Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Návšteva u Erzana.

Neplánované štyri dni voľna sme využili na aklimatizačné výstupy na okolité bezmenné štvortisícovky a v jeden deň sme sa vydali hore dolinou Inylček, pozdĺž rovnomennej ľadovcovej rieky. Kúsok od kempu sme naďabili na poľnohospodársku farmu. No... farma je príliš honosný výraz pre zhluk kadejako postĺkaných prístreškov... išlo skôr o salaš. Býval v ňom pastier Erzan so ženou a šiestimi deťmi. Po krátkom, opatrnom oťukávaní a našom priamom podpichnutí, farmárova žena priniesla z miestnosti, ktorú by azda bolo možné označiť ako mliečnicu, ale ktorá by na to certifikát našej hygienickej služby určite nikdy nedostala, misky kopcovito naplnené ayramom. Tvrdili o ňom, že je to syr. Chuťou pripomínal jogurt, nesúrodou konzistenciou a farbou niečo medzi tvarohom a sopľom. Ale chutil vynikajúco. Ďalším chodom ochutnávky bol kumys. Erzan sa pochválil, že dokáže vyrobiť kumys so 40%-ným obsahom alkoholu. Niektorým členom výpravy sa zaiskrilo v očiach, ale Erzan rýchlo dodal, že táto vzorka žiaľ taký obsah určite nemá.

Kumys je skvasený, ľahko alkoholický nápoj z kobylieho mlieka. Vyrobiť dobrý kumys nie je jednoduché. Nadojené kobylie mlieko sa počas celého dňa pridáva do vaku z kobylej kože, nazývaného saba a večer sa tlčie drevenou palicou. Tých rán dostane viac ako by vydržal Jean-Claude van Damme i Arnie Schwarzenegger dokopy. Obaja borci by boli hotoví po pár sekundách tlčenia, ale kumys je hotový až ráno. Vak musí byť stále v teple a raz za týždeň ho treba dobre umyť a vyúdiť.

Na záver farmárka priniesla smotanu žltú a hustú ako sadra tesne pred zatvrdnutím. K nej kúsky domáceho chleba. Kolegovia, ktorých horolezecké ambície boli mocnejšie ako zbiehajúce sa slinky, ponúkané mliečne výrobky neochutnali. Vraveli si, že výstupová cesta na vrchol bude predsa len krajšia, ak žiarivo biely sneh nebude posiaty každých päťdesiat metrov hnedastými stopami. My odvážnejší sme všetko ochutnali a napriek očakávaniu, nikto na to nedoplatil.

Erzan farmárči v doline, neuveriteľne odrezanej od sveta, dlhej cca 50 km a širokej miestami tri kilometre už šestnásť rokov. Je tu jediným farmárom. Chová ovce, kozy, kravy, jaky, a kone.

„Koľko máš zvierat Erzan?„

„Ja neznáju.„ bezstarostne odvetí. Presné počty nepozná. Zvieratá sa voľne pasú po celej obrovskej doline ohraničenej na jednej strane riekou Inylček, na druhej prudkým zrázom ťan-šanského predhoria. Život je tu ťažký, ale zvykol si. Svoje stáda obchádza na koni a nikdy nezabudne zobrať so sebou ťažkú pušku. Problémom nie je medveď, snežný leopard, rys, ale vlci. Minulú zimu mu strhli 25 oviec.

Irbis, nazývaný aj snežný leopard je nádherná a veľmi plachá vysokohorská mačkovitá šelma. Je až taká plachá, že som ju v Kirgizstane ani len nezazrel. Ale možno aj dobre tak. Zvlášť ak, by bola hladná! Irbis žije skryto v skalnatých údoliach, v rododendrónových porastoch, na alpínskych lúkach i na holých skalách na hranici večného ľadu. Srsť tvorenú dlhými a hustými chlpmi má šedobielu s výraznými čiernymi škvrnami vďaka čomu dokonale splýva s terénom. V Kirgizstane vraj žije okolo 800 – 1 400 irbisov a pochopiteľne sú chránené washingtonskou konvenciou. Podľa Vratislava Mazáka je údajne z Kirgizstanu známe, že irbisy si vyberajú za úkryt i opustené hniezda supov, ktoré bývajú umiestnené na nízkych rozložitých stromoch. V Kirgizstane si skrátka nemôžete byť istý kto alebo čo vám skočí zozadu na krk. 

Spýtal som sa Erzana, či má svojho zverolekára.

„A načo?„ odpovedal. „Nuž, keď sa zjaví nejaká choroba...„ namietam.

„U nas net boléznej,„ tvrdil. „Ako to, že u vás niet chorôb?„

„U nás zdaróvaja ekológia.„

Proti tomu sa ťažko dalo niečo namietať - to bolo očividné. Erzanove zvieratá pôsobili zdravým dojmom. Ešte aj dva psy, podobné kaukazským ovčiakom, boli v nečakane dobrej kondícii, s peknou srsťou. Nie sú to však kaukazské ovčiaky, ale ich domáca sorta - namietol s náznakom hrdosti v hlase. 

V ohradách pre dobytok si s podstielaním starosti nerobili. Zvieratá jednoducho trúsili pod seba a keď udupaný trus dosiahol určitú výšku, špeciálnymi nástrojmi ho obratne rezali na doštičky rozmeru približne A4. Takéto trusové dosky potom ukladali na seba do pyramíd. Sušili sa tu, aby ich neskôr mohli použiť na kúrenie - skutočne „zdaróvaja ekológia„. Či aj v malej peci neďaleko domu používali takéto palivo neviem. Farmárkin domáci chlieb bol však vynikajúci. A asi ho piekla na truse, pretože dreva v doline bolo málo. A ak bolo, tak takmer neprístupné - vysoko na štvortisícových úbočiach. Farmár, na moje prekvapenie, býval na salaši celoročne, napriek tomu, že budovy sa nachádzali približne v nadmorskej výške Gerlachovského štítu a kúsok vyššie na ľadovci teploty v zime bežne dosahujú –40° C.

