Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok... časť

Mexická klasika.

Pre niekoho mexickou klasikou sú mayské, aztécke, toltécke, zapotécke, či mixtécke pyramídy. Pre iného sú klasikou pacifické pláže v Acapulcu, Zipolite, či Huatulcu. Pre čitateľa Everestu mexickou klasikou budú päťtisícovky Ixtaccihuatl a Pico de Orizaba (a keby sa podarilo, tak aj Popocatépetl). Ale zo sa asi nepodarí... Popocatépetl je od 22. decembra 1994, keď vychŕlil 5 000 ton horúceho popola uzavretý a strážia ho vojaci.

Ixtaccihuatl (Biela žena) 5 230 m. n. m. a Popocatepétl (Dymiaca hora) 5 465 m. n. m. sú dva vrcholy pohoria označovaného ako Sierra Volcanio Tansversal vzdialené od seba cca 20 km.

Z 32-tisícovej Amacameky vás vodič prenajatej kamionety ochotne odvezie do sedla medzi oboma vrcholmi. Skôr než sa vydáte na hodinovú jazdu, treba si v Amacameke vybaviť povolenie na prechod vojenským kontrolným stanoviskom. Vojenská strážnica so závorou je kúsok pod sedlom. V Paso de Cortez (3 650 m. n. m.) sa nachádza budova správy národného parku. Na výstup na Iztaccíhuatl povolenia netreba. Vyplatí sa však požiadať správcov o kľúče od búdy Altzonomi krčiacej sa v tieni televízneho vysielača. 20 pesos je naozaj symbolická suma za slušne vybavenú búdu, kde v každej z troch miestností sa nachádza osem miest na poschodových posteliach s matracmi. Súčasťou izieb je dokonca aj honosný krb – nádherné prekvapenie, ktoré má len malú chybičku krásy – v širokom-ďalekom okolí nenájdete ani kúsok dreva. Búda (nie izby) sa dá zamykať, k dispozícii je i WC (síce typu Fui, fui, ale predsa). Sudy od nafty sú naplnené pripravenou vodou. Budova je pozostatok po staviteľoch TV vysielača a nachádza sa približne na polceste medzi Paso de Cortez a La Joya. La Joya (3 890 m. n. m.) býva vo väčšine sprievodcov označovaná ako tzv. base cap pri výstupe na Ixtaccihuatl. Až do La Joya sa dá dostať autom. Pravdupovediac, nie je to príliš sympatické miesto. Sú tu dva pastierske prístrešky, vždy z jednej strany otvorené a rozbahnená plocha. Blato, ktoré ju tvorí obsahuje síce neznámy, ale určite vysoký percentuálny podiel kravského trusu. Podľa toho La Joya aj zapácha.

Boli sme radi, že sme zvolili nocľah v Altzonomi. Napokon odtiaľ do La Joya je to len pol hodiny chôdze. 

K Izte a Popo (ako sa obom kopcom familiárne hovorí) sa vzťahuje pomerne známa legenda: Popo bol bojovník zamilovaný do vladárovej dcéry Izty. Keď odišiel do vojny, Izta zomrela od žiaľu. Po návrate z bojov Popo stvoril dve hory, do jednej uložil Iztu, na druhú sa postavil sám s pohrebnou pochodňou v ruke. Netreba mať príliš veľkú predstavivosť, aby vám Iztaccíhuatl skutočne pripomínala ležiacu ženu. Jednotlivé vrcholy hory sa zo severu na juh nazývajú: La Cabeza (hlava), hruď (El Pecho), pupok (Ombligo), kolená (Las Rodillas) a nohy (Los Pies).

Zdatní, dobre aklimatizovaní jedinci sú schopní absolvovať výstup z La Joya na vrchol za jediný deň. Vzhľadom na našu biednu aklimatizáciu spočívajúcu vo vybehnutí cca 200 výškových metrov nad Altzonomi (3 950 m. n. m) v deň príchodu z Amacameky (2 480 m. n. m) sme sa dohodli, že nasledujúci deň naľahko vystúpime len k bivakovacej škatuli vo výške cca 4 780 metrov a vrátime sa späť.

Z La Joya vedie normálka strmo po trávnatých stráňach v smere na Amacuilecatl. Neskôr sutinovo-pieskovým terénom popod juhozápadný svah Amacuilecatlu k Portillo de los Pies. Na trase normálky majú byť podľa sprievodcu od Petra Rottera celkom 4 bivakovacie budy. My sme však našli len dve, z toho len jednu obývateľnú. Názvy búd sa podľa jednotlivých zdrojov odlišujú. Tú našu sme nazývali Chile (podľa Rottera - Esperanza Lopez Mateos). V búde sme našli spať akéhosi Mexičana. Náš príchod ho zobudil. Vyzeral veľmi unavene. Tvrdil, že bol na vrchole. Na kopci vraj okrem nás nikto nie je. Varoval nás pred trhlinami v ľadovci, hovoril o potrebnosti lana, ale sám bol vybavený a oblečený skôr na nedeľnú prechádzku okolo Štrbského Plesa. 

