Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Zdravotné následky.

Vlastík z Ústí, ktorý dorazil pod Chan Tengri na vlastnú päsť, nakoniec na vrchol vyliezol. Prišiel do Kirgizstanu pred nami a dvojtýždňový náskok znamenal, že vychytil vhodné počasie.

Šťastie mal nielen v tom, že vyliezol na vrchol, ale aj v snehovom žľabe, v ktorom sa rozhodol pripnúť na istenie. Na chvíľu odložil batoh z chrbta a v momente, keď sa docvakol do skoby, žľabom prehučala lavína ako Slovenská strela Veľkými Levármi.

Batoh zmizol v nenávratne a Vlastík bol rád, že vďaka na poslednú sekundu dopnutému isteniu nezmizol s ním. Kým však doliezol do základného tábora omrzlo mu pravé líce.

V základnom tábore sme sa zblížili. Vlastík sa pridal k nám a celý pobyt až po návrat do Biškeku už absolvoval s nami. Omrznuté líce ho neprestajne svrbelo. A Vlastík si doň výdatným škriabaním zaniesol infekciu. Líce mu začínalo napúchať. Každým dňom bol bucľatejší. Nakoniec vyzeral ako neworleánsky černošský džezový trúbkár v momente najväčšieho nádychu – pravda len z pravej strany. Z ľavej strany vyzeral ako suchotinársky trúbkár z dedinskej dychovky v Lazoch pod Makytou. Niektorí ho začali dôverne oslovovať Satchmo.

Tak ako inokedy, keď vo výprave nebol humánny lekár, musel sa riešenia problému ujať „nehumánny„ - teda ja. Vlastíkov stav sa zhoršoval, opuch zostupoval na krk. Nasadil som silné antibiotikum a keď sme konečne zišli do civilizácie, v prvej lekárni som si dal predložiť výber ichtyolových mastí. Po nekonečnom lúskaní azbukových nápisov, som sa rozhodol pre jednu z nich. Vlastík si ju natieral na líce len veľmi neochotne, pretože príšerne zapáchala. Ale opuch sa zmenšil. Absces sa však stále neotvoril a bolo žiadúce, aby patologický obsah vytiekol. Ponúkol som sa mu, že mu líce rozrežem. Vlastík však usúdil, že predsa len ešte neklesol na úroveň zvieraťa a rozhodol sa, že s chirurgickým riešením problému počká do Prahy.

V 70-tisícovom Karakole veľa pozoruhodností nenájdete.

Zaujímavá je miestna mešita postavená v čínskom štýle. Jej správcami sú moslimskí utečenci z Číny – Dunganovia.

Veľmi zachovalou stavbou je aj pravoslávny drevený kostol. Ale azda najväčší chýr vo svete má Karakol ako centrum chovu kirgizských koní. Kirgizskaja lošaď je typickým predstaviteľom skupiny mongolských koní.

Ide o nenáročné odolné a vytrvalé menšie koníky s kohútikovou výškou 140-150 cm, s ťažšou hlavou a malými kopytami. Používa sa ako jazdecký, nosný i ťažný kôň, ale v rovnakej miere sa chová aj kvôli mäsu a mlieku.

V Karakole je známy žrebčín a dostihová dráha. Sláva chovu koní však upadá. Niet peňazí.

„Nevieš priviezť sponzorov?„

pýta sa ma so smútkom v hlase pastier Erzan z inylčekskej doliny, pretože o každom človeku, ktorý priletel zo západu si tu myslia, že si žije ako Američan. Pokrútil som záporne hlavou, ale nič som nevysvetľoval. Bolo by to zbytočné. Ťažko by som mu vysvetlil, že mám síce v ruke fotoaparát, ale je to jednoduchý a lacný automatický prístroj kúpený v akcii so zľavou v hypermarkete, a že teda rozhodne nie som nijaký boháč. Nepochopil by to.

On fotoaparát nemá a pravdepodobne ani tak skoro mať nebude. Zarobené peniažky musí minúť na dôležitejšie potreby, zabezpečujúce chod rodiny.

„Tak nám aspoň urob fotografie„, vyzval nás Erzan.

„S radosťou„ súhlasil som nadšene, lebo som bol rád, že sa mu môžem aspoň takto odvďačiť za hostinu, ktorú nám prichystal.

 A teraz mi nezostáva, len veriť, že kirgizstanská pošta mu ich doručila v poriadku. Zatiaľ som mal s postsovietskou poštou len jednu skúsenosť, a to negatívnu. Pohľadnice posielané z dedinky Elbrus na Kaukaze nikdy na Slovensko nedorazili. Nehovoriac o tom, že na Kaukaze, rovnako ako v Kirgizstane zohnať nejaké pohľadnice, bol priam heroický výkon. A ak ste aj zohnali, vybrať ste si mohli „až„ z jedného druhu. V Kirgizstane boli k dispozícii zásoby ešte z čias ZSSR – vyblednuté, nezaujímavé kártočky vytlačené na nekvalitnom papieri.

