Ako som sa stal cestovateľom/pestovateľom spomienok - časť

Dažďový prales

S Wingom som sa nehádal. Jedlo, ktoré nám chystal mi stačilo – nebol som taký hladný ako ostatní, ale hlavne som si uvedomoval, že keby sme si ho pohnevali a on by v noci sadol do kanoe a nechal nás tu, tak by to nebola nijaká sranda. Máme síce džípíesku, ale tá, aby niečo múdre vypľula na displej potrebuje sa spojiť s tromi navigačnými družicami. A to v obkolesení vysokou hradbou pralesnej vegetácie nie je také jednoduché. A keby sa to aj podarilo a džípíeska by určila smer, čo s ním? Veď cesty tu nejestvujú! A keby sme sa aj vydali smerom, ktorý by nám poradila, nemáme mačety. A pižlať liany vreckovými nožmi je makačka. Nehovoriac o tom, že by nás nemal kto upozorňovať, čoho sa môžeme a čoho nemôžeme chytať. Keď totiž kráčate dažďovým pralesom, máte neustálu potrebu niečoho sa chytať. Cesta je nerovná, rozbahnená, treba preliezať padnuté kmene stromov, nadvihovať a odsúvať visiace liany, prekážajúce konáre, rozhŕňať kríky... Nijakí macheteros vám nepresekajú cestu tak dokonale, aby ste prechádzali džungľou tak hladko ako Dzurinda tunelom pod Braniskom. Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si ani nevšimnete a máte ich v ruke. Niektoré rastliny majú bodliaky, ktoré si všimnete, tesne predtým, než si ich pichnete do tela. A niektoré rastliny majú také bodliaky, že si ich všimnete včas – tie sú väčšinou neškodné. Nie všetko zo sortimentu bodliakov je jedovaté, ale aj bodná rana bez rastlinných toxínov sa v takomto prostredí rýchlo infikuje exotickými zárodkami, ktoré sú nadržané za vnímavým a nechráneným imunitným systémom neskúseného Európana ako tropická muška za zhnitým ananásom. Ostne niektorých bodliakov vniknú ľahko, ba takmer bezbolestne dnu, ale potom sa už držia Štúrovho: naspäť cesta nemožná...! Niektoré rastliny nemajú bodliaky, ale pri styku s pokožkou alergizujú, pália, sú jedovaté. Na niektorých rastlinách (teda takmer na všetkých) sa prechádza kadejaký drobný hmyz. Niektorá chrobač je len odporná (bodavé húsenice), ale niektoré chrobáky majú tie isté ľudomilné vlastnosti, ktoré som spomínal pri rastlinách o dve vety vyššie. Viaceré veci, ktoré majú v Európe normálny rozmer, tu sú predimenzované – napr. cca 2 centimetre veľké mravce Conga. Predimenzovaná je nielen ich veľkosť, ale aj dôsledok ich pohryznutia – pohryznutím sú schopné usmrtiť menšie zvieratá. Človeku spôsobuje ich pohryznutie neznesiteľnú bolesť. Sem-tam postretnete malú sympatickú žabku, ktorá vyzerá akoby nevedela do piatich narátať a v dobrom rozmare sa ju pokúšate chytiť. Omyl! Na chrbte má jedové žľazy a je plná očakávania – podobne ako každý, kto sa najedol dobrej fazuľovice - kedy nastane vhodná príležitosť a bude si ich môcť vyprázdniť. Keď už pcháte ruky do vegetácie, aby ste čosi rozhrnuli, je dobré vedieť čo rozhŕňate. Neodporúča sa rozhŕňať naverímboha. Všetko, čo treba rozhŕňať, býva totiž dobrou skrýšou pre tarantulu. To už nehovorím o tom, že vaše telo predierajúce sa džungľou pripomína lietadlovú loď triedy Nimitz. Nechránené časti vášho tela sú operatívne sa premiestňujúcou pristávacou plochou pre desiatky a stovky nebezpečne bzučiacich či úplne tichých hmyzích stíhačiek i ťažkých bombardérov. No a nehovorím o tom, že za najbližšou sekvojou môžu číhať také tvory ako anakondy, jaguáre, kajmany a pod.

Keby sme aj šťastnou zhodou okolností prežili dva, tri dni pochodu dažďovým pralesom, dostavil by sa smäd a hlad. V pralese visí zo stromov kadečo pekné, farebné i chutne vyzerajúce, dokonca i vodu nájdete v kalichoch kvetov. Nie všetko však možno zjesť a vypiť. Ba povedal by som, že zjesť možno len úzky okruh zvyčajne nie veľmi atraktívne vyzerajúcich plodov. Ak ste v núdzi, môžete sa pochopiteľne pokúsiť zjesť všetko, ale šance, že ešte niekedy uvidíte Bratislavu sa tým prudko znižujú.

