Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok... časť

List z Mexika.

V deň môjho príletu do Mexico city, či radšej do Ciudad de México sa tu zhodou okolností začínal 6. knižný veľtrh. Na hlavnom námestí – Zócale, ktoré s rozmermi 240x240 metrov je najväčším námestím na americkom kontinente, sa belelo niekoľko desiatok veľtržných šiatrov. Krčili sa pod vysokým stožiarom, na ktorom uprostred námestia viala obrovská mexická zástava. Porovnateľne veľkú som dosiaľ videl len v Paríži pod Víťazným oblúkom.

Šiatre pochopiteľne námestie neskrášľovali. Zastierali fotografistom z radov turistov ideálny pohľad na práve rekonštruovanú Catedral Metropolitana a Palacio Nacional. Návštevníkom veľtrhu to však zjavne neprekážalo. Stánky boli po celý deň preplnené, na počudovanie prevažne mladými ľuďmi (hoci čudovať sa, že v 25-miliónovom Mexiku je niečo preplnené ľuďmi je dosť komické...). 

Veľtrh a jeho sprievodné podujatia sa nekonali len na Plaza de la Constitución, ako sa Zócalo oficiálne nazýva, ale aj v mestskom múzeu a divadle, v španielskom kultúrnom centre, kultúrnom centre José Martího a na ďalších miestach. Sprevádzalo ho množstvo koncertných, filmových a divadelných predstavení. 

Počas desiatich veľtržných dní sa na námestí konalo množstvo okrúhlych stolov s najrozličnejšími témami: Kultúra - na čo a pre koho? Komunikačné médiá a problémy migrácie, Feminínne videnie sveta v umeleckej práci, Kultúra v obrane humanity, Globalizácia v umení - nové teritóriá, Násilie v rodine a mimo nej a jeho dôsledky na duševné zdravie, Literatúra v domorodých jazykoch – diverzita a identita, Pouličné umenie...

Jediná krajina disponujúca vlastným pavilónom bola Kuba. Hemžilo sa to v ňom fotografiami Fidela Castra a Ernesta Guevaru, ich dielami a najmä knihami o nich. Aj časť okrúhlych stolov sa zaoberala Kubou: História, kultúra a sociálne myslenie na Kube, Súčasná kubánska esej, Súčasná kubánska poézia...

Neprehliadnuteľná bola prezentácia lingvistických a politologických diel Noama Chomského, i keď osobne veľtrh nenavštívil.

Významným hosťom veľtrhu bola mexická autorka poľského a zároveň šľachtického pôvodu Elena Poniatowská, ktorej vzdali hold v diskusii na tému: Mesto Mexiko v diele Eleny Poniatowskej, a na druhý deň okrúhlym stolom s témou Elena a jej sociálne kompromisy. V našich končinách vyšlo v českom preklade jej dielo Las siete cabritas (Ztřeštená sedma, nakladatelství OWP). Ponúka portréty siedmych žien, ktoré sa výrazne zapísali do mexických spoločenských kroník a umeleckých dejín (vrátane Fridy Kahlo, manželky známeho muralistu Diega Riveru)

V rámci prezentácie jednotlivých kníh svoje miesto dostala aj publikácia o Prahe od Óscara Menendéza. Mimochodom Praha je asi v Mexiku dosť obľúbená, pretože v polmiliónovom meste Cuernavaca som narazil aj na výstavu fotografií o Prahe, ktorých autorom bol John Spencer. Cuernavaca je honosným prázdninovým cieľom ľudí z „lepšej spoločnosti„ z hlavného mesta. Svoje prázdninové sídlo tu údajne mal či stále má i laureát Nobelovej ceny za literatúru Gabriel García Márquez.

A keď už o tej Prahe, tak musím spomenúť, že počas mesačného pobytu v Mexiku sa o mňa obtrela aj stopa Slovenska – v deň odletu do vlasti som tesne pred odchodom z hotelovej recepcie zazrel na nepretržite rozsvietenej obrazovke Jozefa Krónera. Televízny kanál CuatroTV ponúkal slovenskú filmovú rozprávku Popolvár najväčší na svete (kde sú tie časy, keď sa na Slovensku nakrúcali rozprávky a zdá sa, že aj predávali do zahraničia...)

