Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

O nešťastnom čašníkovi, rybe a taxikárovi.

Po návrate zo studeného centrálneho Ťan-Šanu do príjemného karakolského tepla sa nám po neustálej konzumácii inštantnej a výškovej glutamátovej stravy žiadalo čosi čerstvé. Nečudo, že prvé naše kroky viedli do reštaurácie West, ktorá sa potom na niekoľko dní stala našim hlavným stanom. V ten prvý deň nás personál reštaurácie musel preklínať. Normálny pokojný život podniku sme narušili zásadným spôsobom. Najprv kvôli nám museli odstrániť prepážku medzi boxami, ktorá oddeľovala jednotlivé stoly. A potom nastali orgie ako za čias cisára Tibéria. Mladý úslužný čašník priniesol nám štrnástim len jeden jedálny lístok v domnienke, že aj tak veľkú škodu v kuchyni nenarobíme. Vysvetlili sme mu, že máme veľký hlad a požiadali ho, aby priniesol viac lístkov. Medzitým sme sa dohadovali, či si budeme objednávať v jedálnom lístku v poradí, v akom sú jedlá uvedené (a ak v poradí, či odvrchu dole alebo naopak) alebo budeme vyberať náhodne. Honza sa trochu dištancoval od takýchto metodík výberu jedla. Nebol v postsovietskych krajinách prvý raz, a tak pri viacerých názvoch jedál vedel alebo aspoň tušil, o čo ide. Nechcel riskovať. Išiel na istotu. Začal blinčikmi. Okrem nich tam mali aj bliny. Že neviete čo sú bliny? Bliny sú väčšie blinčiky. Po našom palacinky. Vedeli ich prichystať na rôzne spôsoby, ale najčastejšie boli som smotanou. Samozrejme nesmel chýbať šašlik z baraniny - tradičné jedlo nielen v Rusku ale aj v postsovietskych krajinách. Pár kúskov baranieho mäsa napichnutých na kovovom ražni, podávaných s kúskom chleba, s cibuľou a octom. Pripravuje sa hocikde na prenosnej vyhni vykurovanej dreveným uhlím, či drevom. Desať z deviatich parazitológov a bakteriológov odporúča konzumentom vyžadovať od obsluhy riadnu prepečenosť mäsa. Ale to iba v tom prípade, ak sa majú radi. Mjaso v goršočkách bolo pozoruhodné najmä tým, že ho priniesli spolu s oblohou v sympatických keramických hrnčekoch s vekom. Manty boli akési lekvárniky, len boli plnené kapustou s mäsom či syrom. Najlepším kúskom šéfkuchára reštaurácie West bol brizoľ – akási omeleta plnená mäsom, syrom, zeleninou, s bohatou zeleninovou oblohou. Pozoruhodnosťou jedálneho lístka bol aj prehľad o tom, čo by nás stála krčmová bitka za použitia reštauračného inventára - stôl bol po 1 000 somov, stolička za 450, pohár 20-30, popolník 35-200, pivový krígeľ 90 somov. Iste pochopíte, že sme sa radšej nebili. Nebudem vás unavovať tým, čo kto jedol. V ten deň sa čašník, ktorému náš stôl patril do rajónu, nabehal ako Zátopek a iste preklínal deň, keď sa narodil. Prípadne dni, keď sme sa narodili my. Nečudo, že po hodine, keď mal na zadnej strane košele obrovský prepotený fľak sa k nemu pridala ďalšia čašníčka. Náš úžasný apetít vyplýval nielen z vyššie zdôvodnenej vyhladovanosti, ale aj z toho, že ceny jedál sú tu veľmi ľudomilné – pohybujú sa od 10 do 60 somov. V to odpoludnie každý z nás zjedol 4 – 5 chodov a vyskytli sa aj zvery, ktoré toho zjedli ešte viac. Navzájom sme si ponúkali ochutnávať jednotlivé chody na ochutnanie, aby sme vedeli, čo si máme ešte objednať. Ale v kuchyni na nás očividne pripravení neboli. V priebehu popoludnia nám stále častejšie prichádzal čašník oznámiť, že to či ono objednané jedlo už nemajú. Možné vysvetlenia sú dve: buď sa kuchárovi nechcelo tak kmitať (nebol na to zvyknutý) alebo sme skutočne vyplienili všetky zásoby kuchárových surovín. Komicky vyznelo, keď sme si fučiac od prežratosti objednávali už asi štvrtý chod a čašník nám po chvíľke priniesol z kuchyne s ospravedlnením správu, že budeme musieť na jedlo trošku čakať - dvádsať minútočiek. Akosi nechápal, že prvotný hlad bol už ukojený a teraz ide skôr o to, oddýchnuť si, aby sa zmestilo do brucha ďalšie jedlo.