Pre človeka z Bratislavy, je skrátka dobrý sprievodca po pralese, teda človek, ktorý doslova aj prenesene vie od čoho muchy dochnú – dôležitý a netreba sa s ním pohádať.

Pirane.

O piraniach som vedel, že jestvujú – veď kto by nevedel. Máloktorý dobrodružný film z prostredia latinskoamerickej džungle sa zaobíde bez scény s piraňami. Videl som, ale skutočne len omylom, aj film, v ktorom tieto ryby nedosahujúce veľkosť vianočného kapra hrali dokonca hlavnú rolu. Pravdu povediac, všetky tie scény som bral s rezervou. Hovoril som si: iste sú tie potvory dravé, veď aj naša šťuka je dravá, ale toto je azda príliš prehnané... Poznáte to - nádherné dievča v miniatúrnych bikinkách na pozadí zapadajúceho slnka a za tónov romantickej hudby pomaly vchádza do rieky osviežiť sa po celodennej štrapácii džungľou... Chvíľu sa nič nedeje, potom dramatická hudba, výkrik a dievča zmizne pod hladinou! Hladina je chvíľu nepokojná, na povrch vystupujú bubliny a červená (dúfam, že potravinárska) farba. A o chvíľu je hladina opäť pokojná - to v tom lepšom prípade. V horšom prípade (a spravidla ide aj o kvalitatívne horší film) obeť tiež zmizne pod hladinou, ale jej ruka sa ešte chvíľu bezmocne pokúša nad hladinou čohosi sa zachytiť. Hlavný hrdina zvyčajne dobehne včas, aby ruke podal svoju ruku, ale po chvíli naťahovania sa s piraňami, hrdina vytiahne z vody len čosi, čo sa podobá tomu, čo sme na základnej škole nosili z prírodopisného kabinetu hrkotajúce a zavesené na tyči, aby učiteľ mohol lepšie demonštrovať stavbu ľudského tela. Počul som však, že ani toto ešte nie je vrchol v oblasti „piraňových„ filmov! Jestvuje vraj aj film o lietajúcich piraniach. Akoby už samotné jestvujúce pirane neboli dostatočne hrôzostrašné...

Mimochodom, aj Rolf Blomberg, autor serióznych cestopisov z latinskoamerického prostredia popisuje prípad brazílskeho vojaka, ktorý spadol opitý z mosta do rieky, kde ho okamžite napadli pirane. Kamaráti mu vraj hneď hodili laso, ktorého sa chytil, ale zase ho s bolestným revom pustil, lebo sa pokúšal rukami brániť pred týmito netvormi. Čoskoro sa potopil v nerovnom boji s útočiacimi dravcami. Keď sa kamarátom napokon podarilo hodiť mu laso na hlavu a vytiahnuť ho z vody, zostala z vojaka temer len holá kostra s niekoľkými zdrapmi rovnošaty. Cynik by o brazílskom vojakovi mohol povedať, že známu povedačku: nahí sme na tento svet prišli, nahí z neho aj odídeme, dotiahol do absurdnej dokonalosti.

Piraňa (piraja, piraya, piranha – Pygocentrus nattereri) nie je vôbec sympatická ryba. Jej ploskonosý výraz pripomína namosúreného boxera. Nie je veľká. Dorastá do dĺžky 30 cm. Papuľu ma plnú hrôzostrašných trojhranných zubov, podľa ktorých dostala aj svoje meno. Názov pochádza z indiánskeho jazyka kmeňa Tupi – pira je ryba a anha zub.

O piraniach som vedel, že jestvujú – kto by nevedel. Počas zaujímavej, ale predsa len trochu úmornej osemhodinovej plavby po rieke Rio Aguarico vo východnej časti Ekvádoru zvanej Oriente v prvý deň našej plavby do primárneho dažďového pralesa som okrem vyvažovania kolísajúcej sa loďky z akéhosi pocitu nudy pod chvíľou rozmarne ponáral pravú ruku cez okraj lode do vody a pozoroval som ako moje prsty rozrážajú vodu, ktorá v dvoch efektných oblúkoch strieka okolo môjho prsta.

