Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Geroj či gemeroj?

Zaujímavosťou Kirgizstanu je, že je neuveriteľne preapatiekovaný. Maličkú lekáreň nájdete na každom kroku. Nezriedka sa v takej lekárni nachádza len jedna vitrínka so zopár škatuľkami liekov a v opačnom rohu lekárne (aby sa priestor využil) je napríklad zmenáreň valút, či opravovňa topánok. Z hustej siete lekární možno nepriamo usudzovať na vysokú chorobnosť kirgizskej populácie. Stredná dĺžka života v Kirgizstane je u mužov o sedem a u žien o päť rokov kratšia ako na Slovensku. Lekáreň, v ktorej by mali aj tzv. magistraliter, teda lieky pripravované priamo v lekárni, som však nenašiel. Prečo som sa rozhodol zverejniť tu túto štúdiu o kirgizských lekárňach? Nuž preto, že sa mi v Kirgizstane udialo čosi, čo postretáva pánov v strednom veku – navrel mi hemoroid veľkosti vlašského orecha a potreboval som zdravotnú pomoc. Niežeby sa s hemoroidom nedalo jestvovať, ale pretože sa mi to stalo v prostredí, kde ma ešte mal čakať pohyb v nadmorských výškach medzi 4 – 5 000 metrami, v ktorých má krv predsa len už tendenciu sa vďaka dehydratácii zahusťovať, obával som sa, aby mi prípadný trombus vytvorený v hemoroide neurobil škrt cez rozpočet tejto expedície, prípadne aj záverečný škrt môjho života. A to ma pochopiteľne čakal ešte aj sedemhodinový návrat domov lietadlom. A lietadlo so svojim špecifickým atmosferickým tlakom na palube, ako je známe, je tiež prostredím poskytujúcim tie najpriaznivejšie podmienky pre cestovanie - cestovanie uvoľneného trombu napríklad do niektorej z kľúčových častí pľúcneho artériového riečiska (vademecum overené!). Vzdal som sa teda možnosti ďalej sa zdržiavať v týchto výškach a namáhavým pohybom v hlbokom snehu trieť svoje polovičky o seba a zišiel som do Karakolu - sedemdesiattisícového mesta, správneho sídla Issyk – kulskej oblasti. Okolo centrálneho parku a tržnice sa nachádza niekoľko lekární. Pred vstupom do prvej z lekární som mal okrem hemoroida medzi polovičkami aj hemungy v duši. Hemungy sú spisovne rozpaky. Ako im vysvetlím, čo vlastne chcem? V prvej lekárni, ako na potvoru, za pultom nepostávala staršia a chápavá lekárnička, ale mladá a pekná apatiekárka, ktorej by som istotne radšej naznačoval čomkoľvek inšie, ako to čo som robil v skutočnosti. Hrbil som sa pred ňou, prstom ukazoval kamsi na zadnú časť svojho tela a namiesto flirtovných slov rozprával o „prablémach stáršich mužčin„. Výdatne som vo svojej reči používal aj slovo hemoroid, dúfajúc, že má medzinárodný charakter, ale pekná apatiekárka to pochopila inak a ponúkla mi celkom slušný sortiment preháňadiel, pričom nepochybujem, že laxatívny účinok na mňa by mali už ich názvy písané azbukou. Usmial som sa na lekárničku, ale nebol to úsmev kurizujúceho, ale úsmev trpiaceho a znovu som predvádzal svoju vysvetľovaciu gestikuláciu a zdôrazňoval slovo hemoroid. Apatiekárka bola nielen pekná, ale aj inteligentná. Zrazu sa jej rozjasnila tvár a povedala: „Aáááá, u vás gemeroj?!„

„Da„ uľahčene som prikývol.

Z vitrínky vybrala po chvíľke váhania dve škatuľky a ponúkla mi ich. Lúskal som text v azbuke a podľa nadmerného obsahu ichtyolu som usúdil, že to nie je to pravé orechové. „Aviril H u vas net?„ spýtal som sa dúfajúc, že by v bývalej krajine sovietskeho bloku mohli byť na trhu i naše lieky. Ale neboli. Odišiel som z lekárne bez lieku, ale napriek tomu s vďakou – už som teraz vedel, že si mám pýtať niečo na gemeroj. Prešiel som asi osem lekárničiek v centre mesta až som v jednej naďabil na škatuľku, ktorá bola písaná latinkou a mala známy dizajn - Proctosedil od firmy Hoechst. Okamžite som ju za 85 somov kúpil a odobral som sa do intimity svojho stanu, aby som neodkladne začal liečbu.

