Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Kajman.

Na tretí deň už lov piraní prestal byť atrakciou.

Stal sa nevyhnutnosťou.

Takmer otázkou prežitia.

A na tretí deň, hoci nám pirane usilovne ďalej kradli mäso z rybárskych háčikov, sme ich chytili najmenej.

Vôbec nehrozilo, že by sme si nimi žalúdky zaplnili dosýta.

Medzi posádkou kanoe očividne klíčili semiačka vzbury. Koniec – koncov, väčšina lodných vzbúr známych z histórie mala prvotnú príčinu v nedostatku proviantu. Znepokojivú situáciu si uvedomoval aj Wingo.

Stál na prove ako kapitán a skúmavo nás sledoval. Po očku s obavami hľadel najmä na Martina, ktorý sedel najbližšie a bol najnahnevanejší. Dobre si uvedomoval, že Martinovi by stačilo švihnúť po ňom udicou a spáchal by tak prostredníctvom cuyabenských piraní ideálnu vraždu. Takmer akoby podľa Agathy Christie - bez akéhokoľvek corpus delicti.

Wingo bol poloindián a okrem toho inteligentný človek.

Vzdelaný.

Ako sám tvrdil, študoval biológiu na univerzite v Quite, v Hamburgu i v Texase. Rýchlo si uvedomil situáciu.

Nemal nič materiálne, čím by nás nakŕmil, tak pohotovo vymyslel potravu duševnú, ktorá by zahnala myšlienky na hlad – pristaneme na brehu, počkáme na úplnú tmu a vyrazíme na lov kajmanov!

Nápad zaujal, rebélia sa utlmila.

Veď kto by nechcel vidieť kajmana čierneho, najväčší druh svojho rodu, dosahujúceho až 5 metrov dĺžky.

Pristáli sme pri najbližšom brehu a ľahli si do piesku.

Tma rýchlo padala na prales.

Wingo so svojim pomocníkom Milom naznášal ku brehu rieky zoschnuté kmene stromov a založil obrovskú vatru.

Bolo nám čudné, že čakáme na tmu a vyrábame svetlo.

Mário mal naporúdzi vysvetlenie - nachádzame sa len zo desať kilometrov od kolumbijskej hranice a vatra je signál pre kolumbijskú gerilu, s ktorou je Wingo dohodnutý. A aby sme si nemysleli, že jeho vysvetlenie je pritiahnuté za vlasy, potešil nás historkou o svojom známom – biológovi. Pred dvomi rokmi bol v tejto oblasti na vedeckej expedícii a prepadla ich akási veselá kolumbijská chasa.

Nič im neurobili – to nie!

Nič im nezobrali.

Akurát im podpálili džíp - čo hlboko v pralese m§že byť v niektorých situáciách horšie ako keby vás rovno zaklali.

Vatra pukotala a mohutne ožarovala breh. Po Máriovom diskusnom príspevku všetci a úplne bez povelu prešli do stíšeného hovoru a podchvíľou načúvali, či z tmy neprichádzajú zvuky zakrádajúcich sa krokov kolumbijských gerileros ozbrojených samopalmi....

Až doma som si o kajmanoch prečítal v Brehmovom Živote zvierat:

„...nielen vo vode útočia, ale v noci aj na zemi šarapatia, napríklad pokúšajú sa uchytiť psov, čo sa príliš vzdialia od táborového ohňa „.

Tma bola už taká, že oslepení žiarou vatry sme nevideli ani na dva metre od ohňa. Wingo s pomocníkom však nerušene sedeli na opačnej strane vatry a my ostentatívne na tej druhej.

Nerozprávali sme sa.

Ticho pred búrkou.

Okolo pol deviatej však naši guidi vstali a začali v bandaskách nosiť z rieky vodu a hasiť oheň.

Oheň bol veľký, vody bolo treba veľa.

Nepomohli sme im.

Ostentatívne.

Keď nastala úplná tma, zistili sme, že je naozaj úplná. Bolo zamračené, hviezdy schované za oblakmi a mesiac len občas pohŕdavo vystrčil nos z vysokej spoločnosti cumulonimbusov.

Nalodili sme sa do kanoe, ale kormidelník nenahodil motor. Wingo si priložil prst k ústam na znamenie, že máme držať hubu a možno aj krok. Spolu s kormidelníkom sa chopili vesiel a opatrne, aby čo najmenej spenili vodu, veslovali vpred.

Kanoe sa pomaly šinulo po vodnej hladine. Vtáky už stíchli, bzučal len hmyz. Čelovými lampami sme svietili na breh a sledovali, či nezazrieme odraz svetla v kajmaních očiach. I keď kužeľ svetla vydávaný čelovkou nie je príliš prudký, osvetlený kajman by mal zostať nehybne stať ako zhypnotizovaný. Za neprestávajúceho svietenia do očí by sme sa mali loďou nehlučne priblížiť ku zvieraťu.

Spočiatku sa nám nedarilo.

Buď na okamih kužeľ svetla skĺzol z kajmanovej hlavy alebo sme plaza hlučným veslovaním vyplašili a on sa ponoril pod vodu.

Napokon sa našiel jeden, ktorého naša svetelná show ohúrila asi podobným spôsobom ako laserový svetelný park návštevníkov koncertu istej ruskej rockovej hviezdy na Sibíri - navždy pripravil o zrak asi 50 ľudí.

Priblížili sme sa ku brehu, Milo vyskočil na breh, a pomaly sa zakrádal k oslepenému kajmanovi. My sme zatiaľ z vody, asi z 5 metrovej vzdialenosti svietili zvieraťu do očí s vytrvalosťou gestapáckych vyšetrovateľov Júliusa Fučíka. Zrazu pomocník prudko skočil dopredu a v rukách držal kajmana!

Samozrejme nijaký súboj na život a na smrť - náš kajman nebol dospelý! Taký môže merať aj 5 metrov. Ten náš bol asi štvormesačný a meral približne pol metra.

Pomocník sa s ním nalodil do kanoe a nastalo to, čomu sa pri veľkých samitoch politikov hovorí fototermín.

Všetci sme vytiahli fotoaparáty a vykonali nevyhnutné zábery. Každý sme si kajmánka pohladkali. Znášal to všetko so stoickym pokojom akoby ani nebol živým tvorom ale gumenou hračkou. Po uplynutí vymedzeného fototermínu Milo kajmana vrátil zase späť do cuyabenskej vodnej ríše.

Doma všetci s pýchou ukazovali fotografie kajmana a hovorili o úlovku, ako keby to bol ich osobný úlovok.

Len ja nie.

Ale nie preto, že by som bol charakternejší a nechcel si prisvojovať cudzí úlovok.

Nemal som čo ukázať.

Tri dni predtým mi fotoaparát spadol na zem a poškodilo sa zaostrovanie. Na fotke mám len akúsi hnedastú, načisto mierumilovne vyzerajúcu škvrnu umiestnenú v žltej.