Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť
Mesto ako z hororu.
Po 130 kilometrovej ceste opustenými ťan - šanskými serpentínami, priesmykmi a kaňonovitými údoliami bez známky civilizácie sa úzka kaňonovitá cesta otvára do záveru doliny Inylček, kde leží rovnomenné mesto. Na okraji mesta nás vítajú nevyhnutné kovové konštrukcie s uvítacími budovateľskými heslami, teraz už riadne prehrdzavené a polorozpadnuté. Pri vstupe do mesta je kontrolný punkt so závorou. Znudený strážnik skontroluje naše povolenie pre vstup do oblasti a zdvihne závoru, ktorej závažie tvorí neuveriteľná zmes privarených ozubených kolies, chladiča z auta a kadejakých strojných súčastí čohosi väčšieho... Strážnik nie je mrzutý, že musel vyjsť zo svojej kukane o otvoriť nám. Veď za deň tu prejde len zopár áut a spestrenie nudy potrebuje aj on. Svalovica z neprestajného zdvíhania závory mu určite nehrozí. Čím hlbšie náš Kamaz vstupuje do mesta, tým čudnejšia atmosféra z neho vanie. Na jeho okrajoch stoja rozostavané paneláky. Pri niektorých z nich zúfalo trčí do výšky dávno opustený hrdzavý žeriav. Opustené, zachované, dostavané murované domy s pootváranými oknami tvoria centrum. Otvorené okná pôsobia dojmom slepca. Bez známok života sú dostavané i nedostavané továrenské budovy. Ulice namiesto ľudí oživuje len vietor ženúci špinu. Celú neutešenú atmosféru ešte podtrháva podmračené počasie. Opustené, mŕtve a pritom zachovalé mesto. Scéna ako z holywoodskeho thrileru, v ktorom neznámy vírus, mimozemská civilizácia alebo nejakí, chorým mozgom vymyslení, požierači ľudí vyhubili všetko obyvateľstvo v meste. Cesty sú aj tu rozbité. Z Inylčeku do Mayda Adyru je to už iba 18 kilometrov, ale terénny nákladiak ide takmer krokom. Cesta je skôr korytom vymletým jarnou ľadovcovou riekou ako cestou. Zo dva krát sa musíme vrátiť, pretože sme nenašli ten správny výmoľ. Len na jednom asi dvojkilometrovom úseku mohol šofér trochu pridať plyn. To vtedy, keď sa výmoľová cesta napojila na betónový podklad pristávacej dráhy nedostavaného a dnes už tiež opusteného letiska pre malé lietadlá s torzom riadiacej veže.
Inylček mal pred pár rokmi 7 000 obyvateľov. Chystala sa tu ťažba, alebo dokonca sa už aj ťažilo zlato, urán a ortuť. Po páde ZSSR miestny ťažobný priemysel skrachoval. Dnes vraj žije v meste len päťdesiat rodín.