Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok... časť

Mexické sopky a oceány.

V šesťdesiatich rokoch mala česká speváčka Eva Pilarová veľký úspech s hitom Popocatepétl twist. Autora textu Arnošta Vanderku zjavne neupútala dominantnosť vulkánu (ak ho vôbec niekedy videl), ale krkolomnosť jeho názvu: Jde o to, kdo to může říct bez chyby "popocatepetl twist". Zkuste, že nejde to hned vyslovit, problémy bude každý mít.

Krkolomnosť názvu tejto sopky však nie je nijako výnimočná. Väčšina mexických zemepisných názvov nápadne pripomína jazykolam strčprstskrzkrk. Veď i ďalšia sopka, vzdialená od Popocatepetlu len 20 km vzdušnou čiarou ma podobne neľahký názov – Ixtaccihuatl. Preto sa obom zvykne radšej familiárne a jednoduchšie hovoriť Popo a Izta.

Obe sú súčasťou horského hrebeňa Sierra Volcanica. Popo je druhý a Izta tretí najvyšší bod Mexika. Ten najvyšší sa nachádza na vrchole ďalšej sopky Pico de Orizaba, ktorá je zároveň treťou najvyššou horou severoamerického kontinentu. Nemajte však pocit, že jej názov odporuje téze o krkolomnosti mexických zemepisných názvov. V jazyku náhuatl sa Orizaba nazýva Citlaltepetl.

Trojica známych sopiek bola cieľom našej deväťčlennej, takmer mesiac trvajúcej, výpravy do Mexika. I keď nám bolo jasné, že šancu na zdolanie Popocatepetlu s najväčšou pravdepodobnosťou nedostaneme. Po takmer päťdesiatich rokoch relatívneho pokoja sa 21. decembra 1994 Popo opäť prebudil a odvtedy je stále aktívny. V krátere vznikajú malé lávové dómy a neustále hrozí nebezpečenstvo veľkej erupcie. Dnešný vrchol začal rásť pred 1200 rokmi vďaka sérii opakovaných lávových výlevov. Potom nastala explozívna fáza aktivity, ktorá trvá prakticky až dodnes. V dvadsiatom storočí bol Popo aktívny v rokoch 1920-22, 1923-24, 1933, 1942-43 a v roku 1947. Výraznú aktivitu zaznamenanú svetovými médiami Popo ukázal naposledy 1. decembra minulého roka, keď vyslal stĺp dymu a sopečného popola do výšky 5 kilometrov. Erupciu sprevádzala aj 30 minút trvajúca slabá seizmická aktivita.

Dnes Popo patrí k najnebezpečnejším sopkám na americkom kontinente, ale aj vo svete. V oblasti bezprostredne ohrozenej silnejšími erupciami býva približne 100 000 ľudí. 55 km východne sa nachádza dvadsaťmiliónové hlavné mesto Ciudad de México, 45 km západne vyše miliónová Puebla. Tie síce nie sú bezprostredne ohrozené, ale problémy hlavne v leteckej doprave by mohla spôsobiť aj slabšia aktivita. Sopku preto nepretržite pozorne monitorujú vedci z Mexickej národnej univerzity, ktorí úzko spolupracujú so zložkami civilnej ochrany.

Východiskovým mestečkom pre návštevu Sierra Volcanica je mestečko Amecameca. Popocatepétl je žiaľ pre návštevníkov stále neprístupný. Strážia ho vojaci. Už aj na výstup do sedla medzi oboma sopkami s názvom Paso de Cortes si treba vybaviť v Amecameke povolenie, pretože tesne pod sedlom sa vášmu džípu postaví do cesty prekážka v podobe závory, ktorú strážia vojenskí samopalníci v nepriestrelných vestách a maskáčoch.

Kondične nadpriemerní jedinci sú schopní vyliezť na vrchol Izty za jeden deň. Väčšinou ale ide o dvojdňovú záležitosť s prespaním v niektorej z bivakovacích búd. Výstup nie je technicky náročný. Je náročný orientačne a svojou, pomerne dlhou prístupovou cestou k vrcholu. A svoju rolu tu samozrejme zohráva výška. Vrchol Izty sa nachádza vo výške 5 286 m. n. m. a taká výška si už vyžaduje primeranú aklimatizáciu. Aká - taká sa začína už dosadnutím lietadla na letisku v Ciudad de México. Hlavné mesto sa totiž nachádza približne vo výške vysokotatranských končiarov. 