V Národnom antropologickom múzeu (Museo Nacional de Antropología), ktorého výstavba stála 20 mil. dolárov a patrí k najvýznamnejším múzeám svojho druhu na svete, je stále plno. Na prízemí rozložitej dvojposchodovej budovy sa každá z dvanástich sál venuje inej kultúre. Pochopiteľne najväčší záujem je o Mayov, Aztékov, Toltékov, Zapotékov a Mixtékov. Na poschodí sa nachádzajú etnologické zbierky dokumentujúce život domorodého obyvateľstva. Návštevníkmi múzea nie sú len turisti, ale v prvom rade domáci. Školské výpravy, ale aj dospelí chodia od exponátu k exponátu s písankou v ruke a s nepredstieraným záujmom si zaznamenávajú pozoruhodnosti z pohnutej mexickej minulosti. Viem, školáci to mali asi za povinnosť, pretože v centrálnom pátiu múzea sú umiestnené dva pulty, kde im pracovníci múzea pečiatkou potvrdzujú, že ich poznámky vznikli práve tu a nie nejakým opisom z opisu ako sa to deje v našich končinách napríklad s čitateľskými denníkmi. Skoro by som povedal, že je to inšpirujúci príklad, ako mládež viesť k poznávaniu vlastnej minulosti. Niekto možno povie, že takýto – direktívou motivovaný - záujem o muzeálne exponáty nie je to pravé orechové. Kto však pozoroval mexických školákov musel vidieť, že ich záujem je ozajstný. Nijaké bujaré pobehovanie po sálach múzea, nijaké smiechoty, rozptyľovanie, hluk, ale sústredenosť, záujem, a snaha z množstva sprievodného textu k jednotlivým exponátom vyextrahovať to najpodstatnejšie.

Neďaleko Zócala, na ulici Calle Donceles sa nachádza vedľa seba päť, či šesť antikvariátov. Píšem to nielen ako cennú informáciu pre zanieteného hispanistu, ale pre každého, kto má rád atmosféru týchto krámikov. Oplatí sa tam zaskočiť. Pretože antikvariát v podmienkach mexického hlavného mesta je čosi celkom iné, než na čo sme zvyknutí z domu. Všetky bratislavské antikvariáty by svojimi knižkami nezaplnili jeden jediný z tých mexických ani z polovice. Priestory s rozmermi menšieho hypermarketu, regály rozdelené podľa zamerania kníh siahajúce do výšky päť metrov (ako návštevník zistí, čo je v tom vrchnom?), uličky medzi regálmi zapratané štôsmi kníh do výšky človeka - miestami sa rozsypávajú popod nohy, takže je umenie nešliapnuť na knihu... Raj pre knihomoľov otvorený do večera, do desiatej...

Na okraji námestia priľahlého k prezidentskému palácu Palacio Nacional (v ktorom si možno pozrieť nástenné maľby Diega Riveru) rozložila svoj šiator aj Komunistická strana Mexika (marxisticko-leninská, ako o zdôrazňujú vo svojom názve). Na svojich pultoch ponúka najrozličnejšie diela ľavicových autorov, vrátane Leninových diel. Literatúra s takýmto zameraním však mala dosť výrazné postavenie aj v ďalších veľtržných pavilónoch.

Keď som sa po troch týždňoch vrátil do hlavného mesta, šiatre knižného veľtrhu boli už dávno preč, ale stan Komunistickej strany stál na svojom mieste. Prezident Fox ho mohol vidieť priamo zo svojej kancelárie. Spolu s ním tu stáli i stany rozličných rebelských organizácií z Oaxaky a Chiapasu. Ponúkali vlastné tlačoviny a na veľkoplošných obrazovkách so zvukom pusteným naplno, premietali videonahrávky demonštrácií a pouličných bojov s vládnymi jednotkami. To som už ale vedel, že podobné agitačné centrá hnutia odporu patria ku koloritu Mexika.

Počas takmer mesačného pobytu v Mexiku som bol totiž svedkom viacerých demonštrácií a protestov. Nečudo, veď Mexiko patrí ku krajinám s najvyšším počtom enormne bohatých ľudí na svete, ale zároveň ku krajinám, kde masy ľudí žijú v úplnej biede. Nikde na svete som nevidel toľko ľudí žobrať na ulici. A to som v minulosti navštívil už aj Bangladéš, ktorý sa často pejoratívne spomína ako symbol biedy. V Mexiku očividne nešlo o organizované gangy žobráckych mafií, ale o ľudí nachádzajúcich sa skutočne v krajnom zúfalstve. Bolo potrebné obrniť sa značnou dávkou otupenosti voči prosiacim očiam a rukám. Samozrejme sem-tam nejaké peso človek obetoval, ale možnosti slovenského turistu sú obmedzené. Nehovoriac o tom, že problémy chudoby nevyriešia ani milodary Billa Gatesa.