Na spiatočnej ceste som už prsty do rieky neponáral. A rovnovážnu polohu nášho kanoe som strážil ešte pozornejšie s náznakmi ťažko ukrývanej hystérie. Zoznámil som sa totiž s pár Indiánmi, ktorí na rukách nedisponovali kompletnou súpravou prstov a zúčastnil som sa rybačky. Niežeby som bol vášnivý rybár. Dovtedy som za celý svoj život bol na rybách len dva razy. A aj to som upodozrieval tie ryby, že ma kdesi spod hladiny zhovievavo pozorujú a navzájom si svojimi nemými ústami hovoria: kolegyne, všimnite si len toho blázna, ktorý prišiel k rieke vykúpať dážďovky. Samozrejme, nikdy som nič nechytil.

Na rieke Rio Cuyabene to však bolo ináč. Ryby som tu nechytal preto, že sa ma opäť raz niekto usiloval presvedčiť, aký je to úžasný odpočinok, ale preto, aby som prežil! Wingovi, nášmu vodcovi po pralese sme zverili dohodnutú čiastku dolárov s tým, že nakúpi potraviny na celý pobyt. Pochopiteľne už tretí deň sme nemali čo jesť! Wingo bol vykuk - chcel na nás zarobiť čo najviac. Spoliehal sa na prírodné zdroje. Neostávalo nám nič iné ako po tri večery za sebou sadnúť do kanoe a pokúsiť sa niečo uloviť. Wingo nám rozdal provizórne udice, téglik s kúskami zapáchajúceho zeleného mäsa a horlivo nám povedal pár inštruktážnych slov. Napriek tomu, len ťažko môžem pristúpiť na myšlienku, že bol motivovaný čínskym príslovím: Ak daruješ človeku rybu, nakŕmiš ho na deň, ak ho však naučíš loviť, dáš mu potravu na celý život. Trvám na tom, že chcel na nás zarobiť!

Napichol som jeden obzvlášť odporný kúsok na háčik a skepticky som ho hodil asi meter od člna. Netrvalo ani toľko, aby ste Wingovi povedali vyčítavú vetu o tom, že nás chce cielene vyhladovať a cítil som záber. Neviem ako zaberá kapor, šťuka, či belička, ale toto bol záber ako hrom. Pochopiteľne z vody som vytiahol už len prázdny háčik. Napichol som ďalší smradľavý kus mäsa a hodil s o čosi väčším záujmom do vody. Záber bol okamžitý a keď som udicou trhol, z vody opäť vyletel len prázdny háčik bez mäsa. Tak sme lovili asi hodinu – do zotmenia. Po zotmení akosi prestali brať. Nechytil som nič, ale Wingo chytil tri a Martin jednu piraňu. Tá Martinova mala síce z nepochopiteľných príčin háčik namiesto papule zapichnutý v chrbtovej plutve, ale aj taký úlovok sa ráta. Štyri chytené kusy sa však vzhľadom na intenzívny záujem piraní napichávať sa na háčik nedali veru považovať za svetoborný úlovok. No aspoň pirane z rieky Cuyabene išli v ten večer spať s plnými bruchami, keď už my nie...

Na druhý deň sa už podarilo chytiť piraňu aj mne. Bola odporná. Mal som pocit, že na mňa zlostne gáni. Zvesiť z háčika som si ju netrúfal. To som prenechal Wingovi. Wingo nám totiž včera ukázal, čo piraňa dokáže. Priložil k chytenej rybe, ktorá mala háčik ešte stále v papuli, konár tlstý ako mužský palec a ona bleskurýchlo, bez najmenšieho zaváhania cvakla zubami a konár jediným stiskom papule prehrýzla na dvoje. Už chápete, prečo som si prsty na spiatočnej ceste vo vode nemáčal a úporne ba až hystericky som vyvažoval každé nepatrné naklonenie nášho kanoe?

Mimochodom, piraňa ako prostriedok na zahnanie hladu nie je najlepší nápad. Niežeby pečená nebola chutná, ale rozhodne sa s piraňou nedá robiť to, čo od nás na vojne chceli lampasáci aby sme robili so samopalom - zborku a rozborku na čas. Rozborka pečenej, neuveriteľne kostnatej pirane, a oddelenie mäsa od kostí aj tým najšikovnejším trvala vyše hodiny. Kým ste aspoň čosi zjedli trafil vás šľak. A na zborku už nebolo dosť materiálu.

Zaujímalo by ma ako je na tom taká piraňa - penzistka... Bezzubý chrup – jej musí spôsobovať ťažkú psychickú ujmu...