Izta ani Orizaba nie sú príliš navštevované, hoci sa nachádzajú kúsok od hlavného mesta. V Mexiku sa turistika sústreďuje skôr na pamiatky olméckej, mayskej, toltéckej či aztéckej civilizácie a na pláže Acapulca a Cancúnu. Počas nášho pobytu v Sierra Volcanica sme stretli prvých ľudí – švajčiarsku dvojicu s mexickým horským vodcom - až počas zostupu z vrcholu. Mladý Švajčiar urputne zvracal za plechovou bivakovacou búdou vo výške 4 780 m. n. m. Horský vodca netrpezlivo čakal, kedy sa nedostatočne aklimatizovaní Švajčiari rozhodnú vrátiť dole. Dočkal sa pomerne rýchlo...

K obom dominantám Sierry Volcaniky sa vzťahuje pomerne známa legenda: Bojovník Popo sa zamiloval do vladárovej dcéry Izty. Keď odišiel do vojny, Izta zomrela od žiaľu. Po návrate z bojov Popo stvoril dve hory. Do jednej uložil Iztu, na druhú sa postavil sám s pohrebnou pochodňou v ruke. Netreba mať príliš veľkú predstavivosť, aby vám Ixtaccíhuatl skutočne pripomínala telo ležiacej ženy. Jednotlivé vrcholy hory sa zo severu na juh nazývajú: La Cabeza (hlava), prsia (El Pecho), pupok (Ombligo), kolená (Las Rodillas) a nohy (Los Pies). Pričom najvyšší (a z diaľky nie príliš výrazný) bod sa nachádza na prsiach.

Najvyšší bod na Pico de Orizaba je jednoznačný - ide o typický sopečný kužeľ. Údaje o jeho výške sa rozchádzajú (5 611 – 5 700 m. n. m.). Východiskom pre výstup naň je mestečko Tlachichuca. V meste pôsobí viacero chlapíkov, ktorí vám prenajmú terénne vozy potrebné na prepravenie sa po krkolomnej ceste k útulku Piedra Grande vo výške 4 260 m. n. m. Kamenná chata zvonku pôsobí pomerne honosne, ale dážď, ktorí sa spustil dve hodiny po našom príchode nás presvedčil, že jej ochranná funkcia má svoje medzery, ktoré sa nachádzajú najmä v streche. Našťastie i tu sme boli na celom kopci sami. Vzhľadom na to, si každý dokázal v pomerne priestrannej chate nájsť svoj suchý kútik. Chata je neobhospodarovaná, bez spojenia so svetom. Jediný kontakt predstavuje vodič džípu, s ktorým sa zjednáte, o koľko dní má pre vás zase prísť.

Počasie nebolo práve najpríjemnejšie. Neustále sa menilo. Akoby nám sám Najvyšší chcel predviesť názornú ukážku najčastejších meteorologických fenoménov: slnko, vietor, zamračené, dážď, búrka, víchrica, sneženie, hviezdnatá obloha...

Po dva dni sme aklimatizačne vyšli na okraj ľadovca, do výšky cca 5 000 metrov. Počasie viac nedovolilo. V tretí deň sme nemali na výber - k večeru pre nás mal prísť Joaquin so svojim džípom a odviezť nás späť do Tlachichuky.

Vyrazili sme o tretej v noci za svetla čeloviek. O tri hodiny neskôr sme boli pri okraji ľadovca. Počasie bolo mizerné. Viditeľnosť 10-15 metrov, pomerne silný nárazový vietor. Z mrakov len sem-tam presvital skalný masív Sarcofago (5 080 m. n. m.) týčiaci sa na okraji ľadovca Jamapa. Podmienky, vzhľadom na expozíciu terénu a neznalosť tohto ľadovca neboli priaznivé. Chvíľu sme čakali na jeho okraji, či sa počasie zázračne nezlepší. V prudkom nárazovom vetre, bez intenzívnejšieho pohybu, či možnosti ukryť sa v závetrí, sa však dlho vyčkávať nedá. Zima vám prestúpi až do kostí. Po polhodine sa väčšina rozhodla zostúpiť. Na vrchol sme sa vydali len dvaja. Nástup na ľadovec nebol príliš strmý. A keď sa terén zostrmil do 45-50^o sklonu, počasie sa trochu umúdrilo. Po štyroch hodinách Jano dosiahol vrchol. Podmienky na fotografovanie však boli katastrofálne. V podstate možno povedať, že za celý pobyt na hore sme vrchol sopky vlastne nevideli.

Zostup bol bolestivý a dlhý. Počerný Joaquin so svojim Chevroletom už dávno dorazil k chate, ale trpezlivo vyčkával, kým zlezieme. Do Tlachichuky nás doviezol za hlbokej tmy.