Aby som ale zachoval objektivitu, zo sídliskovej pošty v Karakole umiestnenej v nevzhľadnej rozpadávajúcej sa betónovej kocke som pohľadnice domov poslal a dorazili!

A dokonca skôr ako ja!

Akurát som sa na pošte trochu zdržal. Poštárka netušila, aké známky má nalepiť na pohľadnicu. Najprv privolala na pomoc kolegyňu, po chvíli vedúcu pošty. Tá situáciu riešila s rozhodnosťou a prehľadom vedúceho pracovníka. Zdvihla telefón a zavolala na centrálny poštový úrad do hlavného mesta. Spojenie s Biškekom a najmä jeho mlčanie trvalo dosť dlho na to, aby vo mne vyvolalo podozrenie, že vedúci hlavného poštového úradu v hlavnom meste sa usiluje spojiť kvôli problému so známkou na Slovensko priamo s kirgizským ministrom spojov.

Keď prišiel pokyn z hlavného mesta položila slúchadlo a zaopatrila moju pohľadnicu početnou čriedou koní, pretože čo iné môže byť v Kirgizstane na poštovej známke, ak nie kôň? Koní bolo šesť, každý v hodnote jeden som (ozajstný kôň z mäsa a kostí, ale často len z kostí a kože by vás vyšiel okolo 11 000 somov). Známky boli veľké a krajšie ako pohľadnica. Súčet plôch šiestich známok sa takmer rovnal ploche pohľadnice. Kam som mal napísať nejaký text, to mi už poštová úradníčka neporadila. Kľučkujúc perom pomedzi známky sa mi podarilo vtlačiť na pohľadnicu dve slova:

Ahojte a podpis.

Viac sa tam naozaj nezmestilo.

Neďaleko Karakola je múzeum venované slávnemu ruskému cestovateľovi Nikolajovi Michajlovičovi Przewalskému (1839 - 1888), ktorý umrel počas svoje štvrtej veľkej cesty na následky týfusu práve tu.

Po Przewalskom je pomenovaný kertak – kôň, ktorého svetovú plemennú knihu vedie ZOO Praha. Za komunistickej éry sa aj mesto Karakol nazývalo po ňom - Przewalsk.

Prehliadka múzea v každom návštevníkovi vyvolá úctu k výkonom a odvahe veľkého cestovateľa, pretože trasy jeho výskumných ciest, by si i dnes, pri použití najmodernejšej techniky a výstroja zaslúžili obdiv.

Múzeum sa nachádza v peknej a udržiavanej budove palácového typu, ale exponáty chátrajú. Na fotodokumentačnom materiáli sa nemá veľa čo pokaziť, vypchaté vtáky sú však bez zobáčikov, koža vystaveného koňa Przewalského je prežraná moľmi.

Sprievodkyňu nám robila sympatická a čiperná pani. Slovo čiperná som použil zámerne, pretože podľa jej vzhľadu som chvíľu zaoberal hriešnou myšlienkou, či nemohla pána Przewalského poznať osobne. Určite mala vysoko cez osemdesiat.

O Przewalskom sa vyjadrovala s oduševnenosťou zamilovanej sedemnásťročnej komsomolky. Po skončení prehliadky sa živo zaujímala odkiaľ sme, kam ideme, čo sme videli a radila nám čo by sme ešte mali vidieť. Na svoj vek a krajinu, v ktorej prežila celý život, mala obdivuhodný všeobecný prehľad o dianí vo svete.

Súčasťou prehliadky múzea bola i prechádzka v rozľahlej záhrade, počas ktorej by sa netrénovaný jedinec udržiavajúci krok so zvráskavenou sprievodkyňou určite poriadne zadýchal. Pravdu povediac, niektorí členovia našej výpravy sa o nej vyjadrovali nie príliš úctivo. Spomínali akési staré vráskavé korytnačky..., ale bola to tá časť, pre ktorú sa predstava, že budeme márniť čas v múzeu, keď neďaleko sú osviežujúce vody jazera Issyk kul, zdala úplne nepochopiteľná.

Pri železnom kovanom plote za budovou múzea sa prehliadka skončila. Za plotom sa trblietalo jazero Issyk Kul.

Issyk kul je druhé najhlbšie jazero na svete. Najhlbšie miesto dnes dosahuje 660 metrov, pred pár desiatkami rokov to bolo 702 metrov. Sprievodkyňa múzea si pamätala časy, keď sa hladina jazera zrkadlila kúsok za plotom múzea. Dnes však bola hlboko pod nami. Celá táto oblasť bola ešte donedávna pre cudzincov uzavretá pretože práve tu, v zálive Michajlovka, sa údajne testovali sovietske jadrové ponorky a torpéda.