bez technickej obtiažnosti (vrátane záverečného úseku výstupu na Rash Dashen). Kempy Geech a Chenek sú vybavené zdrojom vody, latrínou a prístreškom, kam sa možno ukryť pred nečasom, ak si chcete na vlastnom variči niečo uvariť. V kempe Ambikwa je voda len z miestneho potoka.