Čo však v ponuke reštaurácie chýbalo bola ryba. Preto sme sa v tretí deň pobytu v Karakole dohodli, že si urobíme výlet k jazeru Issyk kul a na nejakom pustom mieste si upečieme rybu. Pretože som už pri jazere bol s Mirbekom upozornil som ich, že nebude také ľahké nájsť pusté miesto. Karakolčania sa radi kúpu a ešte radšej majú pikniky pri vode bez kúpania. Zavčas rána sme vyžobrali od správkyne Turkestan yurta campu soľ, korenie a papriku. Potom sme vyrazili na bazár s cieľom zaobstarať hlavné suroviny pre náš výlet. Kúpili sme desať lepjošiek, dva obrovské čerstvé melóny, fľašu vodky, stolový olej a basu pív značky Baltika č. 9. Mimochodom pivá tejto značky sú číslované od 0 – 9. Číslo nula je bezalkoholové pivo určené pre vodičov. Čo značí číslo 9 sa vnímavý čitateľ dovtípi sám. Domáci o deviatke tvrdili, že to je už pivo s vodkou pol na pol. Preháňali.

Potom už zostávalo len kúpiť to najdôležitejšie – rybu! Viem, že štýlovejšie by bolo rybu si v jazere chytiť, ale my sme išli na istotu. V predajni s názvom Žívaja rýba nám predavačka – blondína postupne povykladala na pult celý sortiment rýb, ale akosi to stále nebolo ono. Predložené ryby na nás pôsobili príliš jednohubkovito. Nakoniec aj tá blondína konečne pochopila, o čo nám išlo. Odišla kamsi dozadu a priniesla meter dlhú rybu vážiacu 4 kilá. Nevedeli sme sa dohodnúť čo je to za druh, ale vedeli sme, že je to tá pravá ryba pre nás. Pretože sme predpokladali, že ryba nebude mať dlhé trvanie, chceli sme vykonať dokumentačné foto aj s predavačkou – blondínou, ale blondína sa na rozdiel od ryby nechcela dať fotografovať. Dosť nás to prekvapilo, pretože to bolo prvé fotoodmietnutie v Kirgizstane. Naopak v žiadnej inej krajine som nepozoroval takú, až žiadostivosť obyvateľstva po vyfotografovaní.

Z popisu nášho proviantu sa vám možno zdá, že pre štyri osoby to bolo príliš veľa zásob na jednodňový výlet... Aj my sme mali chvíľkovú pochybnosť, či sme to neprehnali. Ale neprehnali. A neprehnalo ani nás.          

Pri bazáre je stanovisko taxíkov. S jedným z taxikárov, vlastniacim zachovalú Mazdu, sme sa dohodli, že nás príde za pol hodiny vyzdvihnúť do Turkestan yurta campu a odvezie nás na pláž za dvadsať somov. Prišiel presne v dohodnutý čas, ale keď sme mu oznámili, že nám veľmi záleží na tom, aby sme na pláži boli samy, začal lamentovať, že to nás potom musí odviezť ďaleko a že teda to bude nie za dvadsať, ale za sto somov. Chvíľu sme sa s ním naťahovali, ale nakoniec sme pristúpili na jeho cenu. Bolo deväť hodín a my sme vyrazili. Taxikár svoje auto nijako nešetril a hnal ho po ceste diera - nediera. Do zákrut išiel štýlom Schumacher s hlasitým kvílením kolies. Zaujímal sa odkiaľ sme. Keď sme mu odpovedali, povedal:„Ja znáju! Jan Žižka!„ Od prekvapenia sme onemeli. Stretli sme zopár Kirgizov, ktorí poznali meno Václava Havla, bolo ich zopár, čo vedeli niečo o našom hokeji, ale aby niekto poznal Žižku?! Odkiaľ ho pozná sme sa žiaľ nedozvedeli.

K jazeru to bolo ďalej než sme očakávali. A keďže sme si vymysleli, že chceme byť na pláži samy, taxikár odbočil kamsi doľava od jazera a dlho nás viezol vyprahnutou, suchou krajinou pripomínajúcou púšť. Cesta bola rovná ako natiahnutý špagát. Odhadovali sme, že sme prešli nejakých 40 kilometrov, keď odbočil medzi pieskové duny a po chvíli sme boli na brehu jazera. Okrem rodinky, ktorá prišla na pláž mikrobusom, tam nebolo ani nohy. Tak sme si to predstavovali, dobré miesto našiel – pochvaľovali sme si. Taxikárovi sme dali polovicu dohodnutej sumy a znovu sme sa ubezpečili, že o ôsmej večer pre nás príde. Basu pív a melóny sme vložili do jazera, aby sa chladili a išli sme na drevo. Dreva pri jazere veľa nebolo. Kým sme nejaké zohnali, chvíľu to trvalo. Zapálili sme oheň, aby sa vytvorila pahreba, kým pripravíme rybu. Rybu sme vyčistili, napichli na ražeň, omotali drôtom, aby sa nám nerozpadla, keď zmäkne a natreli sme ju zvnútra i z vonku pripraveným nálevom. Kým sme sa zabávali s rybou ani sme si nevšimli, že pláž sa postupne zaľudňuje. Keď bola ryba nachystaná a my prichystaní urobiť pamätné foto, zrazu sme si uvedomili, že na malej vyvýšenine nás pozoruje asi pätica detí a neďaleko od nás si rozložila svoju piknikovú deku neveľká, pätnásť až dvadsaťčlenná rodina a začala hrkotať s obrovskými hrncami, ktoré si priniesli so sebou. Na pláž prichádzalo stále viac ľudí a dovážali sa na všetkom možnom – na konskom povoze, na motorkách so sajdkou, ba na pláž dorazila rodina i v ozrutnom kamióne. Odkiaľsi prišlo zo päť kráv, prešli krížom cez naše veci a zostúpili do jazera v miestach, kde sa chladili naše pivá a melóny. Kravám asi bolo tiež teplo a potrebovali sa ochladiť. Starostlivo som ich sledoval a musím povedať, že mali toľko chochmesu, že sa nevyšpinili do vody. Urobili to až keď opäť prechádzali okolo nášho tábora jednému z Pavlov do sandál. Z nášho miestečka sa stalo všetko iné len nie tichá a opustená pláž. Keď sme už neboli samy aspoň sme dúfali, že prídu nejaké pekné dievčatá. Ale dievčat, či mladých žien bolo na pláži ako šafranu. Buď boli na pláži dievčatá pod trinásť alebo ženy nad šesťdesiat. Len výnimočne niečo medzi tým. A ak aj boli, tak chodili zavinuté v uterákoch. Zavinuté prišli až k vode, rýchlo sa odvinuli a hup do vody, aby sa čo najmenej vystavovali na obdiv. Znížený výskyt žien a ich zavinovacia taktika boli asi dôsledkom zábran, ktoré spôsobuje moslimské náboženstvo.

