V tomto príbehu sa neuveriteľné stáva skutkom. Neznámy Slovák hýbe svetom.
Päť krokov, prestávka a lapanie po dychu a potom znovu, päť krokov a zase prestávka – to bol neúprosný stereotyp poslednej hodiny. Peter Luha sa pri každej pauze široko rozkročil, mačkami sa pevne zaklinil do svahu, predklonil sa a hruď oprel o horolezecký čakan. Žiarivé lúče popoludňajšieho himalájskeho slnka sa od snehu bolestivo odrážali do oči. Ich agresivitu vnímal aj napriek zraku chránenému zváračskými okuliarmi.
Nič lepšie nemal. Písal sa rok 1971 a šanca zohnať v Československu kvalitný horolezecký výstroj bola asi taká, ako kúpiť džínsy v obchodnom dome Dunaj. Sem-tam sa síce čosi podarilo zo Západu zohnať na čierno, ale vždy to hraničilo s možným obvinením z trestného činu špekulácie či nedovoleného podnikania.
Peter Luha v nie veľmi štýlovej, ale kvalitnej páperovej bunde, vyrobenej v ružomberskej Fatre, urobil ďalších päť krokov a opäť sa sklonil k svojmu čakanu. Pohľad mu pritom padol na nášivku na hrudi: Československá himalájska výprava – MAKALU 1971
Predseda Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy a športu, ktorý výpravu musel schváliť, aby sa vôbec mohla konať, si dal podmienku, aby v logu expedície okrem hviezdy bol aj kosák a kladivo. Nikto z toho nebol nadšený, ale šikovné ružomberské šičky z nití vyčarili kladivá nápadne pripomínajúcu horolezecký čakan a kosáky zase skobu.
Presvedčiť telovýchovných a straníckych funkcionárov, aby dali súhlas na nákladnú a pritom riskantnú výpravu nebolo jednoduché. Veď čo ak by sa im na vrchol nepodarilo vyliezť? Ako by sa socialistická telovýchova s takýmto neúspechom vyrovnala? Ako by ho zdôvodnila? Práve preto tvorila výpravu absolútna špička československých horolezcov a to aj napriek tomu, že nie všetci mali najlepší kádrový profil.
Luha sa dlho obával, či sa do expedície dostane. Oddychujúc teraz na svahu nad Južným vrcholom Makalu, spomínal na týždne neistoty, keď nevedel, či sa to podarí. Niežeby mal vedúci výpravy Ivan Kelfy niečo proti nemu, naopak mnohí tvrdili, že Luha je najtalentovanejším československým horolezcom, ale jeho chybou bolo, že na rozdiel od ostatných, mal veľmi zlý pôvod.
------
Telefón v obývačke na Downing Street 10 vyzváňal dlho, predlho. Margaret Thatcherová sa najprv prevalila na druhý bok a zakryla si uši vankúšom. Neodbytné zvonenie však počula aj tak. Voľky-nevoľky sa pozviechala z postele, navliekla si šľapky a presunula sa k aparátu: „Thatcherová, prosím.“
„Ahoj Maggie,“ ozval sa čulý hlas prichádzajúci z druhej strany Atlantiku.
„Kto volá?“ spýtala sa rozospato.
„Tu je Ronnie, čo ma nepoznávaš po hlase?“ čudoval sa Reagan.
„Ach Ronnie, tu sú tri hodiny ráno!“
„Áno? Vy musíte byť vždy niečo extra. U nás je desať večer,“ zavtipkoval americký prezident.
Thatcherová mala rada Reaganov humor, akurát si nebola istá, či o tretej ráno: „Čo potrebuješ?“
„Bol som práve vyvenčiť psy a v záhrade Bieleho domu som našiel dve opustené mačiatka. A tak som si spomenul na teba. Pri našom poslednom stretnutí si vravela, že by si si nejaké adoptovala, nepošlem ti ich?“
Predsedníčka vlády Veľkej Británie na okamih zauvažovala, či na čele svetovej mocnosti stojí plne kompetentný muž, ale vzápätí tú úvahu odmietla.
„To len kvôli tomu voláš?!“ žasla.
„Chcela si predsa mačiatka, či sa to už zmenilo?“ jeho hlas znel dotknuto.
„Chcela, ale myslíš si, že u nás opustené mačiatka nie sú?“
„Iste sú, ale čo ja urobím s týmito?“
„Tak mi ich pošli,“ rezignovala v nádeji, že rozhovor sa tým skončí a bude sa môcť vrátiť do postele.
„Pošlem, ale ešte ich preverujú špecialisti z bezpečnostného, či ich niekto zámerne nepodhodil nakazené antraxom, besnotou či iným komunistickým svinstvom.“
„Dobre Ronnie,“ súhlasila a oddialila slúchadlo, aby nezačul jej dlhé zívnutie. Potom sa spýtala: „To je všetko?“
„Vlastne nie. Vieš, chystám sa na stretnutie s Gorbačovom v Reykjavíku a chcel by som...“
„Chceš počuť môj názor, ako s ním rokovať?“ ožila Thatcherová.
„No, to mi môžeš povedať tiež, ale iné som chcel.“
Britskú premiérku to urazilo, jej hlas znel odmerane: „Čo také?“
„Rusi trvajú na tom, že v ich delegácii bude nejaký Benny Kóhípání. Uváž, už len to čudné meno! Naši ľudia zo CIA nevedia o ňom absolútne nič vypátrať! Mohla by si, prosím ťa, preveriť u vašich na MI6, či o ňom niečo nevedia?“
„To by som mohla, ale neurobím to.“
„Prečo?“ nechápal americký prezident.
„Pretože ho poznám. Dokonca som mu odovzdávala Rad za vynikajúcu službu. Je to človek, ktorý — dúfam, že ma nebudeš nikde citovať — ktorý nám vlastne vyhral vojnu na Falklandoch.“
„On vám vyhral vojnu na Falklandoch?!“
„V podstate áno, ale ten príbeh nie je na telefón.“
„Takže je overený?“
„Stopercentne!“
„Ale prečo ho potom Rusi chcú mať vo svojej delegácii?“
Thatcherovú to prekvapilo tiež, ale ani v najmenšom o Kóhípáním nezapochybovala.
„Možno má hrať rolu akéhosi nezávislého sprostredkovateľa.“
„Myslíš? Neviem, čo od tých Rusov očakávať. Robia čudné veci. Predstav si, že prvé, čo po uvedení do funkcie začal Gorbačov riešiť, bol boj proti vodke! Veď si takto kope vlastný hrob! A teraz tento Kóhípání! Nerozumiem mu.“
„Všetko sa možno dozvieš v Reykjavíku.“
„Možno. No, dobre teda. Ďakujem ti za informácie. Choď si ešte pospať. Ahoj.“
„Rado sa stalo Ronnie. Ahoj.“
„A ozaj, Maggie – tie mačky ti pošlem pozajtra. Špeciálom!“
„Vďaka Ronnie.“