Napriek tomu, že chudoba prostých ľudí sa nedá v Mexiku prehliadnuť, prekvapilo ma, aký patriotizmus tu vládne. Takmer na každom dome, a to aj v slumoch, kde slovo dom znie priveľmi honosne, veje mexická zástava. Štátna zástava veje aj na taxíkoch, kioskoch a na najrozličnejších miestach, kde by to človek najmenej očakával. Ako ostro to kontrastuje so situáciou na Slovensku, kde nedávny prieskum ukázal, že 47% všetkých mladých by rado opustilo vlasť a išlo žiť niekde inde.

Posledné dva dni svojho pobytu som strávil v Oaxake. V hlavnom meste rovnomenného štátu, kde vzbúrení obyvatelia už päť mesiacov majú mesto pod svojou kontrolou. V máji začali miestni učitelia pokojný štrajk s cieľom presadiť školskú reformu spočívajúcu vo zvýšení platov a príspevkov na uniformy, raňajky, obuv a školské pomôcky pre žiakov. Na príkaz oaxackého guvernéra Ulisesa Ruiza v júni proti ním zakročila miestna polícia. Zákrok si vyžiadal dve detské obete a ďalších 8 životov. Pätnásť ľudí je dodnes nezvestných. Pochopiteľne, že hnev obyvateľstva to len zvýšilo. K protestným akciám sa pripojili ďalší ľudia, vznikla organizácia APPO (Asamblea Popular de los Pueblos de Oaxaca – Fórum Ľudové zhromaždenie štátu Oaxaca), guvernéra vyhnali z mesta, obsadili televízne a rozhlasové stanice a začali s vlastným rozhlasovým vysielaním. V deň môjho odchodu z Oaxaky vyslal prezident Fox do mesta 4500 príslušníkov špeciálnych federálnych jednotiek ako reakciu na nové násilnosti miestnych ozbrojených zložiek, ku ktorým došlo v predchádzajúci deň. Zahynuli pri nich ďalší štyria ľudia, medzi nimi i jeden americký novinár. Náš odchod z mesta nebol jednoduchý. Doprava kvôli barikádam nefungovala, diaľnica na Mexiko bola zablokovaná štrajkujúcimi a tak cesta pešo cez celé mesto s ťažkým batohom na chrbte a s vystrašeným obhliadaním sa každú chvíľu, keď zaznel tiahly pískavý zvuk zakončený mohutnou detonáciou kdesi v priľahlej uličke, sa podobal skôr na útek.

Situácia v Oaxake znovu zaktivizovala Lopéza Obradora, ľavicového prezidentského kandidáta, ktorý prehral v júlových voľbách s konzervatívcom Calderónom o pol percenta hlasov. Obrador hneď po oznámení výsledkov spochybnil regulárnosť volieb, pretože podľa dlhodobých prieskumov aj podľa predbežného zratúvania hlasov celý čas jednoznačne viedol. Na protest po sedem týždňov okupoval so svojimi vernými hlavné mexické námestie. Stále sa nechce sa zmieriť s porážkou a svojimi stúpencami sa dal vyhlásiť za prezidenta. Obrador od začiatku stál na strane oaxackých povstalcov a deň po zákroku federálnych síl v Oaxake (a v deň môjho odletu) znovu obsadil hlavné námestie v Ciudad de México a usporiadal mohutný protestný pochod. Nazdávam sa, že Mexiko ešte čakajú krušné chvíle, minimálne do 1. decembra – teda do termínu, kedy má nový prezident nastúpiť do funkcie... 

Hoci hlavným cieľom mojej návštevy Mexika bolo vyliezť na dve päťtisícovky (Ixtaccihuatl a Pico de Orizaba) väčší dojem ako mexické hory vo mne zanechala sila mexickej minulosti a viera prostých ľudí v lepšiu mexickú budúcnosť. Kiež by čosi podobné mohol napísať aj náhodný návštevník Slovenska.