Ryba bola vynikajúca. Vôbec jej nebolo veľa. Bez problémov sme zjedli aj oba melóny, o pivách ani nehovorím. Slnko prudko pripekalo a hoci sme sa natierali ochrannými masťami s vysokým UV faktorom, cítili sme, že sme sa pripálili. Začali sme si uvedomovať, že nebolo rozumné dohodnúť sa s taxikárom až na dvadsiatu hodinu. Pred slnkom sa nebolo kam skryť. Našťastie okolo štvrtej sa zatiahla obloha takým spôsobom, že to vyzeralo na prietrž mračien. Naši spoluplážovníci postupne odchádzali na svojich povozoch. Niektoré ich povozy sme museli pomáhať roztláčať a celkom sme sa pri tom zadýchali. Nečudo, veď jazero sa nachádza v nadmorskej výške 1 600 m. n. m. S rýchlo sa blížiacou búrkou sa nám pomaly, ale iste spĺňalo to, čo sme chceli – byť na pláži samy. Namiesto kontaktov s miestnymi ženami sa na nás zavesil fúzatý Kirgiz, ktorému sa veľmi páčil Pavlov švajčiarsky nôž, Pavlov fotoaparát a Pavlova karimatka. Chvíľu som uvažoval, či sa mu náhodou nepáči aj Pavel sám, ale potom som usúdil, že nie. Že je to len ten druh obdivu, ktorý dúfa, že niečo z obdivovaného dostane alebo aspoň lacno kúpi. Najviac sa mu ale páčili naše karimatky. Pýtal sa nás odkiaľ sme, a ktoré krajiny sme už precestovali. Trpezlivo čakal, kým sme mu tie krajiny vymenovali, aby nám potom hrdo mohol povedať, že aj on už bol v zahraničí. V Afganistane. A odvtedy má problémy s obličkami. Bol tam totiž ako vojak sovietskej agresorskej armády a bola mu zima. Spali na holej zemi. Armáda nemala karimatky a ak by mala, tak on by dnes nemal obličky v háji. Pýtali sme sa ho, či tam aj strieľal na ľudí. Priznal sa, že strieľal. Hovoril o tom, akoby strieľal na púti do ruží na strelnici. A vraj aj doma má pušku a býva len toť kúsok, za tým pieskovým prevejom...

Nad nami nachystaná prietrž mračien, na pláži okrem nás len masový vrah z Afganistanu vlastniaci zbraň a túžiaci po fotoaparáte a noži. A taxikárov príchod neistý. Pekná vyhliadka!

Fúzatý Kirgiz sa nakoniec rozlúčil a na pláži sme zostali samy. Do ôsmej chýbalo pol druhej hodiny a my sme striehli odkiaľ sa vyrúti afganistanský vojnový veterán na čele nejakého gangsterského prepadového komanda. Boli sme vynikajúci objekt na prepad – „bohatí„ Európania, ďaleko od civilizácie, úplne samy na odľahlom mieste. Preklínali sme náš nápad, aby taxikár prišiel tak neskoro. Odhadovali sme, ako dlho nám bude trvať cesta do Karakolu pešo, ak taxikár nepríde. Vychádzalo nám to tak, že do spacáku v Turkestan yurta campe by sme mohli zaľahnúť okolo druhej v noci. Pršať nakoniec nepršalo. Prečo – to vysvetľujem na inom mieste. Taxikár prišiel presne o dvadsiatej. A tak to nakoniec bol celkom pekný deň. Až na to, že sme nasledujúce dni zvliekali zo seba spálenú kožu ako hadi.