Zo všetkého najmenej som si totiž želal, aby sa môj problém dostal do takého štádia, ktorý by si vyžadoval chirurgický zákrok. Niežeby som neveril kirgizským chirurgom, že by taký jednoduchý zákrok nezvládli, ale nebol som si istý, ako by to bolo s anestézou. Nie som priaznivcom S+M praktík ako asi väčšina ľudí. A pravdu povediac, nebol som si istý ani úrovňou hygieny a sterility v „medicínskom punkte„, kde by prípadný zákrok vykonali. Veď už na webovej stránke Ministerstva zahraničných vecí som sa dočítal, že zdravotná starostlivosť v Kirgizstane je na nízkej úrovni. V lekárskych zariadeniach vraj často chýbajú i najnevyhnutnejšie zdravotnícke potreby vrátane injekčných ihiel, anestetík a antibiotík. Počas pobytu v hlavnom meste Kirgizska som omylom pri hľadaní horolezeckej agentúry Tien Shan Travel zablúdil do centrálnej biškekskej nemocnice (dopísať názov ulice). Nechtiac som prešiel som celý areál. Nevzbudzoval veru prílišnú dôveru už pri pohľade zvonka. Ošarpané staršie budovy s oknami (z ktorých sa lúpala farba ako zo mňa koža, keď som strávil celý deň na slnku pri jazere Issyk kul), zanedbaný park, smeti povaľujúce sa v areáli... Vybavenie nemocničných ordinácií som nevidel, ale keďže som mal možnosť vidieť ambulanciu súkromného veterinárneho lekára v Karakole a porovnať ju s našimi ambulanciami, tak som si dostatočne uvedomil priepastný rozdiel medzi Kirgizskom a Slovenskom.

V druhý deň svojej samoliečby som neprezieravo zanechal tubu Proctosedilu v stane. Pražiace slnko v ňom zanedlho vytvorilo teplotu blízku tej, pri ktorej robia vo véesžetke odpich vysokej pece. Len s tým rozdielom, že z tuby nevytieklo železo, ale polovica obsahu drahocennej liečivej masti. Vybral som sa teda znova do mesta, do lekárne, v ktorej som liek kúpil po ďalšiu tubu. Ďalšiu však už nemali. Vôbec som mal pocit, že v tých minilekárničkách mali z každého lieku len po jednom kuse. Namiesto okružnej cesty po pamätihodnostiach mesta som sa vydal na okruh po miestnych lekárňach, ale ďalší Proctosedil som už nezohnal. Okružná cesta nebola bez problémov, pretože aplikovaný liek u mňa vyvolával stav, v ktorom som mal neustále pocit, že mi treba a nikdy sa nedalo spoznať, či naozaj alebo nie. A to je pocit strašný. Kto ho nezažil – nevie. V stave permanentnej nutkavosti som žil takmer týždeň. Tento stav by nebol až taký strašný, keby v Karakole jestvovali verejné záchody. A tie nejestvovali! V blízkosti centrálneho bazára bol jeden jediný verejný, šľapací a katastrofálny. Vďaka bohu aj zaň, ale Karakol je pomerne rozľahlé mesto, kde prevažuje zástavba najmä jednopodlažných domov a nebolo by ani v silách Sebastiana Coea, Valerija Borzova, či iného špičkového šprintéra odvšadiaľ dobehnúť včas.

Ďalší Procosedil som kúpil až v hlavnom meste, kde ho tiež nemali v každej lekárni. V prvej, v ktorej som naň naďabil ho ponúkali za 110 somov, čo sa mi zdalo oproti karakolskej cene, predražené. Tak som si len zapamätal lokalitu lekárne a hľadal ďalej. Nakoniec som si ďalší Proctosedil kúpil za 65 somov. Rozdiel v cene medzi jednotlivými lekárňami (45 somov) bol veľmi výrazný a vzbudil vo mne pocit, že spôsoby akými si lekárne zadovažujú lieky môžu byť veľmi rôzne a pochybné. Takto nerozvážne som vo svojej mysli spochybňoval kirgizské lekárne len do momentu, kým som nenavštívil Ošský bazár. Okrem iných tovarov, možných aj nemožných, tu na pultíkoch pozbíjaných z neohobľovaných dosiek predávajú aj medikamenty. Zvlášť dôveryhodne pôsobia antibiotické masti s obsahom erytromycínu, bacitracínu, či tetracyklínu, keď v páľave poludňajšieho Slnka, nijako pred žiarom nechránené škatuľky, sú znečistené mastnými škvrnami vytekajúcej a znehodnocujúcej sa masti. Antibiotiká možno dostať aj v inej aplikačnej forme. Recept netreba. Stačí ukázať prstom na požadovanú škatuľku. Vhodnosť lieku, spôsob použitia a možné nežiadúce účinky možno prekonzultovať – s trhovníkom. Trhovníkom je väčšinou bábuška v ručníčku, ktorá rozhodne nepôsobí dojmom atestovanej farmaceutičky.

To však ešte stále nebol ten najnižší stupeň kirgizskej lekárenskej služby. Na jednej z hlavných biškekských ulíc som si všimol posedávať vždy v podvečer na betónovom múriku ženy, ktoré mali na nohách položené krabice od topánok. Podchvíľou sa pri nich zastavil niektorý z okoloidúcich a prejavil záujem o obsah krabíc. V krabiciach boli lieky.

Týždňovka.

Mobilita pracovnej sily ja stále žiadanejší trend súčasnosti. Veľké výrobné firmy pri svojich prevádzach budujú ubytovne pre cezpoľných, ktorí cestujú na týždňovky. K Biškeku týždňovka vyzerá inak. V pondelok dorazí do hlavného mesta hrkotavý nákladniak odkiaľsi z vidieka a na najrušnejšej ulici vysype vedľa cesty hŕbu zelených melónov. Potom zložia z korby železnú vojenskú posteľ s preležaným matracom. Týždňovkár nastupuje do práce. Cez deň je predavačom melónov. Na noc sa rekvalifikuje na ich strážcu. Melóny zakryje igelitom a seba zašednutým paplónom.