V rámci dnešnej aklimatizačnej túry som sa rozhodol, že si na zajtrajšok k bivakovacej búde vynesiem dva litre vody. Pre istotu som vliekol so sebou aj spacák a mačky, pretože podľa Rottera nijaká búda pod Iztou ani Orizabou nie je bezpečná pred zlodejmi. Nuž a keď som sa takto vybavený vyterigal takmer do päťtisícmetrovej výšky k bivaku Chile a nepociťoval som na sebe nijaké príznaky výšky, pochopiteľne, začal som koketovať s myšlienkou prespať v búde. Napokon som sa však rozhodol vrátiť spolu s ostatnými - veď bol to môj hlas, ktorý včera rozhodol o takejto taktike výstupu. Ale Peter sa zaťal. Postavil si hlavu a hoci bez spacáku, mačiek i cepína a len s trochou vody – rozhodol sa tu zostať do druhého dňa. 

Na druhý deň sme vyrazili z Altzonomi o tretej v noci. Po dvoch hodinách stúpania pri svetle čeloviek nás v začínajúcom sa brieždení fascinovali žiariace svetlá miliónového mesta Puebla vzdialeného 43 km. Pred pol siedmou sme už boli pri bivakovacej škatuli. Petra sme našli poriadne vymrznutého, príznaky výškovej choroby sa našťastie nedostavili. Pokračoval s nami.

Nad bivakovacou búdou nasledovalo pomerne strmé skalné rebro tvorené lámavou skalou. Keď sme ho prekonali a vystúpili sme na vrchol Torre de San Augustin, kde nás privítala len kostra bivakovacej búdy, nachádzali sme sa 20 metrov nad päťtisícmetrovou hranicou. Ďalej nás čakala už len príjemná chôdza po ľadovci k prvému vrcholu Las Rodillas a ďalej až k prsiam Izty. Pre istotu na lane, ale bez mačiek. Hlavný vrchol El Pecho nemá, na rozdiel od Popocatépetlu a Orizaby, kráter. Vrcholové partie Ixtaccihuatlu pripomínajú skôr alpský terén.

Zostup ľudoprázdnym kopcom do La Joya trval len tri hodiny. Pri Petrovej bivakovacej škatuli sme stretli švajčiarsky pár. Chlapík práve za búdou urputne zvracal a mexický horský vodca netrpezlivo čakal, kedy sa nedostatočne aklimatizovaní Švajčiari rozhodnú vrátiť dole. Dočkal sa pomerne rýchlo...

Pico de Orizaba (Citlaltépetl v jazyku náhuatl – Hviezdna hora) je tretí najvyšší vrchol severoamerického kontinentu. Údaje o výške spiaceho vulkánu sa dosť rôznia. Od 5 611 do 5 740 m. n. m. Ak chcete naň vystúpiť normálkou (zo severu) východiskovým bodom je ospalé mestečko Tlachichuca (2 600 m. n. m.). V mestečku si treba prenajať terénny voz, ktorý vás vyvezie k neobhospodarovanej chate Piedra Grande vo výške 4 265 metrov. Problém je, že tu niet spojenia s Tlachichucou. S šoférom džípu sa musíte dohodnúť vopred, kedy si má pre vás prísť. My sme sa rozhodli dať Orizabe tri dni a veru neuškodilo by aj viac...

Kamenná chata Piedra Grande je pomerne veľká, poskytne prístrešok pre cca 40 ľudí. A hoci vyzerá dobre, v prípade dažďa (ako sme sa mohli presvedčiť) do nej celkom slušne zateká. O pár metrov vyššie sa nachádza aj malá bivakovacia búda, ale v čase našej návštevy bola nepoužiteľná. Mala zničenú strechu.

Po krkolomnej, asi hodinovej ceste džípmi z Tlachichuky, sme dorazili k chate. Potešilo nás, že tu opäť, okrem nás, nie je ani noha. Batohy sme hodili do chaty a hneď sme sa v rámci aklimatizácie vydali na vrch. Prudký lejak nás však zakrátko zahnal na útek.

Ďalší deň priviezol džíp dvoch mladých namakaných Baskov. Jeden z nich bol horolezecký inštruktor z Pyrenejí. Zároveň s nimi však akoby priviezol aj zlé počasie. Zmeny počasia sa striedali azda v polhodinových intervaloch – slnko, búrka, zamračené, víchrica, sneženie, dážď, slnko...