Trápenie v mexických horách sa pre nás skončilo. Kam sa však ísť zregenerovať? Vychýrenými mexickými letoviskami sú Acapulco na pacifickom a Cancún na atlantickom pobreží.

Zvolili sme Acapulco. Založili ho Španieli v 16. storočí. Miestny prístav tvoril hlavnú mexickú bránu smerom na Ďaleký Východ. Od 40. rokov minulého storočia si však mesto získavalo slávu skôr ako rekreačné stredisko. Radi ho navštevovali hollywoodske hviezdy ako John Wayne, Errol Flynn, či Elisabeth Taylorová. I dnes vás podchvíľou v prístave svojou veľkosťou ohromí luxusná oceánska loď plná amerických turistov prevažne dôchodkového veku. V meste ich neomylne poznáte podľa snehobieleho oblečenia, pričom muž má na hlave bielu kapitánsku brigadírku a pani slnečné okuliare s masívnym, bielym, extravagantným rámom.

Acapulco je známe svojimi clavadistami. Sú to povestní skokani z útesu La Quebrada. Mladí muži sa po nevyhnutnej rozcvičke vyštverajú po kolmej skale do výšky 38 metrov, pomodlia sa v malej modrej kaplnke a potom sa vrhnú do hlbočiny. Kto videl v uzučkej zátoke mohutný príboj pacifických vĺn, musí im zložiť poklonu. I keď samozrejme majú na to fintu. Neviem síce akú, ale vraj každá deviata vlna...?

Žiaľ, clavadisti sú asi to jediné, čo vás v Acapulku upúta. Pláže, popri ktorých vedie štvorprúdovka preplnená večne trúbiacimi a minimálne katalyzátorovanými autami a nechutné teplo s prímesou smogu nie je to, čo by človeka príliš lákalo.

Keď sa už horal má vyvaľovať pri mori, tak je lepšie sadnúť do nočného autobusu a po desiatich hodinách vás šofér vyhodí v mestečku Pochutla. Význačné nie je ničím, iba tým, že každý taxikár sa vás tu pokúša presvedčiť, že nejestvuje nijaká iná možnosť dopravy k oceánu, ako sadnúť k nemu do auta. Po chvíli však zistíte, že sa dá nalodiť aj do colectiva (malého mikrobusu), ktorý vás síce menej pohodlne, ale päťnásobne lacnejšie, odvezie do cieľa vašej cesty. Ten leží na pobreží Tichého oceánu, v osade zvanej Zipolite.

Zipolite je malá dedinka ležiaca na južnom pobreží Mexika. A okrem toho je to raj na Zemi. Vďaka tomu, že nie je jednoducho dostupná, turizmus ju dosiaľ príliš nepoznamenal. V tom spočíva jej jedinečnosť a čaro. Bedeker o Zipolite hovorí, že je to najuvoľnenejšie letovisko, predchnuté bohémskou atmosférou, patriace k tým nemnohým miestam, kde sa v Mexiku toleruje nudizmus. Na pobreží stojí zopár prevažne drevených domčekov, v ktorých sa dá ubytovať a relaxovať priamo pár metrov od mora. Za celý deň vám budú stačiť prsty dvoch rúk, aby ste narátali počet ľudí na pláži. Polovica z nich sú starnúci hipisáci, alebo ich mladší nasledovníci. Podchvíľou vám ktosi ponúkne korálky, ovocie, sladkosti, ale aj marišku a koks. Aj dobromyseľných túlavých psov je tu viac ako ľudí. S kúpaním je to o čosi horšie – veď ide o otvorený oceán. Vlny sú trochu silnejšie a nebezpečné sú najmä silné spodné spätné prúdy. Ak nenatrafíte na nudistky (ako sa to stalo nám) oko návštevníka určite potešia aj prekrásne palmové háje, romantické skalné útesy i neďaleké Centro Mexicano de Tortuga – záchranná stanica tých najväčších ohrozených druhov vodných korytnačiek.

Piesok na pláži je horúci, ale vzduch má príjemnú teplotu i vlhkosť. Je to skutočne miesto, kde sa dá zabudnúť na každodenné starosti. Zvlášť, ak sa večer ponoríte do hamaky zavesenej medzi dve palmy, čašník vám prinesie otvorený kokosový orech so slamkou, či osviežujúce daykiri v orosenom pohári, desať metrov od vás hučí a pení sa v gýčovitom západe slnka Tichý oceán a zozadu k vám doliehajú tóny decentne volumenovanej muziky miestnych mariachis. Čo viac vám treba? Len aby to trvalo večne!