Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Hraničná kontrola.

Let z Prahy, cez Moskvu, do hlavného mesta Kirgizstanu Biškeku bol bez problémov, rovnako ako dva dni trvajúca cesta terénnym nákladniakom do pohraničnej osady Mayda Adyr. Na vstup do hraničného pásma s Čínou treba mať vybavené povolenie z hlavného mesta, pretože kirgizskí pohraničníci si plnia svoju úlohu zodpovedne. A závoru nijako obísť nemôžete, lebo celá dolina Inylček je prehradená oplotením. Pre masívny terénny nákladiak by síce nebol nijaký problém oplotenie preraziť, ale kto už len má rád svišťanie guliek okolo uší? Pred závorou sme radšej zastavili. Pohraničníci si vyžiadali bumážku – povolenie na vstup do oblasti. Zoznam mien na povolení začali konfrontovať s údajmi v pasoch a fotografie v pasoch so skutočnou vizážou. Celá kontrola sa konala za asistencie ledabolo namierených kalašnikovov. Prvý problém nastal, keď veliteľ hliadky došiel v zozname k môjmu menu. Skutočné číslo pasu nesúhlasilo s číslom uvedeným v zozname. Vedúci našej výpravy vybavoval povolenie na vstup do pohraničnej oblasti ešte z domu prostredníctvom faxu a k dispozícii mal vtedy ešte číslo môjho starého pasu. Veliteľ hliadky sa spýtavo pozeral raz na mňa, raz na nášho vedúceho, raz do zoznamu a silnou baterkou svietil v tom istom poradí tamže. Všetky údaje okrem čísla sedeli. Ba i fotka sa zhodovala s originálom. Dúfali sme, že nakoniec aj veliteľ pochopí, že nejde o nijaký podvod. Ten nás však striedavo osvetľoval vojenským lampášom a tváril sa ako vyšetrovateľ gestapa. Nakoniec problém vyriešil balíček cigariet nenápadne položený na nárazník nákladiaka, na ktorom mal vojak položený svoj zoznam osôb. Kontrola zoznamu sa opäť rozbehla, ale nie nadlho. Vysvitlo, že Franta nevie, kde má pas. To bol už väčší problém ako ten môj. Pohraničníci si počínali ako profesionáli. Ďalšie cigarety od nás bez rozpakov prijali, ale nijako ich neobmäkčili. Za večernej tmy, pod namierenými kalašnikovmi sme museli kvôli jednému chýbajúcemu pasu vyložiť celý nákladniak, ktorý sme na začiatku cesty v Biškeku nakladali asi tri hodiny. Batohy boli poukladané najmä v zadnej časti nákladiaka. Počas dva dni trvajúcej cesty po rozbitých kirgizských cestách nám neustále padali na hlavy (neprezieravo som sedel vzadu) a moja dvojdňová činnosť spočívala v zabezpečovaní statiky hromady batohov. Celý čas som ich podkladal a podopieral horolezeckými čakanmi, ešusmi, fľaškami, priväzoval lanami – a teraz po dvoch dňoch náročných statických spevňovacích prác, keď už batohy konečne začali držať pokope a nepadali nám na hlavy, mám kvôli jednému chýbajúcemu pasu celú tú stavbu zničiť? Veľmi ma to hnevalo, ale čo môžete proti namiereným zbraniam? Začali sme vykladať. Kým sa pas našiel a znovu sme náklad na posledný – len osemnásť kilometrový úsek cesty naložili, uplynuli asi dve hodiny. Nečudo, že jedna z troch zúčastnených žien si z pochopiteľných dôvodov chcela odskočiť do blízkeho krovia. Pohraničníci ju takmer zastrelili na úteku. O desiatej večer bolo konečne všetko v poriadku a pohraničníci nás vpustili za závoru.