O jednej v noci budík zobudil Baskov aj nás. Vlastne ani nezobudil. Veď sme aj tak nespali - víchrica hlučno lomcujúca strechou a premokajúci dážď nám nedovolili. Budík nás teda len upozornil, že je čas. Baskovia sa rýchlo vychystali a neohrozene vyrazili do tmy. My sme len vystrčili nos a povedali si, že zmoknúť na kosť dva dni po sebe nám netreba. Zostali sme v chate. Baskovia, mokrí ako myši, sa vrátili o dve hodiny neskôr. Ich baskičtine sme nerozumeli, ale to čo vypúšťali z úst rozhodne nepripomínalo salónnu konverzáciu. Okolo poludnia sa trochu vyčasilo. Rýchlo sme vyrazili nahor a po štyroch hodinách sme dorazili k okraju ľadovca. Pritom najmenej hodinové zdržanie možno prirátať na vrub neprehľadnému terénu. Hoci je cesta značená sporadickými žltými zástavkami a na skalách namaľovanými preškrtnutými bielymi kruhmi i kamennými mužíkmi, morénový terén je orientačne náročný, resp. jestvuje viacero možných ciest, ktoré sa navzájom prelínajú. K ľadovcu sme dorazili okolo tretej popoludní. Okolo Orizaby sa práve začínali kumulovať ťažké mraky k pravidelnej popoludňajšej búrke. Nechceli sme to znásilňovať. Rozhodli sme sa vrátiť na chatu.

Baskovia si dojednali svoj odvoz o dva dni, my o tri. Pre obe skupiny zajtra mali prísť džípy. Dnešná noc bola teda pre všetkých rozhodujúca. Počasie to príliš nechcelo brať do úvahy. Prirodzené potreby ma počas noci viac krát vyhnali z chaty, a tak som mal možnosť viackrát pozorovať nočnú oblohu. Hviezdnatá obloha sa striedala so zamračenou a dažďom. Nič povzbudzujúce.

Baskovia vyrazili už o jednej v noci. My až o tretej. Spočiatku bolo počasie pomerne uchádzajúce, ale čím sme boli vyššie, tým fúkal silnejší nárazový vietor a viditeľnosť sa skrátila na 10 – 15 metrov. Na okraji ľadovca sme sa ledva videli navzájom. Ísť za takýchto podmienok na ľadovec, ktorý nepoznáme, nás nelákalo. Nerozhodne sme postávali a dúfali v zázrak. Majiteľ lana a šéf našej skupiny napokon zavelil na ústup. Neochotne sme sa dali na spiatočnú cestu. Vtom nás dobehli zostupujúci Baskovia, ktorí využili hodinku relatívne dobrého počasia medzi treťou a štvrtou a dosiahli vrchol. Tvrdili, že firn na ľadovci dobre drží stopu, trhliny tam nie sú, lano nepoužívali a sklon je údajne len 35^o. Svojim tvrdením nám opäť rozjatrili duše. Chvíľu sme nerozhodne stáli, potom sa traja z nás rozhodli predsa len zostúpiť a Honza a ja sme sa vydali po stopách Baskov na vrchol.

Sklon svahu bol spočiatku naozaj len 35^o a sneh dobre držal stopu. Ba i počasie sa začalo lepšiť, ale rýchlo sme spoznali, že výstupová cesta Baskov rozhodne nie je normálka. Stále viac sa vzďaľovala od skalnej vyvýšeniny nazývanej Sarcofago (5 080 m. n. m.), nad ktorou sa normálka zdvíha k vrcholu. Napriek tomu sme pokračovali. Svah sa stále viac strmil. Približne 100 metrov pod vrcholom sa mi začala motať hlava. A možno mi aj chýbal morál, keď som sa pozrel na ľadovec pod sebou. Na predných hrotoch mačiek, s jednou rukou zakvačenou do slučky cepína, v druhej ruke foťák – som urobil šesť fotografií z najvyššieho dosiahnutého miesta. Potom som sa obrátil a pomaly som zostupoval. Až na chate som zistil, že z objektívu som nesňal kryt. Skoro ma trafil šľak.

Honza vytrval a asi po hodine dosiahol, ako jediný z našej partie, vrchol.

Až v Tlacichuke pri prezeraní nákresov výstupových ciest v Rotterovom sprievodcovi sme zistili, že cesta ktorou sme stúpali na vrchol sa nazýva Filo de Chichimeco a hodnotí sa ako ťažký variant výstupu. Zistenie dodalo Honzovmu výkonu väčšiu hodnotu a mne kúsok ospravedlnenia za to, že som vzdal 100 metrov od cieľa.