„Dorábaš si seno na zimu? Nikde nevidím senníky!„

„A načo?„ prekvapene sa zasmial. V zime sú vraj zvieratá na paši. Hoci sú dni, keď ortuť v okolí salaša klesne aj na -35° C, sneh v doline nepadá a ak napadne, tak hneď zmizne.

„Ako je to možné?„

„Ja neznáju, kak éto vazmóžno. Vot zdes takája priróda.„

„A čo yeti?„ vtipkujem.

„Što éto yeti?„

„Snéžnyj čelovék.„

Erzan mi vysvetlil, že Kirgizi sú kultúrny národ na rozdiel od tých, ktoré v také hlúposti veria. Zahanbene som sklapol.

Cez prázdniny Erzanovi na farme pomáha jeho šesť detí, ale počas školského roka je na všetko so ženou sám. Kirgizi prebrali sovietsky školský systém - deti majú 3 mesiace prázdnin (jún - august). Začiatkom septembra všetkých šesť farmárových detí odchádza do školy v Karakole – správnom stredisku oblasti vzdialenom približne 150 km. Deti zostávajú v internátnej škole celých 9 mesiacov. 150 km síce nie je taká vzdialenosť, aby sa nemohli na víkendy vracať, ale štyri pätiny z tejto vzdialenosti predstavujú krkolomné serpentíny vybudované v ťan-šanských horách, bez asfaltového povrchu a zvodidiel, plné výmoľov, erózií, podmytých častí, zosuvov pôdy, zavalené balvanmi veľkosti domu, prekonávajúce najvyššie miesto v sedle Čon - Ašuu 3 822 m. n. m. Výhradne terénne nákladniaky, ktoré za deň prejdú touto cestou možno spočítať na prstoch rúk. Celá trasa sa dá prekonať za 8 – 10 hodín a každému, kto ju absolvoval, vrátane nás, odpadne na jej konci obrovský kameň zo srdca. Kameň zo srdca spadol aj nášmu šoférovi, žiaľ priamo na plynový pedál - takže sme si vydýchli až v konečnom cieli jazdy.

V ďalšom rozhovore s Erzanom sme hľadali styčné body. Prostý ťan-šanský pastier vedel, že Česko - Slovensko bola socialistická krajina, vedel i to, že na jeho území vznikli dva samostatné štáty. Hlavne mesto Česka poznal, ale slovenské som mu musel prezradiť. Za to, hoci sa v Kirgizstane hokej vôbec nehrá, ako bývalý štátny príslušník hokejovej veľmoci vedel, že Slováci sa stali majstrami sveta v hokeji, ba i vtipne utrúsil na adresu mojich českých spolucestujúcich, že Slováci toho roku zlato zachránili pre Česko - Slovensko.

V Kirgizstane jazdí na koni každý už od útleho veku. Keď som videl niektoré deti sedieť na koni a úplne bez problémov ich kočírovať, prekvapene som sa pýtal sám seba, či tí špunti vedia už vôbec stáť na vlastných nohách? Národným športom Kirgizov je pochopiteľne čosi ako naháňanie líšky na koňoch. Erzan nás však hrdo upozornil, že Kirgizi majú aj zopár dobrých zápasníkov a kickboxerov - viem, jeden robí vyhadzovača v reštaurácii West v Karakole...

A potom sa ten pastier s upracovanými rukami so špinou za nechtami, ktorý určite nebol zvyknutý obracať stránky kníh spýtal:

"A Čingiza Ajtmatova znáješ?"

Nuž neviem, či by sa ktorýkoľvek zo slovenských bačov (ak ešte vôbec budú jestvovať po pridelení chovateľských kvót EÚ) spýtal náhodného zahraničného návštevníka salaša:

„A Mináča, Rúfusa poznáš?" Je síce pravda, že Ajtmatov sa v období mojej návštevy viac ako spisovateľskej dráhe venoval kariére diplomata (zastupuje Kirgizstanskú republiku v Bruseli, v NATO i EÚ), ale aj my sme mali a máme svojich spisovateľov - diplomatov. Mimochodom na pultoch kirgizských kníhkupectiev Ajtmatova nenájdeš. Sú obsypané knižkami s pestrými obálkami, z diaľky na nerozoznanie podobnými produkcii vydavateľstva IKAR. Zblízka tiež, len titulky sú písané azbukou.

A aký je v Kirgizstane vzťah k literatúre? Ťažko povedať. V domácnostiach, ktoré som navštívil som veľa knižiek nevidel. Pravdivejšie by bolo napísať, že žiadne. V pouličnej ľudovej reštaurácii neďaleko najväčšieho trhu v Biškeku - Ošského bazáru, nám šašlík priniesli síce na tanieri, ale pod šašlíkom bola (asi namiesto servítky) vložená stosedemdesiataôsma (kolega mal stosedemdesiatudeviatu) strana vytrhnutá z akéhosi viazaného románu. Z torza románu sme vyrozumeli, že nejaký Saša usilovne presviedča Borju o tom, že „Nataša ne toľka krasívaja, no i úmnaja„. No, ale aby sme sa dozvedeli výsledok navrávačiek, museli by sme ešte veľa šašlíkov zjesť...